Ak si chcete užiť výnimočnú klasiku brazílskej literatúry, mali by ste vziať do ruky knihy Machada de Assis, ktorý už cez sto rokov ovplyvňuje spisovateľov a umelcov po celom svete. Jeho tvorba presahuje hranice jazykov, štátov i storočí. Je majster ilúzie a irónie. Slovenskí čitatelia sa s ním môžu zoznámiť vďaka Portugalskému inštitútu, ktorý publikoval zbierku poviedok Kľukatá cesta do Ria a voľnú trilógiu románov Posmrtné pamäti Brása Cubasa, Quincas Borba a najnovšie Pán Mrzút. Rada by som dodala, že ich vôbec netreba čítať v poradí v akom vyšli. Prvé dva sa síce zľahka prekrývajú v témach a postavách, no posledný je postavený na úplne novej téme a predstavuje vrchol jeho tvorby. V Brazílii patrí do povinnej literatúry. Je skvostný! Toto slovo používam v obzvlášť zriedkavých prípadoch, ale tento autor si to doslova pýta. V celej trilógii narúša dobové literárne smery a zabehané pravidlá a vytvára nový, revolučný a originálny druh textu, ktorý dovtedy vo svetovej literatúre neexistoval. Pán Mrzút po prvý raz vyšiel v roku 1899 (nie, nepomýlila som sa), no pri čítaní máte stále pocit sviežosti, modernosti a aktuálnosti.
Koľkokrát sa k čistej, nevinnej vete v polovici cesty pripojí hriešny úmysel! Až človek nadobudne dojem, že klamstvo je často rovnako mimovoľné ako potenie.
Rozprávač Bento Santiago nebol vždy mrzútom, stal sa ním jedného dňa cestou vo vlaku. A keďže mu nenapadol lepší názov pre knihu, zvolil svoju prezývku. Pôvodne chcel písať o práve, filozofii či politike, no usúdil, že na to nemá dosť síl. Potom uvažoval, že spíše Históriu predmestí, to sa mu zdalo suchopárne a zdĺhavé. Nechal teda, nech ho navštívia duchovia minulosti a na papier položil spomienky tak, ako mu prichádzali na um. V 148 kapitolách na 204 stranách sa vracia do svojho detstva, dospievania a dospelosti. Zarazil vás počet kapitol? To je celý Machado! Aj tu je vidieť výnimočnosť jeho práce s textom. Niektoré kapitoly tvorí iba zopár viet či jedna jediná v odseku. Autor, ukrytý za rozprávača nás v priebehu rozprávania niekoľkokrát vopred upozorňuje, že vkladá kapitolu, ktorá vôbec nesúvisí s príbehom, alebo že si nejakú odkladá práve na toto miesto a vysvetlí ju neskôr, prípadne sa odvoláva na už napísanú. Hrá sa s čitateľom, dokonca sa nám osobne prihovára, ospravedlňuje sa či prosí, aby sme sa nevzdávali, ak sa budeme chvíľku nudiť. Neverte mu, nudiť sa nebudete. Je schopný klábosiť o čomkoľvek, čo mu v danej chvíli napadne a je mu jedno, či to niečo má alebo nemá spoločné s príbehom. Vo svojich nezvyčajne početných kapitolách (neraz so svojráznymi nadpismi) je brilantne vtipný, miestami ironický, odbočí z príbehu kde chce a kedy chce, tu nám podstrčí citát z biblie, tam zas filozofuje s Grékmi alebo si vezme na paškál Shakespeara. Román je plný citátov a odkazov na ďalšie diela literatúry.
Už som, tuším, odbočila ako on. (Vidíte, čo s nami robí výnimočná literatúra? Prenikne do nás až tak, že si prisvojujeme maniere autora.) Pokračujem v načrtnutí deja. Bento od útleho detstva miluje susedku Capitu. Ich náklonnosť je vzájomná, no láske bráni matkin sľub, ktorý dala Bohu, keď sa chlapec narodil. Zaprisahala sa, že ho pošle do seminára a predpovedá mu trblietavú budúcnosť v kňazskom rúchu. Dvaja zaľúbenci však majú iný plán a vytrvalo pracujú na všetkých detailoch, aby mohla byť vzájomná láska naplnená. Je viac než isté, že sa im napokon podarí predstúpiť pred oltár a zložiť sľub manželstva, ale predtým absolvujeme spolu s hlavným hrdinom útrapy a slasti študentského života a let na krídlach mladíckych nerozvážností. Samozrejme, že život nie je gombička. Aj ten, ktorý žijú naše dve hrdličky sa zamotá. S rodinou prichádzajú problémy a žiarlivosť. A my všetci vieme, že je to jedna z najhorších ľudských vlastností. Uvedomuje si to aj rozprávač, dokonca sa odvoláva na Othella. Niekedy bol jeho žiarlivostný záchvat taký intenzívny, že stačilo málo, aby všetko rozbil na kusy, no za rovnaký čas znova vybudoval nebo, zem i hviezdy.Príbeh o láske, nevere, žiarlivosti a ľudských zlyhaniach, ktoré vedú k sebazničeniu, napísaný inovatívnou formou nenechá nikoho padnúť do suda s medom, ako sa to často stáva v mnohých knihách s tradičným milostným príbehom. V centre rozprávania je žena s vlastným názorom, silná a odvážna, ktorá si nenechá od nikoho rozkazovať. Capitu je skvelá postava. Narúša stereotyp patriarchálneho postavenia žien v brazílskej spoločnosti. Bento sa javí ako nespoľahlivý rozprávač, na začiatku síce tvrdí, že jeho verzia je čistá pravda, no neskôr sám pripúšťa, že má slabú pamäť. Obviňuje svoju ženu z niečoho iba preto, lebo má v očiach príboj, lebo raz uvidel, ako sa jej oči zväčšili a doširoka otvorili ako morská vlna… Zničil všetko, čo mu bolo drahé bez príčiny alebo sa nemýlil? Medzi riadkami zostáva miesto pre pochybnosti. Nechám na vás, aby ste posúdili jemnú rétoriku presvedčovania nášho hrdinu. Veď napokon vyštudoval právo a každý vie, akí sú právnici manipulátori. Capitu nedostáva priestor na obhajobu, všetky udalosti rozpráva len a len Bento. Tak kde je pravda? Môžeme sa iba držať jeho nasledujúcej rady:
Keď knihu dočítam do konca, zavriem oči a pripomeniem si všetko, čo som v nej nenašiel. Koľko výnimočných myšlienok mi vtedy príde na um! Koľké hlboké úvahy! Rieky, pohoria či kostoly, ktoré som na prečítaných stranách nevidel, sa mi všetky vynoria v hlave aj s vodou, stromami či oltármi, generáli tasia meče, ktoré ostali v pošve, z poľníc vychádzajú tóny, ktoré zaspali v ich kovových útrobách, a všetko sa dáva s nečakaným zápalom do pohybu. V neúplnej knihe sa dá nájsť čokoľvek, milý čitateľ. Ako ja vypĺňam medzery iných, tak môžeš aj ty vyplniť tie moje.
The Guardian zaradil Pána Mrzúta medzi desať najlepších románov o ženskej nevere spolu s Annou Kareninovou a Pani Bovaryovou. Na záver si neodpustím tradičnú vetu pri recenziách na diela, ktoré sa ma dotkli viac ako iné: Zaraďujem ťa, milý Pán Mrzút, na poličku so srdcovkami.
Machado de Assis: Pán Mrzút (preklad Lenka Cinková, Portugalský inštitút 2019)
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments