Zoznámili sme sa prostredníctvom e-mailovej diskusnej konferencie Sme-l. Písal sa začiatok leta 1997. Pracoval som vtedy v bratislavskom Rádiu Ragtime. Vďaka spolumajiteľovi sme mali na tú dobu nevídanú vec – pripojenie na internet prostredníctvom pevnej linky. Niečo ako dnešné DSL či optika. Obyčajne to stálo desaťtisíce, rádio to malo asi za nejakú symbolickú sumu. Normálni smrteľníci museli využívať pripojenie monopolných Slovenských telekomunikácií cez telefón. Volalo sa to dial-up a používateľ platil za každú minútu pripojenia. Rádiu vlastne vďačím za to, že som sa stal súčasťou slovenského internetového praveku. Ale o inom som chcel.
Okrem výmeny názorov cez e-maily sa členovia Sme-l stretávali po včeroch aj na IRC. Predchodca všetkých chatov, ICQ, Skype-ov… Stretávanie prebiehalo aj v realite – Kúria na Dunajskej či neexistujúca Stoka by vedeli rozprávať. Ale nazad k e-mailom a IRC.
Jara zaujalo, že moja mailová adresa má za zavináčom ragtime.sk. Síce vysielal v „konkurenčnom“ Twiste, ten však nehral takú progresívnu hudbu ako Ragtime. A tak sme sa po večeroch začali na IRC baviť aj o hudbe. („Peťko, čo to teraz hráte?“ – A ja som utekal za moderátorom a zisťoval.)
Po nejakej dobe sa ma opýtal, či by som mu mohol nahrať na magnetofónovú kazetu album skupiny Mansun. Napaľovačky ešte neboli v móde, mp3-jky boli v plienkach. Povedal som, nech sa teda zastaví. Vypýtal si telefónne číslo a naozaj – o pár dní mi volal, či som v rádiu. Bol som…
„Prišiel pán Filip a pýta sa, či je tu otec. Ty si Filipov otec?“, dorazila do kancelárie vyplašená kolegyňa, ktorá zareagovala na zvonček pri dverách. Diskusia po ich otvorení vyzerala asi takto: „Ahoj, je tu otec?“ Kolegyňa s vytreštenými očami – Jaro bol vtedy váženou a slávnou osobnosťou a v našom rádiu nikdy predtým nebol – reagovala: „Koho otec, pán Filip?“
Zdvihol som sa teda spoza počítača a išiel do chodby privítať návštevu. Podali sme si ruky, Jaro si ma poobzeral: „No ukáž sa, ako vyzeráš.“ Tak som sa mu pootáčal a povyzvŕtal. Jaro bol proste aj taký…
Zapálili sme si a pustili sa do debaty. Počas nej vytiahol z vrecka magnetofónovú kazetu: „Zobral som ju dcére, ani nepočúvaj, čo tam je, rovno to vymaž a nahraj tam ten Mansun. Dcéra tam má určite nejakých Back Street Boys alebo nejakú podobnú katastrofu.“
Už si nepamätám, kedy som mu kazetu nahratú vrátil, určite však viem, že ďalší hudobný klenot dostal odo mňa na CD. Album OK Computer od Radiohead. Namiesto honoráru.
Rádio bolo mediálnym partnerom koncertu Richarda Müllera, ktorý sa konal 22. októbra 1997 na bratislavských Pasienkoch. Vyrábali sme vtedy rozhlasový spot nielen pre nás, ale aj pre ďalšie dve rádiá. Koncert organizoval Paľo Maruščák a iks verzií spotu počas troch dní stihol zamietnuť. Nepáčil sa mu ani jeden podklad. Nepáčil sa mu ani jeden z použitých hlasov.
Večer pred odovzdaním posledného pokusu som bol zúfalý. Spomenul som to na IRC Jarovi a nesmelo som položil otázku, či by do toho išiel. S tým, že na to nemám rozpočet. Poznal som z iných debát Jarove honorárové pásma a debatu som považoval viac-menej za akademickú. Aké však bolo moje prekvapenie, keď povedal, že za zlomok štandardného honoráru – za tisíc korún – je ochotný ráno o pol desiatej – od nočného vtáka naozaj veľká obeta – prísť a nahrať to. Padol mi zo srdca kameň. O pár minút mi však poslal ďalšiu správu: „Mením honorárové podmienky.“ Zastavil sa mi pulz. „Chcem, aby si mi ráno po nahrávaní dal to nové CD od Radiohead!“, znela nová obchodná dohoda. A tak som si musel privstať aj ja a utekať k Maruščákovi do predajne na Medenej… Škoda, že sa ten spot nezachoval. Spolu s tým, čo sa podarilo zaznamenať počas „rozcvičky“ pred nahrávaním.
Keď okolo druhej popoludní prišiel Palo Maruščák do štúdia vypočuť si ďalšiu verziu spotu, neodpustil si uštipačnú poznámku: „No čo to bude tentokrát za pokus?“. Nepovedali sme mu totiž, že som zapojil Jara. Po prvých troch slovách Maruščák napol uši, po ďalších piatich sa mu tvár rozjasnila ako obloha po búrke. V „jeho“ spote účinkuje „pán Filip“.
Naposledy som sa s Jarom videl koncom mája (?) 2000 v Zrkadlovom háji. Prišiel taxíkom na zvukovú skúšku koncertu venovanému Dežovi. Fajčil som pred vchodom. Zabuchol za sebou dvere auta a prirútil sa ku mne: „Ahoj, máš cigaretu? Musím si niekde kúpiť tabak, nestíham…“
Počas písania tohto textu rozmýšľam a vymazávam – je táto historka vhodná na uverejnenie? Alebo táto? Vybavila sa mi aj veta, ktorú som povedal Marianovi Jaslovskému, keď písal knihu o Jarovi: „Asi každý, kto s ním prišiel do kontaktu pracovne alebo súkromne môže napísať svoj príbeh na tému ‘Jaro a ja’.“ Otázkou ostáva, či nebude lepšie, ak niektoré z nich budú žiť iba ústnym podaním…
Nasledujúci piesňový text som napísal koncom mája 2001. Možno je dobre, že ho zatiaľ nikto nezhudobnil. Alebo…?
Jaro!
1.
Keď sa Jaro vráti medzi nás
Tak si naňho iste nájdem čas
Povie mi že kde tak dlho bol
Sadneme si za ten istý stôl
2.
Keď sa Jaro vráti zavolá
Poteší ho káva a cola
Z cigariet mu bude stúpať dym
Ďalšej z jeho piesní uverím
3.
Keď sa Jaro vráti bude tu
Poteší tým celú planétu
Spraví radosť tým ktorých má rád
Všetko bude ako prvýkrát
Ref.:
Jaro, chýba mi tvoj Filip
Tvoj smiech a vety o nás dvoch
Ja viem že v tejto chvíli
Menežéra robí ti sám Boh
4.
Keď sa Jaro vráti naspäť k nám
Tak mi povie že na čo sa hrám
Prezradí mi kde tak dlho bol
A že prečo predtým nemohol
5.
Keď sa Jaro vráti z ďaleka
Tak v ňom opäť nájdem človeka
Spraví mi tým radosť Mám ho rád
Jaro prídi ako prvýkrát!
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments