Sú diela, ktoré preletia knižným trhom ako kométy a naopak iné sa stanú kultovými stálicami. V súčasnosti na pulty prichádza rozsahom síce neveľká, ale obsahom a najmä grafickým spracovaním výnimočná knižočka Charlieho Mackesyho Chlapec, krtko, líška a kôň, ktorá je momentálne skokanom bestsellerových rebríčkov.
Osamelý chlapec stretne krtka, ktorý má rád sladkosti. Spolu sa vydajú na cestu. Čoskoro sa k nim pripojí líška s koníkom. To, čo zdanlivo znie ako obyčajný detský príbeh, je v skutočnosti výnimočným rozprávaním o tom najdôležitejšom v živote od nájdenia si svojho miesta až po vzťahy k druhým. Na pozoruhodný opus britského ilustrátora už reagovalo mnoho slovenských recenzentov a jeho popularita rastie aj na sociálnych sieťach. Na Sieťovke sme sa preto rozhodli osloviť Luciu Halovú, ktorá knižku Chlapec, krtko, líška a kôň pre vydavateľstvo Tatran prekladala.
Poznali ste Mackesyho knihu skôr, než vás oslovili s prekladom?Nie. A nechápem, ako mi mohla uniknúť.
Spomínate si na dojmy, keď sa vám dostala kniha do rúk?
Áno, bola som nadšená. Najprv som ju mala iba v PDF, ale pochopila som, že na prácu s ňou ju potrebujem mať hmatateľne v rukách a vidieť ju v podobe, v akej ju zamýšľal autor. Očarili ma tie úžasné ilustrácie, ktoré pôsobia rovnako ako text knižky: ľahučko, vzdušne, nenápadne a pritom je v nich toľko krásy.
Vnímate knihu Chlapec, krtko, líška a kôň ako motivačnú?
Myslím si, že je to skôr pohladenie po duši, akási terapia, aj keď, samozrejme, aj motivuje: k tomu, aby sme boli lepší, tolerantnejší, milší. A nabáda nás, že mať rád sám seba a vedieť si odpustiť je nesmierne dôležité. Dá sa čítať stále znova a vždy v nej človek nájde niečo nové alebo niečo, čo práve v tej chvíli potreboval počuť. To je známka každej dobrej knihy.
Ktorý výrok z knihy máte najradšej a prečo?
Bude to znie hlúpo, ale mňa od prvej chvíle úplne dostal krtkov pozdrav pri pohľade na koláč. Aj keď ho nakoniec celý zošrotuje, najprv naň zamilovane hľadí a prihovorí sa mu. Proste ho má na zožratie rád. S krtkovou láskou ku koláčom a s jeho naivnou vierou, že si dá len kúštik, sa viem úplne stotožniť.
Vyskytol sa v knihe nejaký prekladateľský oriešok?
To asi ani nie, priamo s dešifrovaním významu problém nebol, skôr s tým, ako ten veľký význam napasovať do malých viet. Sám autor bol veľmi ochotný pomôcť a overoval si, či sme niektoré slovné spojenia pochopili správne. Takáto ochota poteší, ale nie je celkom bežná.
Nakoľko sa autori alebo vydavateľstvá zaujímajú o preklady, prípadne spolupracujú?
To je veľmi individuálne. Sú autori, s ktorými sa absolútne nedá spojiť, ako napríklad George R. R. Martin (ktorého celkom chápem a k jeho dielu existuje toľko obsahu v rôznych jazykoch, že si človek poradí). Potom sú autori, ktorí sú ochotní komunikovať cez agentúru alebo aj priamo. A dokonca aj autori ako napríklad David Grossman, ktorý ku každej novej knihe usporiada medzinárodný workshop pre prekladateľov, kde celú knihu rozoberú a vysvetlia si ju. Spolupráca s autorom poteší, ale nie vždy je možná a vtedy si prekladateľ v úzkych väčšinou pomôže inými prekladmi knihy. Ja pri momentálnej práci využívam portugalský preklad, hoci je autor (Max Porter) ochotný pomôcť, ale nechcem ho otravovať s každou drobnosťou, túto možnosť si nechávam na fakt zložité problémy.
Rovnako individuálny je aj prístup vydavateľstiev. Niektoré sa zaujímajú o to, ako sa darí prekladom ich titulov v zahraničí, prípadne priamo zasahujú do výberu prekladateľa, ale pokiaľ viem, v drvivej väčšine nechávajú zahraničnému vydavateľovi voľnú ruku.
Prekladali ste Hru o tróny aj Twilight ságu, čo sú knihy nemalého rozsahu, v čom je ich prekladanie iné oproti útlej knižke s obrázkami?
V mnohom, samozrejme. V rozsiahlych románoch si môžem vetu voľne natiahnuť alebo skrátiť, aby som vystihla presný význam prekladaného. V tejto knižke som mala k dispozícii relatívne malý priestor na vyjadrenie hutných myšlienok, čo bolo miestami náročné. Trošku to pripomínalo preklad filmových titulkov, kde mám obmedzený počet znakov na titulok.
A v neposlednom rade je rozdiel v tom, ako rýchlo sa dostaví pocit dobre vykonanej práce po odovzdaní prekladu. Pri románoch sú to v priemere štyri mesiace, toto bolo hotové raz-dva.
Zodpovednou redaktorkou knihy je pani Eva Mládeková, ktorá okrem toho, že šéfuje Tatranu, je sama dlhoročná prekladateľka. Odrážal sa tento fakt pri vašej spoločnej práci na texte?
Pani Mládeková robila prvú redakciu prekladu a potom sa doň pustila pani Melichárková, interná redaktorka Tatranu, ktorá mi ho ešte poriadne prekopala. Obe odviedli perfektnú prácu a posunuli celý preklad výrazne dopredu, za čo im veľmi ďakujem. Na úpravách a pripomienkach oboch týchto dám vidieť, že samy prekladali alebo prekladajú a dokonale rozumejú práci s textom. Mne sa s nimi výborne spolupracuje a som len rada, ak sa môj preklad dostane na redigovanie do ich rúk.
V zahraničí začínajú pribúdať na obálkach kníh aj mená prekladateľov, nemalo by to byť skôr pravidlom ako výnimkou?
Prekladateľ je spoluautorom knihy, a to nielen „pocitovo“, ale aj podľa autorského zákona. Mal by byť teda uvádzaný vo všetkých propagačných materiáloch k preloženej knihe. Meno prekladateľa na obálke knihy je akési nepovinné plus, ktoré však poteší nielen prekladateľa, ale aj čitateľa. Sledujem diskusie napríklad na Martinuse a okrem takých otrepaných komentárov k prekladu (napríklad, že český preklad je lepší, nekupujte si slovenský) sa čoraz častejšie objavujú aj kladné či záporné hodnotenia jednotlivých prekladateliek a prekladateľov. Z toho vidieť, že ľudí zaujíma, kto preložil dielo, ktoré si chcú kúpiť a prečítať.
Viacero slovenských vydavateľstiev začína uvádzať na obálke knihy meno prekladateľa, priekopníkom v tomto prístupe je vydavateľstvo Inaque, ktoré to robí už niekoľko rokov a táto informácia sa stala súčasťou jeho grafickej identity.
Osobne verím, že mať meno na obálke knihy je nielen dobrý pocit, ale prináša to so sebou aj profesionálnu zodpovednosť, lebo človek je tak viac na očiach.
Americký autor Robert Fulghum je úspešnejší v Česku ako v domovine. Keď pátral po dôvodoch, vypáčil nakoniec zo svojej českej vydavateľky, že jeho prekladateľ je lepší spisovateľ ako on. Je to mýtus alebo poznáte príklady, že preklad výrazne knihu zlepšil?
Túto príhodu poznám. Samozrejme, že preklad dokáže knihu vylepšiť aj zhoršiť (a naozaj zlý preklad môže celkom pochovať autora na knižnom trhu v danej krajine). Toto je večná dilema, ktorá nemá jedno správne riešenie: preložiť text aj s prípadnými chybami alebo ich opraviť? Uhladiť štylistické zakopnutia autora? To si musí každý prekladateľ zodpovedať sám alebo ešte lepšie v spolupráci s vydavateľom.
A či poznám prípady, že by preklad výrazne zlepšil knihu? To neviem, skôr už mám svoj pomyselný a, našťastie, čoraz dlhší zoznam prekladateľov a prekladateliek, pri ktorých viem, že bude radosť ich čítať. Napríklad Jana Pernišová či Barbora Kráľová, s ktorými som spolupracovala na preklade Ságy ľady a ohňa.
Na aké vaše budúce preklady sa môžu čitatelia tešiť?
Pre Tatran som teraz preložila ďalšiu obrázkovú knižku, tentoraz nie celkom detskú, je to súbor kratučkých komiksov od Nathana W. Pyla – Čudná planéta, ktoré som sledovala už dávnejšie, keď ich autor uverejňoval na sociálnych sieťach. Kniha je vo fáze grafického spracovania, tak som zvedavá, ako sa moje vety podarilo vtesnať do obrázkov. Bola som veľmi milo prekvapená, že sa Tatran pustil do takejto knižky a nesmierne sa na ňu teším.
A momentálne prekladám nádhernú novelu od Maxa Portera – Lanny, s ktorou sa autor ocitol v širšom výbere Bookerovej ceny. Je to zvláštna, krásna, znepokojivá a výnimočne napísaná kniha.
Máte nejaký prekladateľský sen a prípadne prezradíte aj prekladateľskú nočnú moru?
Nočnou morou by bol preklad knihy, ktorá by ma nebavila a predsa by som sa ňou musela niekoľko mesiacov zaoberať. Ale zatiaľ ma bavili všetky, aj tie fakt náročné. Zatiaľ som v každej našla niečo, čo ma oslovilo, potešilo alebo silno zasiahlo.
A mojím odvekým snom sú komiksy. Milujem túto formu rozprávania a teším sa, že pomaly začínajú vychádzať aj v slovenskom preklade. Možno raz nejaký preložím aj ja.
Na čo sa vás ako prekladateľky doteraz nik nespýtal, hoci by ste chceli na to odpovedať?
Fíha, tak to neviem. Napríklad či mám doma všetky svoje knižné preklady vystavené pekne na jednej polici. Lebo áno, mám. 🙂
Charlie Mackesy (1962) – sa narodil počas veľmi chladnej zimy plnej snehu v northumberlandskom grófstve na severe Anglicka. Nikdy neštudoval výtvarné umenie, avšak strávil tri mesiace v USA, kde sa naučil portrétovať. Neskôr spolupracoval ako ilustrátor pre noviny The Spectator a vydavateľstvo Oxford University Press. Jeho kresby sa objavili aj v dnes už legendárnom filme Láska nebeská (Love Actually). Je spoluzakladateľom včelárskeho projektu Mama Buci v Zambii
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.