Joseph Heller: Hlava XXII

Áno, áno, máte pravdu, fakt neviem, čo sa k tomuto skvostu ešte dá povedať, aby som nebola trápna, intelektuálna, nudná, otravná a vôbec, nájdite si tých prívlastkov koľko chcete, ku všetkým sa priznávam. Na svoju obhajobu uvádzam toto:

Ľudí na tomto svete delím na tých, čo tú knihu čítali a okamžite sa do nej zamilovali a na tých, ktorí si prečítali pár strán a vybodli sa na to (nemám tu síce kategóriu „nečítal som a kašlem na to“, ale utopicky verím, že raz aj na nich dôjde a budú sa musieť zaradiť).
Tých prvých spoznáme ľahko, stačí na nich zrúknuť: „Vidím všetko dvojmo!“
Oni vyškerene odvetia: „Bolí ma pečeň!“ a hneď ste kamoši.


Musím s hlbokým zármutkom poznamenať, že v tejto skupine je prevaha mužov (ja krava, vlastne by som sa mala tešiť), žena – čitateľka sa totiž musí zmieriť s tým, že v románe sa to hmýri mužským šovinizmom, ženy sú tu zásadne prostitútky alebo zdravotné sestry a jediná panna mláti pár postáv po hlave kabelkou. Keď sa to tak vezme, vojna je sviňa a na štvorylku či čaj o piatej v nej nie je čas.
Ešte stále som nevysvetlila, prečo som sa podujala na túto samovražednú akciu, teda spropagovať Hlavu XXII takto verejne, veď pokiaľ viem, tak je to pre maturantov povinné čítanie, ak nie maturitná otázka. Lenže poznáte maturantov, okopčia to z internetu, aby mohli namiesto toho četovať s kamošmi a potom sa stane, že na Wikipédii nájdu takýto opis diela:

Hlavná postava je Yossarian, dôstojník americkej armády vyslanej do druhej svetovej vojny. Dej sa odohráva na ostrove Pianosa v Stredozemnom mori, v bližšie nešpecifikovanej leteckej bombardovacej jednotke, z ktorej lietadlá útočia na Taliansko. Kniha je členená na kapitoly, každá kapitola nesie názov osoby, poväčšine vojaka, sama kapitola však iba pokračuje nezmyselné rozprávanie o vojne. Názov knihy je odvodený z vojenského predpisu (hlava XXII), ktorá hovorí, že vojaci, ktorí odlietajú požadovaný počet náletov, sú z vojny odvelení. Avšak hovorí aj to, že vojak musí za každých okolností poslúchnuť svojho nadriadeného. Problém je v tom, že nikto z letky nikdy nemôže ísť domov, pretože plukovníci im neustále zvyšujú počet náletov. Jediná možnosť ako sa z letky dostať je byť bláznom. Podľa knihy sú blázni asi všetci čo sú zaangažovaní vo vojne, stačí si len vybrať koho vy sami považujete za najväčšieho blázna, Aarfyho, navigátora, ktorý si za náletu namiesto študovania mapy bafkal fajku a upozorňoval pilotov na zábavné momenty na oblohe, alebo Orra, ktorý si do úst vkladal plánky, aby mal okrúhlejšie líca, alebo sexuchtivú ženu poručíčku Scheisskopfovú, ktorá mala pomer s každým len nie so svojím manželom, pretože on po nociach myslel iba na pochodovanie svojej jednotky na prehliadke. Lenže je tu háčik. V knihe sa spomínajú aj rôzne metafory ako napr. „hlave XXII nikto neprejde cez rozum“. Bláznovstvo posádky vidíme napríklad v časti, kde vojaci s maximálnou vážnosťou diskutujú o tom, že jeden z nich má v očiach muchy. Yossarian a vojaci sa často zamýšľajú nad vecami, ktoré sa nám javia úplne absurdné a opisujú vojnu z pohľadu obyčajného človeka. Absurdnosť vojny je vykreslená v rôznych detailoch, napríklad niektorým letcom je úplne jedno či zasiahli, alebo nezasiahli cieľ.

Moje nervy! Keby že si ja mám na základe tohto paškvilu prečítať Hlavu XXII, utekám radšej kade-ľahšie s najnovším výtlačkom Nagyovej-Džerengovej alebo Keleovej-Vasilkovej alebo idem umyť okná alebo vyvešať bielizeň alebo si pozriem Smotánku, jednoducho urobím všetko to, čo neznášam. Aha, ten dôvod. Vravíte si, čo tá ženská toľko trepe a odbočuje od témy, nech sa konečne vykokce a povie, prečo obsadila webový priestor svojim bajtami? Presne takto je totiž kniha napísaná, Heller skáče z jedného príbehu do iného a ak nemáte trpezlivosť, môže sa stať, že vás to prestane baviť. A ešte vás vystraším viac, jedno prečítanie fakt nestačí, fajnšmekri si ju dokonca balia v pravidelných intervaloch do dovolenkového kufra ku krížovkám. Tak, ešte tu niekto po tomto úvode ostal?

S klasikmi je to ťažké. Všetci sa tvária, že vedia, o čom sa točí, keď sa spomenie Vojna a mier alebo Starec a more, ale ruku na to, kto z vás to NAOZAJ celé čítal? Ešte možno tak Rysavú jalovicu, že?… niektoré knihy majú proste smolu, že sa z nich stane legenda zapísaná do tematického plánu slovenského jazyka. Preto som rozhodla, že nemá zmysel chŕliť na vás použité jazykové prvky a opis hlavných hrdinov s ich vnútornými pohnútkami, hoci verte, že ma to láka (najmä po tej ohromnej metafore z Wikipédie – viď vyššie ). Urobím to takto – ponúkam vám moje obľúbené kúsky z knihy bez nároku na poradie, celistvosť a pochopenie súvislostí, jednoducho sa mi páčia a basta (číslujem ich len preto, že porádek mosí byt):

1.
Len čo generál Peckem dostal medailu, začal sa domáhať zodpovednejšej funkcie. S farizejskou ľútosťou odmietol ponuku na vymenovanie za operačného zástupcu generála Dreedla.
„Zabezpečovať bojové lety PRE generála Dreedla nie je presne to, čo som mal na mysli,“ vysvetľoval zhovievavo. Uvažoval som skôr o NAHRADENÍ generála Dreedla, prípadne o funkcii NAD generálom Dreedlom, kde by som mohol usmerňovať ĎALŠÍCH generálov. Mám mimoriadne vlohy zjednotiť ľudí rozličných názorov na spoločnom stanovisku.“
„Má mimoriadne vlohy zjednotiť ľudí rozličných názorov na spoločnom stanovisku, že je strašný somár,“ zveril sa plukovník Cargill exslobodníkovi Wintergreenovi.

2.
„Chcem, aby ste dobre uvážili, aké modlitby sa budeme pred náletom modliť. Nechcem nič ťažké ani smutné. Malo by to byť dačo ľahšie a svižné, aby to chlapcov povzbudilo. Chápete, ako to myslím? Nijaké Kráľovstvo nebeské alebo Údolie smrti, to je všetko príliš deprimujúce. Prečo sa tvárite tak kyslo?“
„Prepáčte, pán plukovník,“ vyjachtal kaplán. „Práve som si spomenul na dvadsiaty tretí žalm – Hospodin je môj pastier…“
„Vylúčené. Čo by ste ešte mali?“
„Zachráň ma, ó, Pane, lebo vody sa valia…“
„Nijaké vody, “ rozhodol plukovník. „Prečo neskúsite niečo muzikálne? Napríklad to s tými harfami na vŕbach!“
„V tom sú zase rieky babylonské, pán plukovník,“ odvetil kaplán. „A tam sme sedávali a plakávali spomínajúc na Sion.“
„Sion? Na to môžete zabudnúť. Nemáte niečo veselšie, kde sa nespomínajú vody, údolia a boh? Bol by som najradšej, keby sa to obišlo aj bez náboženstva.“
„Prepáčte, pán plukovník, ale všetky modlitby, čo poznám, sú trochu pochmúrne a aspoň občas sa v nich spomína boh“.
„Tak zožeňte nejaké novšie. Prečo sa nemôžeme modliť za niečo naozaj dobré, napríklad za menší bombový rozptyl?“

3.
„V nemocnici majú úradného psychiatra, ktorý ma vyšetril a toto bola jeho diagnóza. Som totálne pomätený.“
„Ozaj?“
„Ozaj!“ Lekárova ľahostajnosť Yossariana desila. „Nechápete, čo to značí? Teraz ma môžete dať stiahnuť z operačnej služby a poslať domov. Nemôžu predsa posielať na smrť blázna, no nie?“
„A kto iný by šiel?“

4.
Yossarian sa pretisol dopredu, aby si prečítal úsečné oznámenie:

Vzhľadom na nepredvídané okolnosti sa túto
nedeľu odpoludnia veľká prehliadka nekoná.

„Rád by som vedel, prečo má byť práve TÁTO nedeľa výnimkou?“ vykrikoval Hladný Joe na Náčelníka Bieleho Mustanga. „Prečo nebudeme mať TÚTO nedeľu prehliadku, keď aj tak nikdy v nedeľu prehliadku nemávame? Há?“

5.
„Prečo sa tvárite tak previnilo, keď ste tú paradajku neukradli?“
„Som nevinný!“
„Prečo by sme vás vypočúvali, keby ste boli nevinný?“
„Som nevinný, pane,“ kaplán suchým jazykom oblizol vyschnuté pery.
„Teda vinný,“ zahlásil dôstojník a zapísal to do spisu. „Kaplán, obviňujeme vás aj zo zločinov a priestupkov, o ktorých zatiaľ nevieme. Vinný, či nevinný?“
„Neviem, pane. Čo mám na to povedať, keď mi neprezradíte, o aké zločiny ide?“
„Ako vám to máme prezradiť, keď to ešte nevieme?“
„Pravdaže vinný,“ prisvedčil major. „Ak sú to jeho zločiny a priestupky, musel sa ich teda dopustiť.“

6.
„Je to zápal mozgových blán,“ zvolal dôrazne plukovník v bielom plášti, „aj keď tomu, bohuprisahám, nenasvedčuje ani ten najmenší príznak.“
„Tak prečo potom zápal mozgových blán?“ spýtal sa akýsi major s falošným úsmevom. „Prečo nie napríklad akútny zápal obličiek?“
„Lebo ja som odborník na zápaly mozgových blán, a nie na akútne zápaly obličiek, “ odsekol plukovník. „A ani ma nenapadne len tak pre nič za nič ho zveriť nejakej ľadvinkárskej brandži. Ja som tu bol prvý.“

7.
„Teraz musíme vyštvať toho pankharta majora Majora z jeho obytného prívesu,“ vyhlásil kapitán Black.
„Najlepšie by bolo vyhnať do lesov aj jeho ženu a deti. Ale to sa nedá. Nijakú ženu ani deti nemá. Budeme sa musieť uspokojiť s tým, čo je, a vyštveme len jeho.“

8.
Plukovník Cargill bol takým nemožným obchodným manažérom, že sa o jeho služby bili firmy, ktoré kvôli daniam potrebovali vykázať straty. Jeho požiadavky boli veľké, pretože u niektorých firiem nebol bankrot len taký jednoduchý. Bolo treba všetkých popremiestňovať, zdezorganizovať, pomotať, nazrieť do každej škáry a pritom si nič nevšimnúť; a keď už začínal dúfať, že je pri cieli, vláda im darovala jazero, či les alebo naftové pole a všetko pokazila.

9.
„Čosi nám tu chýbalo, mal som neustále pocit, že tu čosi chýba, a teraz už aspoň viem čo.“ Dunbar si buchol si päsťou do dlane. „Chýbalo nám tu vlastenectvo,“ vyhlásil.
„Máš pravdu,“ zreval Yossarian. „Máš pravdu, pravdu a ešte raz pravdu. Teplé párky, mužstvo Brooklyn Dodgers a mamkin jablčník, to sú veci, za ktoré bojuje každý. Lenže kto bojuje za to, aby slušní ľudia mali vo voľbách viac hlasov? Niet v nás ani štipky patriotizmu, to je to. Ani matriotizmu.“

A na záver záver, ktorý akoby z oka vypadol istej scéne z Pacha, hybského to zbojníka:

10.
„Budete musieť ustavične utekať.“
„Budem.“
„Tak utekajte!“

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť