Keď sa jedna brána šťastia zatvorí,
otvorí sa nám nová.
Ale tak často príliš dlho upierame zrak
na bránu zatvorenú,
že ani nespozorujeme,
že tá druhá
sa už pre nás otvorila.
(Rabíndranáth Thákur)
Vydavateľstvo Zelený kocúr prinieslo na Slovensko tri úspešné tituly Nicolasa Barreaua Úsmev ženy, Paríž je vždy dobrý nápad a najnovšie Ľúbostné listy z Montmartre v preklade Ľubice Henssenovej. S romantickou literatúrou nemám už dlhé roky žiadne skúsenosti. O to väčšie prekvapenie a radosť mám z Ľúbostných listov. Ide o citlivo napísaný príbeh muža, ktorý sa vyrovnáva so stratou manželky a hľadá svetlo v temnote dní. Aj keď autor siahol po ťažkej a smutnej téme, neľakajte sa. Akýmsi zázrakom dokáže vyčariť úsmev aj v tých najťažších pasážach.
Na Montmartre, slávnom kopci na severe Paríža, leží známy starý cintorín. V niektorých hroboch navždy odpočívajú telá slávnych osobností, v iných zase svetu neznámi, no pozostalými nadovšetko milovaní. Leží tu aj Hélène, manželka Juliana Azoulaya, autora romantických komédií a mama malého synčeka Arthura. Zomrela veľmi mladá. Nešťastný vdovec úplne stratil zmysel života a prepadol sa do depresie. Žije a funguje len kvôli synovi. Hélène vedela človeka rozosmiať aj v tých najťažších momentoch. Krátko pred smrťou ho s iskričkou v oku poprosila, aby pre ňu na druhý svet napísal tridsaťtri listov. Za každý rok jej krátkeho života jeden. „Stavím sa, že keď napíšeš posledný list, tvoj život sa opäť zmení k lepšiemu.“ Dal jej slovo, no trvalo dlho, kým napísal prvý. Jeden smutný mesiac nasledoval za druhým a on nie a nie sa vyhrabať z čiernej diery smútku. V koši sa kopili pokrčené hárky papiera s nedokončenými vetami. K písaniu ho napokon nakopne vydavateľ jeho kníh. Miesto sľúbeného románu začne písať listy a ukladať ich do tajnej schránky v náhrobku v nádeji, že akýmsi zázrakom na ne dostane odpoveď. A čuduj sa svete, jedného dňa sa dočká. Miesto listu nájde malé kamenné srdiečko. Kto mu posiela tajuplné odkazy a rôzne darčeky, ktoré mu znova vlievajú nádej do duše a vyčarúvajú úsmev na tvári? Odpoveď, ktorú vnímavý čitateľ tuší od prvej tajomnej výmeny, hľadá Julien do samého záveru knihy. Nevadí, dá sa mu úplne rozumieť. Zrak a city má stále prikryté závojom smútku a je veľmi milé pozorovať, ako si nahovára, že to sama Hélène mu dáva znamenia. Racionálna súčasť jeho mozgu vie, že to tak nie je, no dobrovoľne necháva chvíľami vyhrávať tú emocionálnu. Postupné pátranie a zanechané indície ho napokon privedú k cieľu, ktorý manželka na smrteľnej posteli predpovedala. Konečne sa nadýchne a dokáže vnímať radosť a šťastie naokolo. Nájde aj lásku? To vám neprezradím. Prezradím ale, že listy a úryvky básní od rôznych autorov sú skvelým bonusom románu. Pokojne by som si prečítala všetkých tridsaťtri.
Na mŕtvych by sme nemali zabúdať. V našich spomienkach by mali mať svoj priestor. Pomyselnú miestnosť, kde ich môžeme navštevovať. No je veľmi dôležité, aby v tej miestnosti po našej návšteve stále zostali a my musíme zatvoriť dvere zvonka. Nesmieme ich denno-denne vodiť do sveta živých, lebo sa môže stať, že sa aj z nás stanú živé mŕtvoly. Toto sa snažia vysvetliť Julianovi priatelia. Pre človeka, ktorý prišiel o jednu z najdrahších bytostí je to náročné. Krôčik po krôčiku sa to však dá. Barreau to dokazuje s pribúdajúcimi stránkami. Pláštik temnoty sa čoraz viac odsúva, aby do života hlavného hrdinu opäť zasvietilo slnko a cez vitrážové okná baziliky Sacré-Coeur zahralo farebnú ódu na radosť (prosím, vygooglite si túto nádhernú stavbu).Román bol pohladením pre moje čitateľské srdce. Už teraz sa teším, ako si prečítam ďalšie knihy Nicolasa Barreaua. Výborné dialógy strieda s poetickými opismi prostredia. Robí to tak sugestívne, že čitateľ môže nadobudnúť pocit, že vidí farby, cíti vône a vníma tlkot srdca Paríža.
Poznámka redakcie:
Podľa medailónku na obálke je život Nicolasa Barreaua úzko spätý s Parížom. Narodil sa tu, vyštudoval a v tomto krásnom meste píše aj svoje knihy. V skutočnosti sa ale za pseudonymom skrýva Mníchovčanka Daniela Thiele (*1959).
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments