Manželkine oči ma desia. Nič nimi nevidí a nik nevidí za ne. Takto sa začína román Christy Lefteri Včelár z Aleppa. Hneď som zbystrila pozornosť a niečo vo mne mi našepkalo, že to nebude pohodové čítanie, ale že ho budú sprevádzať silné emócie (niečo už naznačuje samotná anotácia). Pre mňa je to tento rok zatiaľ top novinka (čo sa beletrie týka) z Tatranu. Ani poriadne neviem, či nájdem tie správne slová, aby som vyjadrila svoje pocity. Skvelý preklad Marianny Bachledovej, grafické spracovanie, obálka a v neposlednom rade príbeh samotný tvoria vynikajúci čitateľský zážitok.
Včelár z Aleppa hovorí o najhoršej strate, ale aj o láske a nachádzaní svetla. Toto všetko som videla aj počula a cítila na uliciach a v táboroch Atén. (Christy Lefteri)
V lete 2016 strávila autorka dva mesiace v Aténach ako dobrovoľníčka v utečeneckom tábore v centre pre deti a ženy utekajúce pred vojnovými konfliktami. Sama je dcérou cyperských utečencov, no rodičia o útrapách vojny nikdy nechceli hovoriť. V tábore si vypočula množstvo neveselých, ba až hrôzostrašných príbehov. Predlohami literárnych postáv sa stali skutoční ľudia. Slepá žena, ktorá uviazla v dome, kde zomrel jej syn a muž, ďalšia, ktorá dokázala uhlíkom kresliť krásne ale temné obrázky ľudí a miest, ktoré stratila, dieťa s neustále sa opakujúcou otázkou na perách: Zomrieme vo vojne?, muž, ktorý nedokázal hovoriť a až po dlhej dobe sa prihovoril fotografii svojej rodiny slovami: Chýbate mi. Po dvoch vyčerpávajúcich mesiacoch sa vrátila domov do Londýna a začala načrtávať príbeh sýrskych manželov. Pomocnú ruku pri opisoch Aleppa jej podal utečenec Ibrahim.
Vojna v Sýrii zúri už niekoľko rokov a tisíce ľudí sú nútení opúšťať svoje domovy a hľadať útočisko, kdekoľvek je to možné. Sme zvyknutí čítať fiktívne alebo skutočné romány z druhej svetovej vojny, ale stále nás upokojuje pocit, že to bolo dávno a je to preč (aj keď smútok a pocit hrôzy zostáva). Lenže Včelár z Aleppa opisuje udalosti, ktoré stále trvajú a o to je to desivejšie. Koniec vojny na Blízkom východe je, žiaľ, asi ešte ďaleko.
Christy Lefteri dúfa, že jej román prinesie empatickejší pohľad na utečeneckú problematiku, pretože žiadatelia o azyl sú mnohokrát dehumanizovaní a hanobení spoločnosťou, stretávajú sa s predsudkami, nevraživosťou a často aj otvoreným nepriateľstvom. Je zrejmé, že v tejto otázke je spoločnosť rozdelená na dva tábory. Román v sebe nesie silné posolstvo a množstvo tém, ktoré sú dnes veľmi dôležité. Je to ťažké ale potrebné čítanie. Smútok, beznádej a strach sa snúbia s láskou, nádejou a pochopením osudov ľudí utekajúcich z vlasti.
Je o očiach, ktoré sa kvôli smútku vzdali svetla a farieb.
Na začiatku príbehu sa ocitáme v Anglicku a sme svedkami ako utečenci Nuri a Afra žiadajú o azyl. V druhej dejovej línii sa presunieme do doby, kedy Nuri a jeho žena Afra žili pokojné a láskou naplnené dni v Aleppe. Ona maľovala a on spolu s bratrancom Mustafom choval včely. Vojnový konflikt v krajine zmenil život domáceho obyvateľstva strašným spôsobom. Zabíjanie, bombové útoky, streľba a popravy nevinných začali vyháňať ľudí z domovov. Kto mohol, zaplatil prevádzačom a opustil krajinu. Mustafova žena a dcéra odišli a krátko nato ich kvôli smrteľnému nebezpečenstvu nasledoval aj on. Len Nuri márne presviedča Afru, aby sa tiež vydali na cestu do bezpečia. Synček Sami im totiž zahynul pri bombovom útoku a Afra, ktorá vtedy oslepla, nechce ani počuť, že by opustila hrob svojho syna. Okolnosti ich napokon donútia urobiť krok do neznáma. Trauma zo straty dieťaťa sa podpísala na oboch. Sme svedkami strastiplného putovania cez Turecko, Grécko až do vytúženého Anglicka. Zažívajú taký strach a hrôzu, že je ťažké vžiť sa do ich kože. Budúcnosť je v rukách iných, či už sú to prevádzači alebo úradníci. Obaja sa z hlbín zúfalstva dostávajú po svojom. Smútok Nuriho cítiť z každého jedného mailu, ktorý si vymieňa s Mustafom. Nádej, že sa s ním znova stretne, ho drží nad vodou po celý čas. Afra, paralyzovaná žiaľom, sa postupne preberá z letargie a smútku, no zdá sa, že manžel je na tom stále horšie a horšie. Nočné mory a preludy sú jeho vernými spoločníkmi. Medzi nimi badať od začiatku pomyselný múr, ale drobné radosti, darčeky, a zriedkavé úsmevy nás presviedčajú, že pravdepodobne nebude mať pevné základy.Čierne obrazy aktuálnej situácie sú popretkávané farbistými a hrejivými spomienkami na život v Aleppe pred vojnou. Užívala som si každý jeden opis kvetu, prírody, jedál, starostlivosti o včely či rozprávanie o šťastnom živote so synom v náručí. Oproti tomu, opisy drsných scén z vojnou zmietanej Sýrie a z utečeneckých táborov mi vháňali slzy do očí. Niekto smrť prijíma s krikom, inému vezme hlas…
Musím však podotknúť, že autorka to nijako nepreháňa a nesnaží sa citovo vydierať čitateľa. Dlhé hodiny, ktoré strávila s ľuďmi v utečeneckom tábore, jej pomohli rozviť postavy hlavných hrdinov do dokonalosti. Trúchliaca matka sa zdá byť slabá a utopená vo svojom žiali. No nie je to pravda, je bojovníčka, stojí pevne po boku manžela a napokon sa ukáže, že v sebe skrýva veľkú odvahu a lásku. Hoci je slepá, vidí viac ako Nuri. Obaja nesú v srdciach nádej na lepší život a zrkadlia mnoho príbehov rodín rovnako postihnutých traumami vojen.
Predobrazom postavy včelára Mustafu je utečenec profesor Ryad Alsous. Doma v Sýrii sa vyše štyridsať rokov venoval chovu včiel a na univerzite v Damasku vyučoval moderné včelárstvo. Teraz vedie charitatívnu organizáciu The Buzz Project v Západnom Yorkshire, kde sa venuje utečencom a snaží sa o záchranu včely medonosnej tmavej. Spolu s tímom odborníkov učí mladých ľudí starať sa o včely, vyrábať med a pestovať zeleninu a kvety. K vzniku románu prispel cennými radami.
Ako bonus čaká čitateľov list od samotnej autorky, súbor otázok na rozvíjanie čítania s porozumením a mapa s trasou cesty do Británie. Veľmi ma zaujalo oddeľovanie minulosti a prítomnosti v románe. Jedným slovom sa v čierno-bielom ornamente kapitola končí a ďalšia začína. Naozaj nápadité.
Odporúčam všetkým, ktorí majú radi silné príbehy podfarbené skutočnými udalosťami.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments