1794 - Niklas Natt Och Dag

Niklas Natt och Dag 1794

Román 1794 nemal pôvodne vôbec vzniknúť. Keď sa pustil bývalý šéfredaktor švédskeho lifestylového magazínu Slitz a veľký fanúšik Umberta Eca Natt och Dag do písania svojej prvotiny 1793, bol viac menej presvedčený, že temný príbeh zasadený do konca 18. storočia by mal byť uzavretý bez pokračovania, nakoľko nepredpokladal nejaký veľký komerčný úspech. Ten sa však dostavil a miesto vysnívaného počtu 35 000 výtlačkov sa predal len vo Švédsku desaťnásobok. Kniha získala aj cenu za najlepší švédsky krimidebut a na naliehanie autorovho priateľa, vynikajúceho švédskeho spisovateľa, Fredrika Backmana neostalo len pri jednom  pokračovaní, ale čitatelia sa môžu tešiť  na trilógiu, ktorej druhý diel práve vychádza v slovenskom preklade Alexandry Debnárovej vo vydavateľstve Tatran.

Nový rok nepriniesol do Švédska lepšie časy. Práve naopak. Poručnícky režim baróna Reuterholma sa podobá na Polnočné kráľovstvo, akurát že toto bolo na rozdiel od Pyšnej princeznej skutočné. Kto nechcel prísť do konfliktu so zákonom, nesmel si obliekať farebné šaty či piť kávu. Ľudia tieto časy nazývali Železnou dobou.

Románový rok 1974 je nechronologicky rozdelený na štyri časti: Z hrobu živých – Zima, Zmiznuté vreckové hodinky – Leto, Bludička – Jar,  Minotaurus – Jeseň. Aj rozprávačov ubudlo. Len zimný príbeh je uvádzaný v prvej osobe. Mladý šľachtic Erik Tri Ruže spisuje v blázinci svoje spomienky. Ak ste niekedy snívali o živote v minulosti, opis podmienok v Danvikenskom špitáli na okraji Štokholmu vás rýchlo zbaví podobných nápadov.

Ako nám zvestovala veda, bláznovstvo vzniká vtedy, keď vonkajšie alebo vnútorné okolnosti vychýlia zdravý rozum zo svojej polohy, a vieme, že zdravé myšlienky možno zlákať k opätovnému obratu iba tak, že chorému privodíme šok rovnako ťažký ako ten, ktorý ho pripravil o chápanie. Máme tu kožené hadice, ktorými v celách znenazdajky možno zaobstarať studený kúpeľ. Kedysi sme bláznov očkovali svrabom v nádeji, že svrbenie prekoná aj šialenstvo, no teraz sú zákožky v stenách a tí, čo sú tu zavretí, sa nakazia aj bez nášho pričinenia.

Okrem strašných hygienických podmienok platili aj v 18. storočí stavovské pravidlá a ľudia si svojich životných partnerov nevyberali len na základe citov ale racionálne s ohľadom na postavenie v spoločnosti. A keď sa niekto proti zabehaným pravidlám búril, jedno z najpraktickejších riešení bolo odveky oddeliť od seba zaľúbencov pokiaľ možno čo najviac. Koloniálna Gustavia na Svätom Bartolomeji bola ideálnym riešením takéhoto problému.

Tu musíme urobiť malú historickú odbočku. Švédska kolónia v Karibiku? Kto to kedy počul? Napriek tomu to nie je autorov výmysel. Kráľ Gustáv III.  chcel  dostať  krajinu tam, kde sa významom nachádzala v minulosti, najmä v časoch tridsaťročnej vojny. Preto koruna mala mať kolóniu v  západoindickom ostrovnom svete. Švédsko kúpilo v roku 1784 ostrov Svätý Bartolomej od Francúzska v nádeji, že nebude viac závislé od dovozu cukru, tabaku a bavlny. Keď však na nové územie dorazila prvá loď, ukázalo sa, že získali fakticky len holú skalu v obrovskom oceáne, ktorá nemala ani len pitnú vodu pre obyvateľov, nieto ešte aby sa tam dalo niečo pestovať. Situácia sa zmenila, keď sa novovybudované hlavné mesto Gustavia stalo na krátky čas jediným neutrálnym prístavom v Západnej Indii oslobodeným od daní. Tým sa ostrov stal  na niekoľko rokov centrom medzinárodného obchodu s otrokmi. V roku 1878 sa opäť vrátil pod francúzsku vlajku a medzinárodnú pozornosť na seba naposledy upútal, keď sa rozhodol vystúpiť z Európskej únie, ktorá tak od 1.1.2012 prišla o svoje najvzdialenejšie teritórium. Ale to je iný príbeh.

Natt och Dach využil túto nie práve najsvetlejšiu stránku švédskej histórie nielen na vyliečenie zaľúbenosti mladého Erika, ale predovšetkým aby vytvoril postavu  otrokára a majiteľa bavlníkových plantáží Tycha Cetona. Tento mimoriadne odporný človek si neužíva násilie ako jeho priamy účastník, ale pre dosiahnutie pôžitku mu stačí byť pozorovateľom. Ak by vám to pripomínalo istého Donatiena Alphonsa Françoisa de Sade, nebudete sa mýliť. Autor sa ho pokúsil zobraziť ako typ človeka, ktorým zvrhlý markíz vždy chcel byť.

Ceton si rozopol nohavice a spustil si ich na kolená. Z miest hore na galérii videl Cardell Cetonovu zovretú pravú ruku pohojdávať sa hore a dolu v pravidelnom rytme, zatiaľ čo za zvuku Nybergovho fňukania a ženinho čoraz slabšieho lamentovania zakláňal hlavu k operadlu stoličky. Z kútika úst mu na náprsenku košele vytekali sliny, no nevenoval tomu najmenšiu pozornosť.

Vo vyše sedemdesiattisícovom Štokholme fungovalo takmer tisíc krčiem podporovaných režimom. Opitému národu sa ľahšie vládne. V jednej z nich v alkoholickom delíriu prežíva Mickel Cardell. Vyšetrovanie zmrzačenej mŕtvoly dalo minulý rok jeho životu zmysel. Teraz je opäť tam, kde bol predtým. Prosba matky na smrť utýraného dievčaťa, pre ktorú je jednoruký dráb poslednou nádejou na odhalenie pravdy, ho preberie k životu.

Keď sa v prvej časti spomienok mladého Erika Trojružiaka objaví informácia o návšteve dvoch mužov, z ktorých meno jedného znelo Winge, pozornejší čitateľ asi zneistie. Natt och Dach však elegantne vyriešil pascu, ktorú si smrťou jednej z hlavných postáv vytvoril a nahradil Cecila Wingeho mladším bratom Emilom, ktorý síce vo všetkom zaostáva za starším súrodencom, ale podujme sa pomôcť vyriešiť úmrtie mladej nevesty.

Aj Anna Stina Knapová, ktorej vyslobodenie z beštiálnej pradiarne malo zdanlivo šťastný koniec, čelí opätovnému pádu na dno a rozhodne sa vykúpiť podobne ako jej nebohý muž skrz predavača dlhov Dülitza, aby zabezpečila budúcnosť svojich novonarodených dvojičiek.

Všetku svoju vôľu vynaložila na to, aby upierala oči na Dülitzovu ľahostajnú tvár, ktorá sa pred ňou roztancovala. nesmie uhnúť pred jeho pohľadom. v myšlienkach hmatkala po Karlovi a Maji, no ani tu nenašla oporu. Muky ju naskrz ovládli a odlievali obrazy v jej hlave.  Videla, ako pokožka buble a černie, ako sa tuk so škvrčaním roztápa, aby sa napokon poddal a rozprskol. oheň vypálil dieru a pod ňou obnažil samotné mäso. Zatiaľ čo sa lačne prekopával ďalej, jej krv syčala. Čas spomalil svoj beh. Zostalo len utrpenie.

Román 1794  má čosi spoločné so Star Wars.  Aj Impérium vracia úder malo pre fanúšikov šokujúci záver. Niklas Natt och Dag nám ukazuje, že pokiaľ ide o opis najtemnejších zákutí sklonku 18. storočia ešte zďaleka nepovedal posledné slovo. Pokračovanie síce nie je tak šokujúco brutálne ako o rok mladší román, ale autor do bodky naplnil význam slova cliffhanger a nechal svojich čitateľov zavesených nad útesom desivo otvoreného konca.  Ostáva dúfať, že záver trilógie bude omnoho svetlejší.

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť