S knihami s tematikou z druhej svetovej vojny sa v posledných rokoch akoby vrece roztrhlo. Niektorí autori svojich čitateľov šetria a namiešajú trocha jemnejšiu zmes slov a viet, iní si servítku pred ústa (teda pero) nedávajú. K posledným menovaným patrí aj Dominik W. Rettinger. Pri čítaní Neviestok Osvienčimu azda budete zatvárať oči či s hrôzou preskakovať celé pasáže. Na paškál si zobral jedinečnú tému, ktorej sa v beletrii doposiaľ nik nevenoval. Jedná sa o Komando Puff – verejné domy pre väzňov, ktoré otvorili na príkaz samotného monštra Himmlera vo viacerých koncentračných táboroch. Všetky spracované udalosti sú založené na autentickom rozprávaní preživších a ich potomkov. Autor si naštudoval množstvo materiálov a v doslove uvádza, že spôsob fungovania Komanda Puff v románe verne kopíruje pôvodné pravidlá. Mne je ešte stále do plaču. Po tejto knihe som sa zaprisahala, že nadlho končím s témou vyhladzovacích táborov. Osobne som ako turistka prešla cestu z Brezinky do Osvienčimu, preliala potoky sĺz a preto bolo utrpením pohybovať sa po tých miestach v predstavách pri čítaní. Kniha vyšla vo vydavateľstve Lindeni v preklade Kristíny Poloncovej.
Niekoľko rokov po vojne sa Anna, matka odsúdeného nacistu Wolfganga Steinhoffa vyberie hľadať do Izraela ženu menom Eliza. Krátko po zatknutí syn totiž neustále opakoval: Nájdi, Elizu, nájdi Elizu… Anna dúfa, že žena bude môcť očistiť synovo meno. Po stretnutí s Elizinou dcérou Edytou stráca akúkoľvek nádej. Iskrička vzbĺkne, keď jej dievčina pošle matkin denník. Lenže to, čo si v denníku prečíta, je horšie ako nočná mora…
Krátko pred vojnou sa Eliza so svojím partnerom Karlom živia okrádaním bohatých mužov. Telo a krása sú pracovnými nástrojmi. Cez vojnu je zatknutá a odvlečená do Osvienčimu. Cestou vo vlaku spozná krásnu mladučkú Magdalenu a stane sa jej ochrankyňou (aj keď nie vždy s celkom čistými úmyslami). Pri ťažkej a otrasnej práci sa vychudnuté a zavšivené dostávajú na pokraj života. Jedinou spásou je dozorkyňa Luba, ktorá im sem tam šupne niečo na prilepšenie, lebo je celá pobláznená do Magdalény. Tak veľmi mi bolo ľúto nevinného dievčaťa. Utrpenie, ktorým prechádzala, ju priviedlo k šialenstvu. Svetlé chvíľky striedala temnota. Eliza, oveľa silnejšia ako Magdaléna, videla záchranu v Komande Puff. Teplé jedlo, pekné oblečenie a sľub, že po pol roku odslúženej „práce“ sa dostanú na slobodu z pekla – ponuka, ktorú nemožno neodmietnuť. Stiahla so sebou aj priateľku a obe sa stali telami slúžiacimi pre potešenie mužských väzňov. Desať chlapov za poobedie. Hrôza! Magdaléna je úplne stratená. Utrpenie, ktorým prechádza je neopísateľné. Naopak, Eliza sa vzhľadom na svoju minulosť dokáže odosobniť a silná vôľa prežiť jej dáva silu. Wolfganga Steinhoffa spoznala pred vojnou (za dosť dramatických udalostí) a ich cesty sa v koncentračnom tábore opäť desivo skrížili.
V románe sa striedajú kapitoly z denníka s kapitolami z Anninho života. Manžel aj syn boli nacisti. Žila v nacistickej ideológii, no nikdy sa s ňou nestotožnila. Hoci veľmi túži zachrániť syna (ktorá mama by to neurobila?), po každej ďalšej stránke Eliziných zápiskov upadá do beznádeje a musí pochopiť, že Wolfgang nie je dobrý človek. Dejová linka z Izraela sa mne osobne čítala lepšie. Matkino vyrovnávanie sa s minulosťou a psychologický ponor do jej mysle boli výborne spracované. V knihách sa toho už veľa popísalo o beštialite a hrôzach v táboroch smrti. Ani v tejto nenájdeme nič nové. Myslím si, že autor to dosť preháňal s vykreslením brutálnych obrazov. Niekedy som sa nemohla ubrániť pocitu, akoby sa v tom úplne zbytočne vyžíval. Postava Magdalény mi prirástla k srdcu, no o Elize to povedať nemôžem. Chápem, chcela prežiť, rozumiem, mala za sebou minulosť, akú mala… Aj napriek tomu si myslím, že žena má oveľa viac čo ponúknuť ako iba svoje telo. Eliza necíti výčitky a ak, tak len zriedkavo. Necíti extra hanbu, autor z nej spravil ženu z ocele. Môžem sa mýliť, no vo mne taký dojem pretrváva. Mohol z jej postavy vydolovať viac.
Ženám pracujúcim v Komande Puff po vojne odmietli priznať status obetí nacizmu. Ale prečo? Veď si len chceli zachrániť holý život. O tomto som vôbec netušila a je mi obetí i pozostalých veľmi ľúto. Práve v románe sa autorovi naskytol priestor na zdôraznenie hanby a zúfalstva, ktoré museli vo svojich mysliach prežívať. To pohŕdanie vlastnou osobou, to poníženie, čo museli strpieť. Nie každá bola pred vojnou prostitútkou. Neviestkami sa v táboroch stávali aj prísne nábožensky vychované dievčatá, ktoré táto „práca“ určite psychicky zdevastovala. Jedinú Magdalénu vykreslil v takomto duchu. A to je škoda. Viac ako strieľaniu, mučeniu hladom, popravám na šibenici, splyňovaniu či bičovaniu sa mohol zamerať na „umučenie“ žien po psychickej stránke. Na ich vytiahnutie zo zabudnutia, na zmenu pohľadu verejnosti, na preukázanie súcitu, ktorý si zaslúžia rovnako ako všetci ostatní, čo zomreli v nacistických táboroch.Žiada sa mi napísať, že je to výborný román, ale slovo výborný sa mi pri tejto príležitosti nehodí. Je výnimočný (hádam je to vhodnejšie) svojou témou. Núti nás premýšľať o hraniciach ľudskej beštiality a utrpení, ktoré dokáže človek prežiť. Nové generácie nikdy nesmú zabudnúť na to, čo sa dialo počas fašistického besnenia. Určite poznáte ten citát, že ak ľudstvo zabudne na minulosť, je odsúdené ju znova prežiť… Nezabúdajme. Nemôžeme.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments