Jón Kalman Stefánsson

Jón Kalman Stefánsson Letné svetlo a potom príde noc

O človeku sa, mimochodom, dá povedať všeličo. Vo väčšine ľudí možno nájsť krásu i ohavnosť. Človek je komplikované stvorenie, hotový labyrint, v ktorom sa dá napriek vysvetlivkám ľahko stratiť.

Islandský autor Jón Kalman Stefánsson, držiteľ mnohých ocenení za literatúru, dostal do vienka veľký dar. Jeho tvorba je nevšedná, pisateľský štýl obdivuhodný a človek má chuť čítať stránky jeho románov znova a znova.

Asi v tebe niečo praskne, napríklad struna v srdci, keď človek, ktorého si myslíš, že poznáš ako svoje topánky, do ktorého si sa zaľúbil, s ktorým si sa zosobášil, mal s ním deti, vybudoval si si domov a delil sa s ním o spomienky, stojí jedného dňa pred tebou ako úplne neznáma osoba. Samozrejme, myslieť si, že niekoho poznáme ako vlastné topánky, je číry nezmysel, vždy sa v prítmí nájde nejaký skrytý kút, ba celý dom, nuž ale dobre.

Ocitneme sa na mieste, ktoré je výnimočné tým, že nie je vlastne ničím výnimočné. Čo nie je celkom pravda. V dedine nestojí kostol ani cintorín. To je zvláštnosť číslo jedna. Azda preto tu ľudia žijú dlhšie než na iných miestach. Počet obyvateľov nad osemdesiat rokov je vyšší ako kdekoľvek inde na Islande. To je zvláštnosť číslo dva. Keď sa začítate do príbehu, zvláštností začne ešte pribúdať. Celým príbehom sa tiahne otázka: Načo vlastne žijeme? Dá sa na ňu vôbec odpovedať? Bezmenný rozprávač oslovuje čitateľa v prvej osobe plurálu, čo je veľmi neobvyklé a zaujímavé. Navodzuje pocit, akoby sa nám prihovárala celá dedina.

Žijeme pohodlným životom, no predsa sa necítime dobre, veď čo si máme počať so všetkými tými dňami, so samotným životom, zistiť to je hotové trápenie, načo vôbec žijeme?

Dej je plný žiadostivosti, ktorá spája dni a noci, objaví sa muž, ktorý nedokázal spočítať ryby v mori, žena s plachým dychom a ďalšia v zamatových šatách. Zo zeleného autobusu vystúpi muž v takých červených nohaviciach, až sa zdá, že mu nohy horia jasným plameňom, inému sa zas začne snívať po latinsky a vymení všetko, čo mu bolo drahé za hviezdy a knihy. Aby toho nebolo málo, v sklade sa začnú diať podivné veci a dvoch vystrašených mužov nikto nepresvedčí, že neexistuje nič medzi nebom a zemou.

Jednotlivé kapitoly tvoria akoby samostatné príbehy, no sú spolu úzko prepletené. Jedna postava ovplyvňuje inú, každý má niečo dočinenia s tým druhým. Nezabúdajme, že sa pohybujeme v malej komunite. Atmosféra mini obce je podčiarknutá túžbami a snami ľudí hľadajúcich svoje miesto na zemi. Samotnú dedinu rozprávač bližšie neopisuje, dozvieme sa len, že ju tvorí zopár domov a najväčšími budovami sú Bitúnok, Mliekareň, Obchodné družstvo a Pletiareň. Všetko ostatné sa nám zjavuje v predstavách iba prostredníctvom psychologických charakteristík a konania jednotlivých postáv. Nečakajte extra napätie, rýchle zvraty alebo tempo, dedina akoby zaspala v čase, popisované udalosti plynú pomaly, nedeje sa skoro nič a predsa všetko. Sem-tam sa usmejeme alebo zostaneme šokovaní a niektorým možno zopárkrát zvlhnú oči.

Slzy majú tvar člnov a za veslami sedia smútok a žiaľ. Kto plače na pohrebe, zároveň oplakáva aj vlastnú smrteľnosť a koniec celého sveta, pretože všetko raz umrie a nakoniec nezostane nič.

Tiež bývam v malej dedinke, kde suseda susede vidí až do hrnca a sused susedovi komentuje rovnobežnosť vysiatych hriadok v záhrade. Každý o každom všetko vie a nič sa dlho neutají. Preto som sa celkom úplne vedela vžiť do kože postáv z románu. Obrazy Stefánssonových literárnych hrdinov stretávam denno-denne na ulici. Mikrosvety malých obcí sú si také podobné!

Môj obrovský literárny zážitok netkvie v samotnom príbehu ale v spôsobe, akým je kniha napísaná. Próza prešpikovaná a nasiaknutá poéziou. Nájdete tu veľa múdrosti, zamyslení nad životom a ľudskými slabosťami. Každá veta bola pohladením pre moje čitateľské srdce. Pri niektorých sa mi doslova tajil dych. Ako povedal jeden môj kamarát, len ich vytlačiť a zavesiť na stenu. Poetické opisy ľudí a udalostí robia z románu ozajstnú lahôdku pre milovníkov výnimočných kníh. Letné svetlo a potom príde noc si ukladám na poličku so srdcovkami.

A aký je odstup medzi životom a smrťou, je medzi nimi vôbec nejaký odstup, a ak áno, ako sa nazýva? Merali by sme ho v kilometroch či myšlienkach, a dokáže sa cezeň niekto dostať – prejsť na druhú stranu a vrátiť sa späť?

Jón Kalman Stefánsson Letné svetlo a potom príde noc, Artfórum 2014, preklad Zuzana Stankovitsová

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť