Pri originálnom románe svetoznámeho autora Josteina Gaardera ma zaujala anotácia, ktorá však ani zďaleka neobsahuje informácie o kvalite a hĺbke tejto výnimočnej knihy. Je o osamelosti, túžbe niekam patriť a slovách (a slovách, a slovách…). Na slovenský trh ju prinieslo vydavateľstvo Lindeni v preklade Zuzany Bátorovej Vahančíkovej.
Jacop Jacobsen je učiteľ lingvistiky. V malíčku má najmä etymológiu indoeurópskych jazykov. Štúdium pôvodu slov bolo jeho koníčkom už od mladých čias. A prečo je tak veľmi posadnutý jazykovou príbuznosťou? Odpoveď je podľa neho až trápne jednoduchá – iné príbuzenské vzťahy totiž nemá. Je osamelý a túžbu po ľudskom kontakte rieši tým, že chodí na pohreby cudzích ľudí. Vždy sa na každý pedantne pripraví, prečíta si smútočné parte, vyhľadá informácie o zosnulom a vymyslí originálne príbehy, ktoré ho s ním spájajú. Na kare má potom naporúdzi množstvo historiek pre pozostalých. Všetky výdatne korení zaujímavými etymologickými vsuvkami a dišputami o mytológii severských (ale aj iných) bohov. Najlepším a jediným kamarátom je Peder Ellingsen Skrindo, skrátene Pelle. Dalo by sa povedať, že ten je ešte sčítanejší a rozhľadenejší než on. Na rozdiel od svojho majiteľa je veľkým extrovertom, ba dokonca by sme ho mohli označiť za veľmi nevyspytateľného. Pozastavili ste sa nad slovom majiteľ? Nie, nepomýlila som sa. Pelle nie je skutočná bytosť, je handrová bábka, ktorú Jacop dostal v detstve. Odvtedy ho sprevádza celým životom. Chodí s ním na prechádzky, debatujú spolu a veru sa i pohašteria. Je mu oporou aj prekážkou v normálnom živote. Jacop o ňom uvažuje ako človeku. Tvrdí, že sa nedá predvídať, akým smerom bábka zvrtne rozhovor. Akoby nemala škrupule. Vraj, keď sa raz rozbehne, nič ho nezastaví. (Keďže máme zoznámenie už za sebou, môžem jeho slová len potvrdiť .)
Jedného dňa sa hlavný hrdina na jednom z pohrebov zoznámi s rodinou zosnulého profesora Erika Lundina. K početnému potomstvu patrí aj záhadná Agnes. Raz ho zachránila z ošemetnej situácie. Hanba, ktorá mu vtedy spaľovala líca, mala možno tisíc stupňovú teplotu. Podarilo sa jej plamene uhasiť. Práve jej je adresovaný siahodlhý list, ktorý začína v úvode románu Jacop písať, a v ktorom odhaľuje seba a svoj život. Odpovedá v ňom na množstvo otázok, vypovedaných i nevypovedaných. Na ňu má iba jednu jedinú: Prečo si ma zastavila, prečo si ma nenechala vykročiť k dverám?
Ako najlepšie porozumieť toku nášho života? Tak, že si ho zrekapitulujeme od začiatku, alebo tak, že budeme vychádzať z dnešného dňa, ktorý si, samozrejme, pamätáme najčerstvejšie, a spätne si na všetko rozpomenieme až po úplný začiatok? Rozhodol sa pre druhú možnosť s malými úpravami. Rozprávanie otvára v strede jeho plavby životom, začína tým, ako sa zoznámil s Agnesinou rozvetvenou rodinou na pohrebe, pokračuje nitkami, ktoré viedli k ich prvému stretnutiu približne o desať rokov neskôr. Nevynechá ani svoje detstvo a skrachované manželstvo.
Bábkar má niekoľko vrstiev. Prvou je Jakopova autobiografia, kde spomína nielen detstvo a dospievanie, ale aj svoje hippisácke obdobie, manželstvo, ktoré skončilo rovnako rýchlo, ako začalo, osamelý život po boku bábky a nespočetné návštevy pohrebov. Druhou je kronika rodiny lingvistu Erika Lundina, ktorú s ním spája viac ako náhodná účasť na kare. S niektorými účastníkmi famílie sa stretáva na ďalších a ďalších pohrebných obradoch. Treťou vrstvou je ponor do osamelosti človeka takej hlbokej, že z dna je sotva vidieť lúče svetla. No a posledná je veľmi zaujímavá. Sú ňou spomínané lingvistické „okienka“, ktorými Jacop ohuruje okolie. Vyrástol s hallingdalským nárečím ako materčinou, ktorá je vetvou nórčiny. Tá je zas súčasťou vetvy severských alebo severogermánskych jazykov. V malíčku má pôvod, vývin a premeny slov z angličtiny, nemčiny, holandčiny, frízčiny, jidiš, odumretej východogermánskej gótčiny atď. Slová sú jeho rodičmi, bratmi, sestrami aj potomkami. Neverili by ste, koľko slov a v koľkých jazykoch má spoločný koreň. Každá jedna dišputa na túto tému bola skvelá! Skoro by som zabudla na jeho štúdium religionistiky. Debaty o náboženstvách a starých mýtoch sú tiež parádne. Knihy s nejakou prekvapivou pridanou hodnotou mám najradšej.
Bábkar je pomaly plynúce, ale aj tak vzrušujúce dobrodružstvo, ktoré ukazuje, že veľkosť ducha býva často spojená s nenápadnosťou alebo ľahko šmrncnutá čudáctvom alebo oboje. Osamelosť núti človeka robiť zvláštne veci.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments