V edícii Svetová knižnica SME vyšlo päťdesiat skvelých titulov zo slovenskej i svetovej prózy. Zahŕňa aj román Paula Austera Sklené mesto v preklade Jozefa Kota.
Paul Auster, rodák z Newarku v štáte New Jersey patrí medzi najobľúbenejších spisovateľov anglicky písanej literatúry. Píše poéziu, eseje a romány. Písala som o ňom už recenziu na jeho skvelý román Kniha ilúzií. Patrí medzi moje srdcovky a čítam ju opakovane. Teraz sa mi konečne dostal do rúk prvý diel Newyorskej trilógie, ktorá vyšla pred vyše desaťročím v Česku a obsahuje aj romány Duchovia a Zamknutá izba. Každý z nich sa dá čítať samostatne, no ten správny fascinujúci zážitok bude kompletný zrejme až po prečítaní všetkých troch. (Zháňam ich už dlhú dobu). Môžem preto posudzovať iba dve prečítané diela. No aj v nich sa dajú nájsť mnohé spoločné prvky. Jeho literárne svety sa dotýkajú skutočného, píše tak, že nemáme problém uveriť, že sa príbeh naozaj stal. Knihy sú plné zaujímavých citátov, odkazov na iné diela či kontextov, a v neposlednom rade sú vskutku brilantne napísané.
Hlavný hrdina Quin bol mladým ambicióznym spisovateľom. Po smrti manželky a syna sa, takpovediac, vzdáva svojho mena a publikuje detektívky pod pseudonymom William Wilson. Strata najbližších spôsobila postupné strácanie samého seba. Zablúdil nielen v meste, ale aj v sebe. Na prechádzky sa púšťal s pocitom, že opúšťa sám seba, aby sa poddával ruchu na uliciach… Z letargie ho vytrhne nočný telefonát. Niekto zháňa vyšetrovateľa menom Paul Auster (áno, aj autor je súčasťou príbehu). Z nepochopiteľného popudu na seba prevezme túto identitu a púšťa sa do bizarného pátrania po šialenom vedcovi Stillmanovi, ktorý pred niekoľkými rokmi na svoje pokusy využil vlastného syna. Ten má strach, aby ho otec po prepustení z väzenia neohrozil, či nedajbože nezabil. Quin si založí červený zápisník a akcia sa môže začať.
Ak ste sa tešili, že je Sklené mesto krimi románom, musím vás čiastočne sklamať. Áno, využíva prvky tradičnej detektívky, no veľmi inovatívnym spôsobom. Viac ako po človeku, pátra Quin po slovách a skrytých odkazoch. Sme svedkami podivného sledovania starého Stillmana, rozpletania odkazu, čo sa skrýva v mapkách cestičiek, po ktorých sa prechádza a zároveň zbiera odhodené a nefunkčné predmety po uliciach. A to už ani nehovorím o ich fascinujúcich rozhovoroch. Napríklad debata o starom pokazenom dáždniku. Čo sa stane, keď predmet prestane plniť svoju funkciu? Je ešte vždy tou istou vecou, alebo sa stal čímsi iným? Keď strhnete z dáždnika látku, možno ho ešte pokladať za dáždnik? (…) Ak teda nie sme schopní pomenovať bežný, každodenný predmet, ktorý držíme v ruke, ako budeme rozprávať o veciach, ktoré sa nás bytostne dotýkajú? Ak do slov, ktoré používame, nezahrnieme ich zmeny, budeme čoraz stratenejší.
Záver vás možno trocha rozhodí a donúti premýšľať, čo sa naozaj udialo. Na čitateľa čaká kniha v knihe, hra s menami a slovami, filozofické vsuvky, pátranie po autorovi Dona Quijota a šokujúce vyústenie, kedy sa akoby vraciame na začiatok a uvažujeme, ako to vlastne celé začalo. Tu mi zišiel na um citát z Knihy ilúzií (už som spomínala, že ju zbožňujem): Život je len ilúzia, ktorú treba každý deň nanovo vymýšľať.
Vzrušujúce čítanie, to vám teda poviem. Auster je kúzelník a mág. Vždy, keď vstúpim do jeho príbehu, som očarená jeho rozprávačským talentom.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments