Emma Reyes bola kolumbijskou maliarkou a intelektuálkou. Do okruhu jej priateľov patrili zvučné mená európskych a juhoamerických umelcov, spisovateľov a intelektuálov. Obdivuhodné je, že táto krehká, do dvadsiatky negramotná žena dokázala uniknúť nepriazni osudu a stala sa uznávanou umelkyňou. Bola nemanželským dieťaťom, útle detstvo prežila v izbe bez okien, elektriny a vody, podvyživená, opustená matkou a pätnásť rokov vykorisťovaná v katolíckom kláštore. Utiekla z neho ako devätnásťročná. Zabuchla dvere a už sa nikdy neobzrela. Vlastne… obzrela. Ale len vo forme spomienok zachytených v listoch.
Svojím rozprávaním si dokázala podmaniť akúkoľvek spoločnosť. Mnohí ju žiadali, aby o svojom neľahkom detstve a dospievaní napísala knihu. Odmietala a tvrdila, že svoje myšlienky nedokáže usporiadať tak, aby ich dostatočne zachytila v písanom texte. Vyhovela až prosbám kolumbijského historika Germána Arciniegasa a začala mu spomienky sprostredkúvať v listoch. Napokon to trvalo dlhých tridsať rokov. Reyesovej korešpondencia vyšla prvýkrát až posmrtne (tak si to priala) v roku 2012 a získala si množstvo ľudí z umeleckého a literárneho sveta. Slovenskí čitatelia si pamäte môžu prečítať vďaka vydavateľstvu Inaque a prekladu Petra Bilého. A ja už v úvode musím napísať, že je to jedna z top kníh, ktoré som tento rok čítala.
Hneď prvý z listov šokuje. Emma spolu s matkou, sestrou a malým bračekom žila v jednoizbovej búde bez okien. Napísala som síce s matkou, no ženu, ktorá sa o súrodencov starala, nikdy tak nenazvali. Bola to jednoducho seňora María. Ich vzťah sa obmedzoval na počúvanie príkazov, a to bez protestov či otázok. Bola veľmi prísna a neoblomná. Deti to nemali jednoduché. Maličká Emma mala na starosti každodenné vynášanie nočníka a sestra Helena zásobovanie vodou. Brata volali Drobček. Hrávali sa na skládke, kde s ostatnými deckami z ulice zažívali drobné chvíle radosti. Neskôr sa odsťahovali do iného mesta a vo mne vzklíčila nádej, že konečne sa na nich usmialo šťastie. Och, ako som sa mýlila!
Seňora María veru nemala kladný vzťah k deťom a predsa porodila ďalšie. Zbavila sa ho ako nechceného šteniatka. Tak ťažko sa tieto pasáže čítali! Nechala ho napospas osudu, veď sa azda postarajú iní. To isté si pomyslela o dievčatách, ktoré bez pozdravu a slova rozlúčky opustila na vlakovej stanici. Emma mala vtedy päť a Helena šesť rokov. Dostali sa do katolíckeho kláštora. Spolu s ďalšími dievčatami museli ťažko pracovať, šiť a vyšívať. Neprezradili, kto je ich matka ani odkiaľ prišli. Toto tajomstvo si uchovali po všetky roky v kláštore. Nikdy nevyslovili jej meno, neprehovorili o rokoch prežitých s ňou, nezmienili sa o bratoch. Mníšky najviac trápilo, či boli pokrstené, lebo život bez krstu bol životom v hriechu. No ani táto obava im nebránila okamžite ich zapriahnuť do roboty. Emma sa ukázala ako veľmi zručné a šikovné dievča. Časom sa z nej stala zdatná krajčírka ale najmä výšivkárka. Vytrpeli si toho v kláštore až až. Modlenie, tresty, zase modlenie, modlenie len tak, modlenie za trest, modlenie za vykúpenie hriechov, modlenie za hriešnych zákazníkov, ktorí si k nim dali šiť alebo prať šaty, bitky a strašenie diablom. Diabol a jeho moc hrali dôležitú úlohu pri dodržiavaní poslušnosti. Jedna historka o diablovi je mimoriadne vtipná ale vytušíme za ňou omnoho viac. Aj v kláštore sa dejú rôzne veci, o ktorých sa nehovorí. Emma bola potrestaná a pápež v tom roku pre diabla nedostal vyšívaný dar.V kláštore žili siroty, nemanželské deti (bohatí oligarchovia sa radi pobavili) alebo také, ktoré sa mali naučiť pokore a práci. Mníšky boli aj dobré aj zlé. Niektoré boli k dievčatám láskavé, iné ich trestali za hocičo. V jednom z listov autorka spomína na sestru Carmelitu, ktorá jej povedala, že ak sa pichne do prsta ihlou, cez dierku jej unikne duša z tela. Vydesila malé dievčatko len preto, aby dávalo pozor a krvou po nešikovnom vpichu nezašpinilo drahé plátno. Využívanie detí na prácu bolo vtedy normálne. Všetci sa tvárili, že je to v poriadku. Krutosť cirkvi a jej predstaviteľov, ktorí sa neštítili urobiť z detí otrokov ma šokovala.
Rovnako ako Ty som toho názoru, že päťročné decko, ktoré žije bežný život, nemôže s takou vernosťou zreprodukovať svoje detstvo. Avšak my dve – tak Helena, ako aj ja – si všetko pamätáme, akoby sa to stalo včera, nedokážem Ti ale vysvetliť, prečo to tak je. Nič nám neuniklo, ani gestá, ani slová, ani zvuky, ani farby, všetko sme jasne vnímali.
Emmine listy sa končia útekom z kláštora. Škoda, že nepokračovala v písaní. Rada by som sa dozvedela o jej živote ešte viac. V doslove som sa dočítala, že si našla prácu v bogotskom hoteli, kde sa naučila čítať a písať. Neskôr odišla do Argentíny a začala maľovať. Vydala sa za kolumbijského sochára Guillerma Botera Gutiérreza a v Paraguaji sa im narodilo dieťa. Ako by toho zlého v živote nezažila dosť, jedného dňa ich dom prepadli lupiči a bábätko zabili. Emma sa aj napriek tomu nevzdala a neupadla do depresie. Stala sa uznávanou maliarkou a súčasťou kultúrnej elity. Priatelila sa napríklad s Fridou Kahlo, Diegom Riverom či Albertom Moraviom. Nikdy sa nenaučila celkom správne písať, listy prešli edičnými úpravami, kým boli publikované knižne. Vyjadrovala sa najmä prostredníctvom svojich obrazov (niektoré sú súčasťou knihy). Pri písaní tiež akoby rozmýšľala v obrazoch, detailne popisovala výjavy vryté do pamäte. Sú plné veľkého odhodlania, nezlomnej sily a predstavivosti. Ospravedlňovala sa v nich Arciniegasovi, že ani nevie, či je to, čo píše zrozumiteľné.
Verte, že memoáre Emmy Reyes nepustíte z ruky. Priklincujú vás na miesto a čas prestane existovať. To sa stalo mne. Neľutuje sa, neskĺzava do sentimentu, práve naopak, jej spomienky si zachovávajú detský pôvab, sú veľmi vtipné hoci pre moderného človeka 21. storočia popisujú nepredstaviteľné udalosti. Sú iné, krásne naivné, naozaj akoby ich rozprávalo dieťa. Autorka je veľmi otvorená, srdečná a ja som si predstavovala, že sa pri písaní, napriek mnohým čiernym spomienkam, usmievala. Možno vám sem-tam zvlhnú oči, no často sa budete usmievať spolu s ňou.
A ešte krátky úryvok na záver ako ilustráciu Emminho nezlomného ducha. Tá maličká osôbka sa vedela tešiť zo všetkého.
Po rôznych diskusiách sa rehoľné sestry rozhodli spraviť niečo s mojou škuľavosťou a dať mi okuliare. Samozrejme, okuliare vlastnej výroby. Skonštruovala mi ich predstavená. Boli veľmi jednoduché, dva štvorce z čierneho kartónu, dosť hrubé, prepojené drôtmi, pričom uprostred oboch kartónov bolo po jednej dierke spravenej ihlou. Ak som chcela niečo vidieť, musela som sa pozerať cez dierky, ak nie, nevidela som nič. Zázračná liečba. Bola som šťastná, pretože som sa cítila odlišná od ostatných, štyri roky som chodila s kartónom na nose, no myslím si, že žiadny očný lekár by ma nevyliečil lepšie.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments