Profesorka antickej histórie na Univerzite v Cambridgei Mary Beard je veľká feministka. Dokazuje to v útlej knižke Ženy a moc, ktorú publikovalo vydavateľstvo Inaque v preklade Kamily Laudovej. Ruka zovretá v päsť s naružovo nalakovanými nechtami je jednoznačným odkazom: My (ženy) sme bojovníčky. Veľmi by som si želala, aby si našla veľa čitateľov aj z radov mužov. Jej dve eseje, ktoré tvoria knihu, sú inšpiratívne a zaujímavé pre obe pohlavia. Prostredníctvom antickej mytológie demonštruje, ako sa história zachovala k mocným ženám a aký dopad majú staré zažraté stereotypy na hlasy žien vo verejnom priestore, aké kultúrne predsudky sa ťahajú od čias antiky až po súčasnosť. Ženy, ktorých hlas je počuť silnejšie, ako by si možno predstavitelia opačného pohlavia želali, musia aj dnes prekonávať obmedzenia spôsobené mužskými vzorcami. Výborným príkladom je príbeh slečny Triggsovej, o ktorom sa tu dočítate.
Mary Beard vysvetľuje ako hlboko sú v západnej kultúre zakorenené mechanizmy umlčiavania žien, ako sa ženy neberú vážne a akým útokom musia čeliť (nielen zo strany mužov, žiaľ, aj samotných žien, ktoré si stále myslia, že žena sa má starať o domácnosť a deti a nie sa uchádzať o politické, manažérske či riaditeľské posty).
Nosnou témou je ticho, resp. umlčiavanie ženských hlasov. Začal s tým Homér. Na začiatku Odysei zahriakol Odyseov syn Telemachos svoju múdru matku Penelopu, keď požiadala speváka, aby zaspieval veselšiu pieseň. „Matka, vráť sa však do svojej izby, staraj sa o svoje práce, krosná a vreteno… a rozhovor bude už starosťou chlapov, všetkých, no najviac mojou, bo ja som tu pánom v dome.“ A ona sa poslušne vrátila do svojej izby. Takže už pred 3000 rokmi sa verejne mohli ozývať len muži. Dočítate sa toho omnoho viac. Penelopa nie je ojedinelým historickým prípadom. Telemachov výstup je vôbec prvý prípad z dlhého radu úspešných pokusov ťahajúcich sa celým gréckym a rímskym starovekom nielen vylúčiť ženy z účasti na verejnej diskusi, ale navyše to urobiť ostentatívne. Autorka sa zamýšľa aj nad farbou mužského a ženského hlasu. Keď ženy niečo presadzujú na verejnosti a vyslovujú svoj názor, neraz sú označené za „škrekľúnky, sťažovateľky, vyplakávačky“. Ovídius sa neustále vracia k predstave mlčania žien, Jupiter zmenil úbohú Io na kravu, aby nemohla hovoriť, len bučať, potrestaná Echo, ktorá už nemôže sama rozprávať, iba opakuje po iných, mladej znásilnenej princeznej Filoméle útočník vyrezal jazyk, aby nemohla označiť útočníka, atď. Ženy sa mohli vyjadrovať maximálne k deťom, na obranu svojho domova alebo k záujmom iných žien.
A netreba chodiť ani do antických čias. Veď ako dlho majú ženy volebné právo? Stačí nakuknúť na začiatok 20. storočia, zistíme, že ak sa aj príslušníčka nežného pohlavia vyjadrila (mohla vyjadriť) verejne, hneď bola označená za androgýna. Zjavným príkladom je bojovný príhovor Alžbety I. vojenským jednotkám, ktorý autorka rozoberá.
Dočítate sa aj o internetových útokoch voči ženám na sociálnych sieťach. Ak urobí chybu v diskusnej relácii v TV muž, znesie sa na neho kritika , ale ak urobí rovnakú chybu žena, spustí sa okrem kritiky aj lavína nadávok, urážok najhrubšieho zrna.
Poznáte film Sexmisia? Literárnou predlohou mu akiste bol román Jejsvet (Herland) od Charlotte Perkins Stetson. Fantázia o výlučne ženskom štáte bez mužov. Čistota, poriadok, spolupráca, rodenie dcér bez pohlavného styku. Lenže prídu traja chlapi a problém je na svete. Viac informácií vám opäť poskytne kniha. Dozviete sa aj to, prečo nosia Merkelová a Clintonová najčastejšie nohavice, ako urobila Margaret Thatcherová z kabelky mocné slovné spojenie na vyjadrenie politickej moci: „naháňať s kabelkou“, nájdete tu aj odpornú fotku Donalda Trumpa sťa Persea, ktorý víťazne drží odseknutú hlavu gorgony Medúzy s tvárou Hillary Clintonovej.
Kniha Ženy a moc vyšla najprv v roku 2017, skôr ako sa z #MeToo stal najslávnejší hashtag na svete. O rok neskôr vyšla doplnená o doslov a kapitolu Od knihy k #MeToo – a úvahám o znásilnení. Zamýšľa sa v nej nad tým, či hnutie MeToo bude mať silu na zmenu. Uspokojivý hluk už narobilo, no chce to viac. Sama píše o svojom znásilnení, ako to vnímala, polemizuje o mužskej vine aj nevine. Pozor! Ona nehádže všetkých mužov do jedného vreca. Určite nie je naším cieľom len potrestať vinných, ale aj – čo je pre budúcnosť dôležitejšie – zabezpečiť, že takéto seba ospravedlňujúce príbehy už nebudú pôsobiť uveriteľne dokonca ani tým, ktorí si ich rozprávajú. Myslela tým typické mužské zľahčovanie sexuálneho obťažovania, smiech, srandičky …. Raz a navždy, „nekoledovala si o to“!Telemachov príkaz matke, aby bola ticho je scénou, ktorá sa aj v tomto storočí ešte stále pričasto opakuje. My moderné Penelopy musíme inak reagovať na svojich Telemachov. Alebo sa možno len rozhodneme požičať slečne Triggsovej nejaké ihlice do vlasov.
Čítajte, neobanujete. Hlas Mary Beard nielenže buráca, prináša aj veľa zaujímavých informácií, povzbudení, inšpirácie a odvahy. Kto by to bol do tej malej ružovej knižôčky povedal?
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments