Najznámejšiemu nemeckému lesníkovi, ktorý je čoraz viac populárnejší aj na Slovensku, vychádza v jeho už domovskom vydavateľstve Tatran ďalšia kniha Tajomné puto prírody. Dnes už bestsellerový autor je presvedčený, že puto medzi človekom a prírodou je aj v dnešnej dobe silné a neporušené, len si ho dostatočne neuvedomujeme. Les blahodarne vplýva na náš krvný tlak, cibrí naše zmysly, učí nás lepšie vidieť, počuť, ňuchať a vnímať. Zelená farba v prírode nás upokojuje. A naopak, aj rastliny pozitívne reagujú na ľudský dotyk.Dúfam, že keď táto doba skončí, budeme si ju pamätať a budeme o trochu šetrnejší k prírode. Pretože dnes už je nám všetkým jasné, že sme jej súčasťou. Môžeme si z tejto nikým nechcenej krízy zobrať ponaučenie, že treba venovať väčšiu pozornosť zmene podnebia a lesných ekosystémov. Pretože stromy so naozaj dobrým ukazovateľom toho, ako zaobchádzame s prírodou.
Peter Wohlleben pre Herald Scottland, marec 2020
Začínal v paneláku miesto lesa
Ak by ste predpokladali, že Peter Wohlleben (1964) za zamiloval do stromov v mladosti niekde na vidieku, alebo nebodaj bol hájnikov syn, veľmi by ste sa zmýlili. Narodil sa v rodine úradníka na ministerstve financií a detstvo prežil v trojizbovom byte vo vtedajšom hlavnom meste Západného Nemecka v Bonne. O jeho budúcnosti rozhodol inzerát vládneho obvodu, ktorý ponúkal lesnícke štúdium na odbornom učilišti. Mladý Peter si to vysvetlil tak, že lesník to je vlastne hájnik s vlastným domčekom. Lenže tak ľahké to nebolo a po záverečných skúškach si musel odsedieť pár rokov na lesníckom úrade, až kým dostal v roku 1991 vlastný revír v porýnsko-falckej oblasti Hümmel.
K písaniu kníh sa dostal postupne. Pri sprevádzaní lesom dostával od ľudí otázky, kde by si mohli prečítať viac z jeho opisov. Neskôr sa dokonca ponúkla jedna z jeho obdivovateliek, že bude na diktafón nahrávať jeho rozprávania. A tak vďaka trvalému tlaku okolia nakoniec vznikol súbor kníh o prírode, aké od čias Konráda Lorenza nemali v nemeckom jazykovom prostredí porovnateľného následovníka. Hoci debutoval knižkou Lesy bez strážcov už v roku 2007, zlomom bol až jedenásty Tajomný život stromov z roku 2015, ktorý odštartoval jeho bestsellerovú kariéru.
Stromy majú svoj internet a chodia na WC
Wohlleben je majster dokonalej skratky a vie si pomôcť veľmi názornými a ľahko pochopiteľnými príkladmi. K jeho najobľúbenejším patrí výrok, že stromy tiež chodia na WC. Ale iba raz do roka. My to poznáme ako jesenné opadávanie lístia. Toto je spojené aj s vylučovaním všetkého toxického, čoho sa potrebujú, podobne ako živočíchy, zbaviť. Prirovnanie k toaletám je expresívne, ale žijeme v dobe, keď bulvárne titulky priťahujú najviac pozornosti a neprekvapivo to funguje aj v tomto prípade. Takmer každý moderátor alebo recenzent nezabudne vypichnúť, že v jeho knihách našiel aj takúto informáciu.
Veľmi zložitú koreňovú komunikáciu stromov prirovnáva k internetu a svetovú pavučinu – world wide web – premenúva na lesnú sieť – wood wide web. Stromy medzi sebou komunikujú a v prípade ohrozenia sa každé tri roky „rozhodnú“ nekvitnúť a tým pádom ich škodcovia nemajú potravu a zahynú od hladu. Ak to nefunguje, zapoja napríklad do boja proti diviakom dážďovky. Všežraví štvornožci nedokážu odolať nadmernému výskytu červíkov. Tie im však do čriev dopravia parazity, ktoré ich zahubia a ostane menej zvierat, ktoré kŕmením sa semenami bránia lesu v raste.
Rovnako tak Wohlleben upozorňuje na to, že čo vyzerá zdanlivo ako milý tvor môže byť zabijak a naopak. Veveričky patria k veľmi obľúbeným obyvateľom lesa, ale kým väčšina z nás ich vníma ako hopkajúce a kŕmiace sa žaluďmi či orechmi, v skutočnosti sú to chladnokrvní ničitelia hniezd vtákov, ktorým požierajú mladé. Keď v Yossemitskom parku takmer vyhubili vlkov, spôsobilo to katastrofálne následky na tvare krajiny. Jelene, ktoré by sa za normálnych okolností priblížili k vode len na chvíľu, aby uhasili smäd, mali bez predátorov dostatok času zlikvidovať aj stromčeky pri brehoch. Tie však potrebovali bobry na stavbu svojich príbytkov. A rieka začala tiecť úplne inak. Po opätovnom nasadení pár svoriek sa situácia začala po rokoch vracať do normálnych koľají.
Prienik z televízie na filmové plátno
Knižný svet sa pomaly ale iste stával pre Petra Wohllebena príliš úzky. Bolo len otázkou času, kedy si niekto zodpovedný povie, či miesto častých pozvánok do televíznych besied alebo ranných magazínov, by nebolo rozumné využiť jeho popularitu vo vlastnej relácii. Takáto ponuka nakoniec prišla od regionálnej pobočky nemeckej štátnej televízie SWR a v rámci nej vznikol sedemdielny projekt Ten, ktorý sa rozpráva s lesom, kde spolu s dvomi známymi osobnosťami spoznávali les, tak že v ňom aj prespali. Jeden diel sa spomína aj v najnovšej knihe Tajomné puto medzi človekom a prírodou.
Ale aj televízna obrazovka nepostačovala úplne a tak sa tesne pred vypuknutím pandémie na konci januára ešte stihol dostať na plátna kín Tajný život stromov. Režisér Jörg Adolph sa pokúsil spojiť prírodopisný film s každodenným životom Petra Wohllebena. Predstavuje ho ako priameho človeka, ktorý si nedáva servítku pred ústa na protestoch v Hambachskom lese či pri podpore ochranárskych projektov v Poľsku a v Kanade. Napriek mnohým, takmer mikro politickým stanoviskám vo filme nezaznie meno Greta Thunberg ani názor na Friday for Future. Ťažko povedať, či to bol úmysel alebo náhoda. Celý rok ho takmer pri všetkom sprevádzal kameraman, preto diváci vidia Wohllebena aj decentne zamysleného vo vani, ako natáča videa o lese na facebook, sprevádza kórejskú delegáciu lesom alebo ako vyvádza skupinku detí z omylu, že v lese sa nesmie kričať.
Paralelne s jeho portrétom hviezdneho lesníka sa na plátne striedajú ukážky z knihy s prepracovanými vizuálnymi efektami, patrične zdôrazňované av reklamnými trailerami a vytvárajúce dojem, že film bude viac menej len obrazovým prepisom knihy. Ten je nakoniec mixom z každého rohu len tak trochu a výsledkom je napokon 100 minút, ktoré nie sú ani do hĺbky idúcim dokumentom o tajomnom živote stromov ani o tom, kto je Peter Wohlleben.
Wohllebenov svet spoznáte najlepšie v jeho časopise
Každý štyridsiaty Nemec vlastní kus lesa v priemernej rozlohe 2,5 hektára, ktorý je zo 72 percent listnatý a zmiešaný. Nemecko zamestnáva približne 68 tisíc ľudí v rámci lesného hospodárstva. Na desiatich percentách lesnej plochy rastú duby a jeden strom potrebuje pre svoj rast 30 tisíc litrov vody ročne. Takúto štatistiku a podobné, zamerané na lúčne rastliny, spevavé vtáky a ďalšie zaujímavosti spojené so životom medzi stromami, nájdete od jari 2019 v časopise Wohllebens Welt (Wohllebenov svet). Vznikol v spolupráci s vydavateľstvom, v ktorom vychádza aj renomovaný magazín Geo, kam prispieval aj legendárny slovenský fotograf Karol Kállay. Má periodicitu štyrikrát ročne a jedno číslo stojí 6 eur.
Redakciu tvorí kolektív približne tucet redaktorov, grafikov a fotografov. Peter Wohlleben nielenže zastrešil nový časopis svojim menom, ale je aj jeho ústrednou postavou. Čitateľ sa v každom čísle dozvie niečo z lesníkovho súkromia či aktivít v rámci jeho Lesnej akadémie. Tiež sa tu nachádzajú aj reportáže z krajín, ktoré navštívil – Kanada, Island, Grónsko, Škandinávia aj ďalšie.
Časopis môže slúžiť aj ako učebná pomôcka. V každom vydaní je celostranová infografika perfektne ilustrujúca, čo všetko sa nachádza v 1 metre kubickom lesnej pôdy, mŕtveho dreva, rybníka alebo bahne na pobreží Severného mora. K tomu sa pridáva niekoľko „detských“ otázok typu – „Otravuje muchotrávka muchy?“
Celý magazín je vynikajúcim doplnkom Wohllebenových kníh. Kto nemá čas alebo záujem sledovať jeho mediálne vystúpenia, dozvie sa o ňom všetko dôležité. Zaujímavá bude podoba letného čísla, ktoré už vzniklo v čase korony a má vyjsť na začiatku júna. Doterajšie tematické členenie podľa ročných období sa zrejme trochu zmení.
Odvrátená stránka popularity
Kým čitatelia sú príbehmi o stromoch, ako cítiacich a istým spôsobom aj mysliacich tvoroch, nadšení, zo strany tzv. odbornej verejnosti prichádzajú mnohé odmietavé reakcie a po vyjdení jeho kníh v Kanade vyústili dokonca do online petície s mottom: „Fakty namiesto rozprávok – veda miesto Wohllebena“. V súčasnosti ju podpísalo niekoľko tisíc ľudí, ktorí nesúhlasia s predstavou, že by stromy mohli mať dušu alebo city podobné živočíchom. Kritika podľa nich nevedeckých tvrdení a kvetnatého štýlu presiahla tak rámec, aby sa to dalo prejsť mlčaním. Wohlleben na to reaguje v knihe Tajomné pradivo prírody nasledovne : „Namiesto toho, aby sa kritici z lesníckych kruhov zaoberali mojimi tézami, väčšina z nich sa zamerala na môj jazyk. Vraj je priveľmi emocionálny, opisy údajne poľudšťujú stromy a zvieratá, čo z vedeckého hľadiska nie je korektné. Je však jazyk bez emócií vôbec ľudský? … Pre mňa je dôležitejšie priblížiť fakty z emocionálnej stránky a zaviesť čitateľov všetkými zmyslami do ríše prírody. Len tak som schopný sprostredkovať radosť z nám blízkych stvorení a z ich tajomstiev.“
Peter Wohlleben v čase korony
Kým pred vypuknutím pandémie bol naplno zaneprázdnený aktivitami okolo svojej Lesnej akadémie, ktorú s manželkou a ďalšími siedmymi spolupracovníkmi včítane dcéry založili pri mestečku Wersthofen, dnes je aktívny na Facebooku a Instagrame, kde pravidelne publikuje pár minútové videá o prírode spojené s praktickými radami.
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
Hoci sa sa utlmili návštevnícke a školiace aktivity v rámci Lesnej akadémie, ľudia môžu podporovať Wohllebenove projekty napríklad zakúpením jedného metra štvorcového pralesa za púhe štyri eurá. Dobrou správou pre jeho čitateľov je, že karanténu naplno využíva popri práci na svojom časopise aj na písanie štvrtej knihy pre deti.
Navrhujem, aby sa lesy ponechané bez zásahu človeka nazývali jednoducho lesmi. Nie je to ktovieaký pokrok, ale môj návrh má pokračovanie: všetko ostatné by sa malo nazývať úžitkový les alebo plantáž. V iných krajinách to nie je problém. olejové palmy na Borneu, eukalyptové výsadby v Portugalsku a v Brazílii – to všetko sú, samozrejme, plantáže. Naše úbohé, rovnako staré vysadené stromy, často nepôvodné druhy, však voláme lesy. tunajšie lesné správy sa boja názvu „plantáž“ ako čert svätenej vody. Pritom by aj laik pochopil, že tu máme málo pôvodnej prírody. Keďže chceme, aby si to nik nevšimol, všetky zalesnené plochy voláme les, lebo tento pojem vnímame pozitívne.
Vyhýbame sa aj iným slovám. Keď na svojich prednáškach porovnávam lesníkov s mäsiarmi, najmä moji kolegovia reagujú pohoršene. Výruby stromov pokladám za porážku, hoci pritom neuhynie zviera, ale strom. Keďže podľa aktuálneho stavu bádania vieme, že buky a duby tiež pociťujú bolesť, bolo by analogické použitie pojmu zo zvieracej ríše zmysluplné.
Peter Wohlleben – Tajomné puto medzi človekom a prírodou
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.