Pred 25 rokmi som si myslela, že je to taký šašo. Rehotali sme sa s kamoškou z toho, aký je škaredý a vychrtnutý, rozčuľovali sme sa, prečo sa (keď je takýto hrozný) vôbec pchá do televízie. Do televízie sa predsa hodia krásni ľudia, presne takí ako Petr Kotvald alebo ten čiernovlasý z Modern Talking. A keby ho aspoň ukazovali na druhom programe, ale nie, dajú ho rovno na prvý (bola som vtedy fakt strašne hlúpa). Raz som sa u tety prehrabávala jej LPčkami a vytáčala som zreničky nad tým, čo si tam odkladala – Hammelove Zvonky, toho špinavého blonďáka s cigánskym menom (Ursínyho) a aj Bolo nás jedenásť … ó, keby som vtedy vedela, aké tam má poklady, dala by som si po paprčiach.
O päť rokov ma kamoška vytiahla z internátnej izby a spod skrípt do Štúdia S na Deň radosti a tam som ho videla prvý raz naživo. Ja vám neviem, mal v sebe čosi zvláštne, čo majú iba umelci. Sedel tam za klavírom, len tak búchal do kláves akoby nič a skákal Satinskému do reči, no mne sa zrazu zdal byť taký… (no krásny práve nie, ten Petr Kotvald na mne stopu predsa len zanechal)… tak teda charizmatický? (Charizma je výraz, ktorý vymysleli ženy, aby vysvetlili, prečo sa zaľúbili do najodpudivejšieho chlapa v okolí).
Potom sa dlho nedialo nič.
Do spevákov som sa už prestala zamilovávať kvôli vyčesanej ofine a nežnému pohľadu, ale kvôli hudbe. Prišiel na rad Rišo Müller (áno, šla som na to nejako od konca). Pocitovo sa mi začali páčiť niektoré jeho veci, začala som si kupovať jeho CDčka… práve tie, ktoré robil s Filipom. Cigaretku poznali všetci, ale Nohy…tie som mala najradšej.
Mala som rada aj Cez okno. Vtedy som si vravela, sakra, prečo ten človek píše pre iných také skvelé veci, prečo to nespieva radšej sám?
Smrť je vraj najlepší marketingový ťah.
Müller o rok po jeho smrti vydal svoje O1´ a na ňom zvyšné veci od Jara. Posledná skladba sa volá Planý poplach duše. Je krásne zimomriavková. Nechala som to CDčko dlhšie v prehrávači mysliac si, že skončilo, ale za pár sekúnd sa ozvala tá istá pieseň, zahraná na klavíri a … Filipov hlas. Takto si ja predstavujem hlas zo záhrobia… mám ten kúsoček veľmi rada, dokonca radšej ako zvyšok albumu. Richard Müller už potom podľa mňa nikdy nenahral nič také dobré.
Potom zomrel aj Satinský, ďalší človek spätý s Filipom. Boli akurát Vianoce.
Presne do roka a do dňa odišiel na večnosť aj môj svokor. Môj osobný život s jeho synom sa odvtedy začal komplikovať a ja som práve vtedy „objavila“ Deža, čo hrával s Jarom. Bol už vtedy dávno mŕtvy, no mňa tá jeho hudba zachránila. Ako inak, Filip v tom mal prsty tiež, hoci len nepriamo.
Keď prišiel na rad jeho priateľ Stano Radič, zahrešila som. Kurnik, čo to má znamenať? Tam hore majú žúrku a my tu máme ostať v tomto marazme bez zábavy?
Pán Lasica, dávajte si na seba pozor….
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments