Na akých vavrínoch som doteraz spala, že sa mi skvelá zbierka poviedok Lucie Berlin dostala do rúk až teraz? Vydavateľstvo Inaque ju vo vynikajúcom preklade Ani Ostrihoňovej publikovalo prvý raz v roku 2016 a pre veľký záujem čitateľov opäť nedávno vyšla v krásnej obálke z dielne Barbory Šajgalíkovej. Minulý rok som čítala knihu Vitaj doma, kde Lucia Berlin opisuje miesta, na ktorých strávila prvých dvadsaťdeväť rokov svojho života. Nemala veru na ružiach ustlané ani potom. Akciou nabitý život sa podpísal aj na jej tvorbe. Poviedky sú realistické, dynamické, smutné i veselé ale najmä plné človečenstva. Sú inšpirované detstvom, tromi manželstvami, problémami s celoživotnou závislosťou od alkoholu a mnohými povolaniami, ktoré počas života vystriedala, aby uživila rodinu. Zbierka Manuál pre upratovačky sa stala bestsellerom a jednou z desiatich najlepších kníh roka podľa New York Times Book Review. Španielske vydanie bolo knihou roka podľa denníka El País.
Autorka píše dobre. Čo dobre! Výborne. Poviedky sú drsné ale veľmi ľudské. Aj keď opisuje vážne veci, ide z textu radosť a častokrát nešetrí ani humorom a iróniou. To sa mi na jej tvorbe nesmierne páči. Hocikedy som si k vete prikreslila ceruzkou smajlíka. „Prvé nešťastie, čo nás postihlo, bolo, že mi otec odpustil, že som sa vydala, a kúpil nám dom.“ alebo „Kedykoľvek počujem sirénu, stále potichu odriekam Zdravas. Je to trošku nepríjemné, pretože bývam v Pill Hill v Oaklande hneď vedľa troch nemocníc.“ Niektoré texty sú svojím spôsobom dokonca dojímavé. Jedným z nich je príbeh Priatelia. Mladosť si myslí, že Staroba sa cíti osamelo a pritom to môže byť aj naopak. Ľútosť sa mi usadila na hrudi aj pri Trúchlení.
V niektorých poviedkach je hlavnou hrdinkou ona sama, v iných dáva priestor vymysleným ženám. Ale ak by sme ju poznali osobne, určite by nám povedala, že sa skrýva v každej jednej. Ju vidíme sedieť na lavičkách v práčovniach a strácať drahocenný čas. „Kým tam sedíte, život sa vám premietne pred očami ako topiacemu sa.“ To ona zdvíha telefóny alebo behá po nemocničných izbách a v pacientoch vidí ľudí, ktorí dávno zmizli z jej života. A je to taktiež ona, kto nie raz skončil na odvykačke. Veľmi silnou poviedkou je Mama. Tne až do živého, pretože Lucia si servítku pre ústa nedáva. Veď napokon v žiadnej. Podobnú silu má Tigrie uhryznutie. Je odvážnou spoveďou o pokuse o interrupciu. Zložitú životnú udalosť vyrozprávala s jemnosťou, nadhľadom a neopomenula ani humor.Nedá sa o každej jednej napísať veta či dve. To by musela mať moja recenzia niekoľko strán a unudili by ste sa k smrti. Musíte ich jednoducho prečítať a v duchu prežiť spolu s autorkou. Kulisy príbehov tvoria miesta, kde žila, milovala, trpela, tešila sa a pasovala so životom ako my všetci. Ale tá ľahkosť a nadhľad v jej textoch sú úžasné. Skoro vo všetkých je záver ako presný úder klinca po hlavičke.
Mnohí spisovateľku prirovnávajú k Alice Munro či A. P. Čechovovi. V poriadku, súhlasím, že jej čestné miesto vedľa spomenutých mien patrí, no myslím si, že jej poetika je jedinečná a nezameniteľná. Útržky zo spomienok sú silné ako kvalitná domáca pálenka a môže sa vám z nich zatočiť hlava. Tempo, štruktúra, dialógy, opisy, humor a krik ozývajúci sa z textov robia poviedky prudko čitateľnými.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments