Zápisky lekára z rokov 1945 – 1947
Nemecký lekár a spisovateľ Hans Graf von Lehndorff pôsobil ku koncu druhej svetovej vojny ako lekár v nemeckej vojenskej nemocnici v Königsbergu (dnešný Kaliningrad v Rusku) vo Východnom Prusku. Hoci bol spolu so svojimi bratmi vychovávaný ako nemecký patriot, po požiari Ríšskeho snemu a Noci dlhých nožov sa celá rodina definitívne vymedzila voči Hitlerovej politike. Táto skutočnosť mu však nijako nepomohla, keď do krajiny vtrhla osloboditeľská Červená armáda. Všetci vieme, aké zverstvá páchali nacisti, koľko utrpenia spôsobili vo svete, no lekárov denník opisuje druhú stranu mince. Ruskí vojaci, zdá sa, neboli o nič lepší. V bývalom režime sa na ruských vojakov nesmelo povedať krivého slova, no teraz máme možnosť čítať výpovede svedka z opačnej strany barikády. Východopruský denník, ktorý publikovalo vydavateľstvo Artforum v preklade Andrey Platznerovej, nie je vôbec ľahkým čítaním.
Autor bol hlboko veriaci evanjelik, veľmi často sa obracal k Bohu a hľadal útechu vo svätom písme. Aj to mu pomáhalo prežiť ťažké skúšky a situácie pri konfrontácii s vojakmi či ranenými. Operovať a starať sa o pacientov, keď vám nad hlavou vybuchujú bomby, do vlasov padajú črepy z rozbitých okien alebo nemáte dostatok medicínskeho materiálu, je náročné. Príslušníci Červenej armády mali za úlohu vyčistiť územie Východného Pruska od Nemcov. Lehndorff opisuje bezuzdné znásilňovanie, masové vraždenie, utrpenie a všetky možné násilnosti. Spolu s mnohými krajanmi bol umiestnený do tábora Rothenstein, kde sa čoskoro rozšírili vši a dyzentéria. Počet mŕtvych narastal tak rýchlo, až museli Rusi zaviesť opatrenia na zastavenie šírenia nákazy. Aj tu vykonával funkciu lekára. Pre mňa je naozaj náročné čítať o koncentračných táboroch a keďže zaznamenávané udalosti sú podobné, absorbovať denník nebolo o nič jednoduchšie.
V pozadí Rusi šliapali po ranených vojakoch a pripravovali ich o hodinky a použiteľné čižmy. (…) Czernecki sa od jedného Rusa, ktorý bol ochotný komunikovať, dozvedel, že počas ďalších šiestich až ôsmich dní nemáme počítať so žiadnym poriadkom. Vojaci dostali voľnú ruku, môžu v meste týždeň robiť, čo budú chcieť. Autor si kladie otázky, ktoré si celú vojnu kládli tí, na ktorých útočili nacisti, zamýšľa sa nad krutosťou a nezmyselnosťou vraždenia, týrania a neľudskosti. „Kde sa berú tieto stvorenia, ľudia ako my, ovládaní pudmi, ktoré si tak veľmi protirečia s ich vonkajším zjavom? A tie vydráždené deti, pätnásť-, šestnásťroční chlapci, ako vlci sa vrhajú na ženy bez toho, že by vôbec chápali, čo robia.“
Neskôr sa presúva z miesta na miesto, sám trpí chorobami, bojí sa o rodinných príslušníkov, ale stále ošetruje a pomáha, kde môže. Neustále dúfa, že sa mu podarí vrátiť sa do Nemecka. V každom jednom denníkovom zápise cítime, že sa hlási k odkazu ľudskosti a humanizmu. Dva roky utrpenia, skrývania, útekov a záchrany ľudských životov, bez ohľadu na to, do ktorého tábora patrili, boli obrovskou životnou výzvou a skúškou. Mnoho známych dalo prednosť cyankáli pred životom v ruskej okupácii. Hans Graf von Lehndorff nikdy na také niečo nepomyslel. Nad hladinou marazmu ho držala silná evanjelická viera a oddanosť lekárskemu povolaniu.
Denník je veľmi zaujímavý a fascinujúci, hoci opisuje strašné obdobie v dejinách. Nik to nemal jednoduché, ani vojaci ani civilisti, či už patrili do toho alebo onoho tábora. Je dobré čítať fakty z oboch strán. Na trhu je pomenej literatúry písanej z pohľadu porazených. Odporúčam Východopruský denník každému, kto má rád non-fiction literatúru a rád si rozšíri vedomosti o druhej svetovej vojne.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments