Vydavateľstvo Inaque prišlo na slovenský knižný trh s vynikajúcou prózou Súostrovie psa v preklade Márie Michalkovej-Rovnej. Phillipe Claudel bol pre mňa doteraz neznámym autorom, no po prečítaní románu mám chuť ponoriť sa aj do jeho ďalších diel. Silné posolstvo, ktoré v sebe nesie, vás bude omínať ako tŕň v päte. A to je najlepšia vizitka každej dobrej knihy.
Niektoré slová stavajú múry, ktoré iné slová nikdy nedokážu zbúrať. Myslíte si, že ľudská bytosť má rada, keď jej v zrkadle ukážu jej vlastnú mrzkosť?
Príbeh je napínavý, temný, znepokojujúci a vytrvalo útočiaci na svedomie človeka. Nemoralizuje, len ponúka zamyslenie nad vysoko aktuálnou otázkou migrácie a nastavuje pomyselné zrkadlo morálke a súcitu. Štruktúra detektívneho románu drží čitateľa v napätí od prvých strán.
Na fiktívnom slnečnom ostrove v tieni mrmlajúcej sopky Brau žije spoločenstvo rybárov a ich rodín. Nechýba samozrejme starosta, kňaz, učiteľ a doktor. Ostrov predstavuje raj, kde sú všetci šťastní a učučkaní vo svojej spokojnosti. Hroznu sa darí, víno tečie potokom, zem rodí a more vydáva plné priehrštia darov. Dokonalosť nikdy netrvá večne.
Stará učiteľka na dôchodku v jedno ráno na prechádzke so psom objaví tri mužské telá. More utopencov zanechalo na pláži ako naplavené drevo. Sú to černosi a je zrejmé, že patrili k utečencom, ktorí sa plavili na nelegálnom člne do novej krajiny s víziou lepšieho života. Privolaný starosta sa v sekunde rozhodne. Mŕtvoly musia zmiznúť a verejnosť sa nesmie nič dozvedieť. Ohrozilo by to plány na vybudovanie kúpeľov na ostrove. A to on nikdy nepripustí.
„Spomienky. Môžeme si ich uchovať, ale môžeme ich tiež postrúhať ako syr do polievky. A potom už neexistujú. Tomu rozumieš?“
Do akcie sa primieša farár, doktor, dvaja rybári a nový učiteľ. O posledného účastníka akcie nik nestál. No osud chcel, aby práve v tej chvíli bežal okolo. Nie je to pôvodný ostrovan, je prisťahovalec z pevniny a možno aj kvôli tomu nezdieľa názor zvyšných členov komunity. Donútia ho podieľať sa na odstránení mŕtvol. Zhodia ich do rokliny a dúfajú, že čas rýchlo pochová spomienky. Veď utečenci nezomreli na ostrove. To, že sa ich cesty skrížili s cestami obyvateľov ostrova predsa neznamená, že by mal byť zasiahnutý každodenný pokojný život ostrovanov. Je možné tváriť sa, že sa nič nestalo a zabudnúť? Hlavné postavy sú bezmenné, jednotlivé povolania predstavujú rôzne archetypy. Každý z hrdinov má svoju víziu riešenia vzniknutého problému, svoju logiku a dôvody na svojské riešenie situácie.
Starosta, farár, doktor a stará učiteľka sa spokojne vrátia k svojim každodenným životom, hodia všetko za hlavu a len sem – tam ich spánok naruší čierna myšlienka. Učiteľa hryzie svedomie viac než iných, je nepokojný a rozhodne sa pátrať na vlastnú päsť po tom, ako sa telá dostali na ostrovnú pláž. Nespokojnosť prejavuje aj sopka. Začína sa prebúdzať a ostrovom sa šíri mŕtvolný pach, ktorý sa znásobí príchodom cynického a nesympatického komisára. Vtedy naberú udalosti desivejší charakter. S komisárom prichádza strach, klíči agresivita a zlomyseľnosť obyvateľov.
Ľudská povaha nemá hranice a ľudia sú všelijakí. Každý sa určite s knihou v ruke stotožní s učiteľom, fandí mu a odsudzuje chovanie ostatných. Ale ako by sme sa zachovali na mieste činu? Koho kožu by sme si navliekli? Tragédia, ktorá sa skrýva v príbehu je obrovská.
V úvode románu sa nám prihovára rozprávač naliehavým hlasom. Varuje nás. Hovorí, že príbeh, ktorý sa pred nami odohrá sa mohol a stále sa môže stať kdekoľvek a kedykoľvek, je natoľko skutočný, nakoľko môžeme byť skutoční my sami. Mená bytostí, čo ho zaľudňujú, nie sú dôležité. Mohli by sme ich zmeniť. Použiť namiesto nich naše. Chamtivosť, sebectvo, nespravodlivosť a zbabelosť sú hlavnými témami.
Príbeh je o nás, o súčasnom svete, o xenofóbii, o povahe človeka a o otázke migrácie, na ktorú sa dívame tak, akoby sa nás netýkala. Autor odsudzuje sebectvo, prospechárstvo a chamtivosť. Poukazuje na temnotu ľudskej povahy prejavujúcej sa v situáciách, ktoré by nás mohli obrať o komfort. Na mori doteraz zahynuli tisíce ľudí utekajúcich zo svojich krajín pred hladom či vojnou. Svet vníma utečeneckú politiku ako obrovský problém, no riešenia sú v nedohľadne. Phillipe Claudel neponúka žiadne návody na jej rozlúsknutie, nabáda však čitateľa k zamysleniu.Vaše city sú prchavé ako motýle, čo rýchlo vyletia z kukly, aby ich vzápätí spálilo denné svetlo. Hnetiete si životy z vyschnutej matnej hliny. Zožiera vás samota. Tučniete zo sebectva. Obraciate sa chrbtom k svojim bratom a strácate dušu. Vaša povaha kvasí zabudnutím.
Román odporúčam všetkým. Je horký, krutý a pesimistický, no nesie v sebe nádej, že ľudskosť ešte žije. Je plný skvelých myšlienok, ktoré stoja za zamyslenie. Veľmi oceňujem vtipné momenty, ktoré odľahčili dej.
Čo je hanba a nakoľko ju pociťovali? Je hanba niečím, čo spája človeka s ľudskosťou? Alebo iba zvýrazňuje, že sa od nej neodvratne vzdialil?
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments