Lyrický labyrint spomienok a snov
Víťazka ceny Anasoft litera z roku 2015 Veronika Šikulová zostáva aj v novom románe Tremolo ostinato verná svojmu výnimočnému poetickému štýlu. V jej knihe hrá prvé aj druhé, ba aj tretie husle rodina, priatelia a neobyčajne obyčajné radostné čriepky života zachytené očami i ušami v blízkom okolí. Reflektuje rôzne okamihy, aj tie, ktoré sa stali dávno a uviazli v spomienkach ako trepotajúce sa motýle. Milujem každú jednu jej knihu. Až tak veľmi, že ich čítam opakovane. Neviem sa nasýtiť krásnych slov, viet a myšlienok. Prvá sa mi pred mnohými rokmi dostala do rúk zbierka poviedok Odtiene a vtedy som sa zamilovala do jej poetiky. Samozrejme, že autorkin štýl nesadne každému. Vyžaduje vnímavého a zrelého čitateľa, ktorý nejde prvoplánovo po beletristickom príbehu. Veronika píše o sebe, rodine, priateľoch a bárskedy vytiahne z rukáva anekdotu, čo počula v autobuse alebo na ulici. Všetko krásne premieša, navrství, vycifruje slovami a vyčaruje podmanivý príbeh.
V pozadí jemná rozostrená smrť
Ak sa má ľudský život vyrozprávať, potom sa má, môže a musí vyrozprávať aj namaľovať všetko, nielen to, čo vidíme, ale aj čo si o tom myslíme, vieme, nevieme…, píše autorka v jednej z kapitol a verne sa svojich slov drží. Len ona vie, čo je pravda, čo je túžba a čo je fantázia. Jej nezameniteľná lyrika, sem – tam oživená nárečím, znie v diele ako blues, ale smutné a dlhé, ako halgató. Tremolo ostinato je podľa nej románom – nerománom. Zjavujú sa v ňom všetci, čo umreli, spomienky na to, čo kto zažil, čo nik nezažil, čo všetci len zažiť chceli a ožíva hudba, ktorá sa desaťročia prepletala ulicami a ušami Modranov a Dubovanov. Okrem ľudí je naplnený stromami, kvetmi, zvieratami, drobnosťami, radosťami i žiaľmi. Píše o všetkom, čo chce povedať, nič nevynecháva, tne nám i sebe do živého. Je veľmi osobná, azda osobnejšia ako kedykoľvek predtým. Aj napriek vtipným pasážam vanie z textu obrovská nostalgia. Smútok, ktorý pociťuje autorka, presiakne aj nami a zrazu si nástojčivejšie uvedomujeme pominuteľnosť bytia a prchavosť okamihov.
Nakreslení na džbánkoch ako na mape
Podstatnú časť tvoria spomienky na otca a jeho jedenásť súrodencov. Farbisto vyrozprávané anekdoty striedajú pasáže zdanlivo vytrhnuté z kontextu, ale v konečnom dôsledku všetko so všetkým súvisí. Obsiahlejšie a kratšie príbehy sa prelínajú s úvahami spisovateľky, ktorá sa neváha prihovoriť sama sebe a stáva sa jednou z postáv, už nie ako Hrdinka z Medzerového plodu alebo Verona z ostatných kníh, lež ako Veronika Šikulová – spisovateľka.Najstarší spev je strašný výkrik, výkrik, čo pretína zemeguľu na dve polovice, výkrik mŕtvych, žalospev nad tým, čo pominulo a nie je, a ako každá pesnička pripomína niečo ako lásku pod iným nebom, na inej planéte, v iných končinách, slzy sa stávajú hlasom, riekou. O speve a hudbe, ktorá sprevádza rodinu Šikulovcov dodnes, sa v knihe hovorí veľa. Každý na niečo hral, všetci spievali a ich hlasy ožívajú tremolo aj ostinato v dokonalom súzvuku na stránkach knihy. Autorka je rieka, v ktorej žblnkajú všetky tóny, ktoré kedy vylúdili hudobné nástroje jej predkov. Zapísala jednotlivé noty, pomlčky, husľové aj basové kľúče do poetickej sonáty. Starnem za vami, prihovára sa tým, čo už nie sú.
Text je ulička, ktorou nás naviguje
Dej netvoria len útržky minulosti. Ocitáme sa aj v súčasnosti, autorka je matkou, manželkou i priateľkou. Ale najmä sama sebou. Epicentrom jej života je Modra a svet za modrou bránou, kde v záhrade rastú stovky ruží, zo záhonov vykrikuje zelenina a stromy sú vtáčie domy. Keby mohla mať erb, kvitla by v ňom fazuľa, rástli ríbezle a marhule a voňal by kôprom. Tu je kráľovná, tak ako kedysi jej babička Jolanka v Čeklísi. Tu si pri písaní kladie otázky a hľadá odpovede. Hovoriť? Nehovoriť? Písať? Nepísať? Ľahko sa mudruje o písaní… Akákoľvek kalkulácia vedľa seba poskladaných textov devalvuje princíp zužovania významov.
Ak by sme chceli jednou vetou opísať, o čom je román, našepká nám samotná autorka. Text je ulička, ktorou vás navigujem, aby som vás vyviedla bez rebríka na pôjd, je radosť z reči, stromov, trávy, konfrontácia so sebou samým a zúčtovanie so svetom, niekedy namaľovaný a inokedy príde ako zvuk, je radosť, je všetko, čo neviete povedať, a možno do nej vedie ulička, čo sa volá trebárs kalambúr. Môže sa stať, že ho ešte dlho po dočítaní necháte ležať na stole, aby ste si v ňom mohli znova a znova listovať, pričom vám na pleciach bude sedieť belasý vtáčik.
Skrátená verzia recenzie vyšla v novembrovom čísle Magazínu o knihách, ktorý nájdete aj na Facebooku a Instagrame.
Veronika Šikulová Tremolo ostinato, Slovart 2020
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments