Čitateľský nedenník

Žiť a zomrieť vo svete Joseho Saramaga

By Samo Marec
9. júla 2010

Zásadný problém so zásadnými životnými otázkami je ten, že na ne neexistujú správne odpovede, alebo presnejšie, ak existujú, potom sú tých správnych odpovedí stovky. Vyplýva z toho samozrejme ďalšia otázka, ktorá celé predchádzajúce konštatovanie posúva do neznesiteľne začarovaného filozofického kruhu a síce, či sa vôbec oplatí nejaké odpovede hľadať. Keď si ju jedného dňa sám pre seba vyjasním, veľmi mi odľahne. Nebudem síce o nič múdrejší, ale budem mať o jednu otázku menej. Dovtedy to všetko bude len takým mlátením prázdnej slamy, že akože viem, že niečo viem. Hovnajs.

Mám síce nejaké svoje teórie a predstavy, ale v podstate ich vôbec nemám rád, pretože pri konfrontácii so skutočným svetom sa ukazujú byť tragicky chybné. Až také chybné, že ma na istú dobu takmer prestalo baviť vôbec nejaké mať. Ono, mať tie správne predstavy je zložitejšie, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.

Chyba tých mojich je v princípe tá, že odmietajú byť ukotvené v realite a potom to tak aj vyzerá. Predstavy, ktoré mal José Saramago boli v realite ukotvené až príliš, teda okrem tej jednej, komunistickej, lenže tú môžeme pokojne brať aj ako daň za to, ak niekto vyrastá v južnej Európe. Nepaušalizujem, aspoň nie príliš, veď nevyliečiteľných idealistov a, och, aký to oxymoron, komunistických humanistov nájdete v Európe kdekoľvek, len ich je v niektorých zemepisných dĺžkach viac.

Práve v kontexte jeho tvorby, ktorá, ak ma dojem nemýli, najviac zo všetkého odkrývala skrytú povahu človeka a vystavovala na obdiv jeho vlastnú schopnosť písať kruté antiutópie, ma mierne mätie tá neschopnosť prehodnotiť vlastné politické postoje. Našťastie to nič nemení na tom, že nám vo svojej pozostalosti zanechal niekoľko kníh, pri ktorých som si povedal, že chcem byť ako on. Chcem mať podobné vízie, nie nevyhnutne také temné, ale chcem vedieť veci natoľko rozvinúť, vytvoriť si vlastný svet a presvedčiť čitateľov, že v ňom žijú so mnou. Vety podobne dlhé ako on by som pravdepodobne písať nechcel, ale ak to bude cena za genialitu, pokojne sa prispôsobím.

Tak nám teda Jose Saramago nastavil zrkadlo a vytvoril svet, v ktorom ľudia slepli a až potom sa správali ako ľudia, čo nemusí nevyhnutne znamenať nič pozitívne. Vytvoril tisícky ďalších mikrosvetov skrytých medzi čiarkami tých dlhých viet, a tie svety ostanú v poličkách a pamätiach. Všetky z nich na základe pozorovania, z ktorého sme, súdiac podľa jeho kníh, ako živočíšny druh nevyšli najlepšie.

Taký je svet Joseho Saramaga, ktorý pretrvá, aj keď on sám už nie je, lebo ak nás v niečom hnusne oklamal, potom v tom, že vytvoril aj svet, v ktorom ľudia neumierali a on sám umrel. Predtým však ešte stihol ponúknuť svoju verziu odpovedí na zásadné životné otázky v knihách, ktoré som neraz čítal s otvorenými ústami. Česť Vašej práci, súdruh!