Asi sa už nenájde nik, kto by nepoznal meno Elena Ferrante. Ak ste aj nečítali neapolskú ságu, určite ste o nej počuli. V novom románe Klamársky život dospelých, ktorý publikovalo vydavateľstvo Inaque v tradične výbornom preklade Ivany Dobrakovovej, je opäť hlavnou hrdinkou tínedžerka, ako tomu bolo v prvých dvoch dieloch spomínanej kvadrilógie. Dej sa znova odohráva v Neapole, no už nie iba v chudobných štvrtiach, ale presúvame sa aj do spoločensky aj geograficky vyššie položenej štvrte Rione Alto. Autorka zostáva verná svojej príťažlivej naratívnej a štylistickej štruktúre.
Giovanna Trada je dcérou intelektuálov a stredoškolských učiteľov. Otec dosiahol svoju kariéru zapretím svojich rodných koreňov. Je uznávaným profesorom histórie, no s pribúdajúcimi stranami objavujeme pokrytectvo, faloš, prehnaný vzťah k peniazom, ba dokonca zradu. Pochádza z chudobnej rodiny, s ktorou už roky nechce mať nič spoločné. Dokonca jeho sestra je synonymom nadávky. Preto, keď jedného dňa vmietne dospievajúcej Giovanne do očí výčitku, že je ako jej teta Vittoria, v tínedžerke sa niečo zlomí. Aký otec toto môže povedať milovanému dieťaťu? Ani matka z toho nevyšla svätá. Hoc sa snažili situáciu zachrániť, veta zaťala do živého. Vittoria je symbolom zla, obluda, ktorá ničí všetko a všetkých naokolo. Hlavná hrdinka, zúfalá z otcových slov, sa zrazu s ňou túži konfrontovať. Naozaj je škaredá a zlá ako ona? Rodičia, uvedomujúc si svoju chybu, zorganizujú stretnutie a odvtedy sa Giovannin život úplne zmení. „A do ucha mi šepla: dobre sa na nich pozeraj, na svojich rodičov, inak sa nezachrániš.“ Ocitne sa medzi dvomi mlynskými kameňmi. Matka a otec verzus ostatná rodina. Kto z nich klame? Teta sa jej čoraz viac páči. Giovanna začne rebelovať, dospieva, telo sa mení na ženské a do života vstupujú chlapci. V chudobnej priemyselnej oblasti čerpá energiu pre dozrievanie a pochopenie „cudzieho“ sveta. Bavlnka, v ktorej si doteraz hovela sa rozpadá. Kto je elita? A kto sú tí druhí? Cíti sa neisto doma, postupne aj pri Vittorii a pred priateľkami prichádza o hodnovernosť. A v tejto napätej atmosfére začína skutočne špehovať rodičov. Rozpad ich vzťahu je jasný od samého začiatku a dievča má zrazu o traumu navyše. Potáca sa medzi dospeláckymi klamstvami a hľadá nielen pravdu, ale aj samu seba. Prežíva naozaj náročné obdobie.
Ferrante sa na nič nehrá. Píše otvorene o menštruácii, masturbácii, prvých sexuálnych hrách medzi chlapcami a dievčatami, ale aj dievčatami navzájom. Zobrazuje dospievanie so všetkým, čo k nemu prináleží. Zaznávaná časť rodiny je pre Giovannu príťažlivá svojou naturálnosťou, živočíšnosťou, dialektom, hrubými spôsobmi ale aj srdečnosťou a neškrobenosťou.
Dôležitú úlohu zohráva náramok, ktorý vraj dala Vittoria Giovanne, keď bola bábätko. Nikdy sa k nej nedostal, objavil sa až teraz vo vypätých situáciách. Je stredobodom krádeže, vzájomného obviňovania a klamstiev, akýmsi pomyselným symbolom klamárskeho života dospelých. Prepája dva svety príbehu. Nejestvujú osve, môžeme robiť, čo chceme, hovoriť tým najspisovnejším jazykom, obliekať sa do luxusných šiat, keď príde k vyhroteným situáciám, vraciame sa k svojim koreňom. Aj Giovannin otec pri hádke odhodí bokom svoju kultivovanú reč a nárečím vychrlí zo seba, čo má na jazyku. Pod maskou príslušníka vyššej triedy sú stále prítomné rodinné putá. Načo sa klamať? Prečo potomkov nasilu odtŕhať od „menejcennej“ časti rodiny? Dá sa rozumieť rodičom, že sa snažia uchrániť dcéru od pádu do priepasti nižšej spoločnosti, no keby sa dozvedela pravdu z ich úst, nemuselo byť jej „hľadanie“ také traumatizujúce.
Náramok, nech by sme ho skúmali z akejkoľvek strany, nech by sme ho vložili do akéhokoľvek príbehu – rozprávky, zaujímavej či banálnej poviedky -, jasne dokazoval, že naše telo zmietané a pohlcované životom robí hlúposti, ktoré by robiť nemalo.
Niekedy ľudia toľko klamú, aj v tých najnepodstatnejších a zbytočných veciach, že to prináša viac škody než úžitku. Giovanna, ako všetky deti, je v období dospievania veľmi zraniteľná a spupná. To najhoršie, čo sa môže dieťaťu stať je, že sa cíti oklamané a zneužité. Hľadať odpovede na vlastnú päsť nemusí vypáliť dobre.
Muži sú v tomto diele postavení do úzadia, prím hrajú ženské postavy. Ferrante výborne vykreslila vzťahy medzi nimi. Či už je to priateľstvo Giovanny, Idy a Angely alebo vzťah Vittorie a Margherity, ktorej svojho času teta ukradla manžela.Spisovateľka nezostala nič dlžná svojej povesti. Založila emočný požiar. Sympatie k jednotlivým postavám a ich konaniu môžu pri čítaní kolísať ako na hojdačke. Jadrom románu sú triedne a rodinné vzťahy, kríza hodnôt a zložitosť dospievania, lenže čitatelia tu nájdu omnoho viac. Kniha nás núti zamyslieť sa, kedy sme sami zistili, že to, čo sme v detstve považovali za sväté, je zrazu úplne iné, spomenúť si na zlom, kedy sme sa z naivného dieťaťa zmenili na vystrašeného a zmäteného mladého človeka. Záver ma, priznám sa, zaskočil. Iniciačný obrad dospelosti, ktorý podstúpila Giovanna sa mi zdal neuveriteľný a (mysliac na svoju dcéru) smutný. Ktoré dievča by nesnívalo o krajšej a dokonalejšej premene na ženu?
Elena Ferrante: Klamársky život dospelých Inaque, 2020
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments