„Jedna zo stôp pobytu človeka na Zemi bude jeho schopnosť vyčistiť ju. Človek vyriešil filozofickú otázku definície svojej podstaty: je čistič.“
Sylvain Tesson je spisovateľ, novinár, ale predovšetkým veľký cestovateľ. Predstavte si, že na bicykli prešiel takmer celý svet! O svoje dobrodružstvá sa delí s čitateľmi prostredníctvom svojich cestopisných kníh. Snežná leopardica získala v roku 2019 druhé najvýznamnejšie literárne ocenenie vo Francúzsku – Prix Renaudot. Magickú ódu na krásu života a prírody prináša vydavateľstvo Tatran v preklade Lucie Švecovej. Táto nádherná kniha spomalí čas. Dobre čítate. Naozaj ho spomalí a vy budete cítiť pokoj a žasnúť nad úchvatnými opismi nedotknutej prírody. Nepokoj a smútok, ktorý sa dostaví pri čítaní niektorých pasáží o obžalobe ľudstva za zločiny páchané voči prírode, sa pri ďalších vytratí. Vôbec som nevedela, do čoho idem a o to viac ma príbeh milo prekvapil. Kniha je porovnateľná s Cognettiho románom Niekedy netreba zdolať vrchol, no Snežná leopardica ma dostala viac. Ani neviem, či nájdem dostatočne vhodné slová, aby na vás prostredníctvom recenzie dýchlo čaro a mágia autorových myšlienok.
„Pohyb plodí inšpiráciu“ – to je len jedno z pravidiel, ktorými sa v živote Tesson riadi. Prijal pozvanie od priateľa, chýrneho fotografa zvierat Vincenta Muniera, aby ho sprevádzal do Tibetu na výprave za snežnými leopardmi. K dvojici sa pridala kameramanka a Munierova snúbenica Marie a priateľ Léo. Autor sa teda vydal hľadať ohrozené zviera s najlepším umelcom, s vlčou ženou s lazuritovými očami a hĺbavým filozofom. Na náhornej planine Čhangthang, v nadmorskej výške štyritisíc metrov, v nehostinnom prostredí, v mraze a vetre túžia zazrieť ducha hôr, stelesnenie neviditeľnosti a pôvabu.
Hoci je Munier dobrák, netvrdí, že je humanista. Radšej sa díva na zvieratá cez ďalekohľad než na ľudí v zrkadle. Ľudstvo podľa neho totiž nepatrí na vrchol pyramídy tvorstva, pretože sebecky totiž vytláča všetko ostatné. S ubiehajúcimi stránkami mu dáme za pravdu rovnako ako autor. Tibet je v očiach cestovateľov veľké choré telo ležiace v riedkom vzduchu. Aj tejto krajiny sa už dotkla drancujúca ruka človeka. Bolo smutné prečítať si informáciu, že na celom svete zostalo len 5000 snežných leopardov. Je veľkou vzácnosťou ich stretnúť a ešte väčšou vyfotografovať. Aj im sa to podarilo až po mnohých dňoch čakania (toto nie je spoiler). Pre všetkých znamenalo stretnutie splnený sen. Majestátne zviera vyvolalo v autorovi magické zjavenie. Vidí v ňom stratenú lásku i zosnulú matku. Hľadá a vníma spoločné črty. Jeho priateľka bola lesná žienka, kráľovná prameňov, priateľka zvierat. Ich cesty sa rozišli a jej tieň ostal v ohrozenom druhu. Leopardica predstavuje ducha hôr, ktorý zostúpil navštíviť zem, dávnu obyvateľku, ktorú ľudská zloba vytlačila na perifériu. Úplne bežným syndrómom je, že ak vám niekto veľmi chýba, svet vezme na seba jeho podobu. Leopardica zrkadlí obe.
Ešte sa vrátim k pravidlu o pohybe, ktoré som spomínala vyššie. Tesson sa presvedčil, že nielen pohyb, ale aj spomalenie ba až ustrnutie môže predstavovať inšpiráciu. Kniha je oslavou trpezlivosti a nehybnosti. V mrazivom vzduchu (až mínus 30 stupňov) vyčkávali na unikátne zábery mnoho a mnoho hodín. Táto činnosť bola pre autora novinkou. Síce so sebou neustále vláčil niečo na čítanie, no tak podľahol čaru nehybnosti, že si na knihu ani nespomenul. Zistil, že čakanie je modlitba. Niečo vždy príde. A ak nepríde, znamená to, že sme sa nevedeli pozerať. Naučil sa, že trpezlivosť je najvyššia a najvznešenejšia cnosť a najviac sa na ňu zabúda. Pomáha človeku milovať svet, skôr, než začne rozmýšľať o tom, že by ho menil. Prostredníctvom svojho rozprávania vyzýva aj nás k trpezlivosti a láske k svetu.Fascinovala ma Muniérova komunikácia s vlkmi a hĺbavé filozofické úvahy autora. Rad za radom vyťahuje citáty z diel rôznych spisovateľov, či už je to Bhagavadgíta, Kánon o Tao a Te od Lao-c´, Matthiessenov Snežný leopard alebo Renardove Obrázky prírody. Citácie však nestačia, nielenže ich výborne zakomponoval do textu, ale neraz ponúka svoju vlastnú interpretáciu. Odhaľuje nám bohatý vnútorný svet a ponúka hľadanie absolútna a blaženosti. Vidieť neviditeľné: podstata čínskeho Taa a túžba každého umelca.
V texte mám podčiarknutých množstvo úryvkov. Jednu vetu som si fascinovaná čítala niekoľkokrát dookola: „Človek sa mohol aj zodrať pri objavovaní sveta a pritom si nevšimnúť život.“ Nádhera, že? Koľko krásy si okolo seba vôbec nevšimneme? Život nám v dnešnej hektickej dobe uniká cez prsty. Hocikedy si niekde prečítame alebo vypočujeme, ako máme ubrať, oddýchnuť si, spomaliť, ale nepočúvame, veď nemáme čas. Čas, čas…
Svet bol veľká klenotnica plná šperkov. Človek sa však ulakomil na jej obsah, preto sú dnes klenoty vzácne. Občas sa dá natrafiť na briliant. Tesson ním síce myslí leopardicu, no ja vidím briliant aj v jeho knihe. Je pohladením. Aspoň pre mňa sa ním stala. Čítajte, neobanujete. Pomalé plynutie deja je ako balzam na uponáhľanú dušu.
„Keby slnko bolo Bohom, pokladalo by zvieratá za horlivejších veriacich ako ľudí, ktorí sa obklopili neónovými svietidlami a sláva slnka im je ukradnutá.“
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments