Čitateľský nedenník

Daniel Hevier: Literatúra je kondenzovaný čas a zároveň aj priestor

By Ivana Zacharová
9. februára 2021

Slovenský básnik, prozaik, textár, scenárista, dramatik a výtvarník Daniel Hevier sa už desaťročia teší priazni slovenských čitateľov. A nielen tých. Vzhľadom na široký záber svojich aktivít našiel nadšených fanúšikov v radoch školákov, rodičov, učiteľov a celej širokej verejnosti.

Magazín o knihách je jedným z médií, ktoré podporujú čítanie a lásku k literatúre. Toto je aj jednou z náplní vášho pôsobenia. Okrem toho, že píšete knihy pre všetky vekové kategórie, ste podporovateľom rozvoja čitateľských zručností u detí. Medzi tradičné názory patrí mienka, že dnešné deti málo čítajú. Súhlasíte s tým?

Narodil som sa v roku 1955, čiže do ZŠ som chodil v 60. rokoch a nie je pravda, že by sme vtedy mimoriadne čítali. V triede boli vždy traja, štyria či piati, ktorí čítali a tu môžeme aplikovať tzv. Enzensbergerovu konštantu, (nemecký básnik Hans Magnus Enzensberger), ktorá hovorí, že nech je mesto akékoľvek veľké, na čítačku príde vždy iba tých pár ľudí. Ja neviem, kde sa zobrala tá informácia, že kedysi deti čítali viac. Nemôžem s tým súhlasiť. Tí piati čítajú aj dnes. Pre tých, ktorých zatiaľ svet kníh nezlákal, dlhodobo, už desiatky rokov, realizujem rôzne aktivity, najnovšie projekty Radosť čítať a Radosť písať.

Ako plánujete viesť deti k radosti z čítania? Váš koncept sa bude týkať klasických kníh alebo sú doň zahrnuté aj nové médiá?

Dnes je mládež úplne niekde inde ako boli predošlé generácie. Informácie môžu čerpať nielen z klasických kníh a časopisov ale aj z internetu a počúvania audia. A napokon, keď sa dnes pozrieme do kníhkupectiev, veľa kníh pripomína digitalizované internetové siete. Tu mám jednu knihu o stromoch. To nie je iba príbeh, to sú obrázky, diagramy, popisky. Sú to knihy, ktoré majú písmená, text, ale nečítajú sa lineárne ale vertikálne, ako keď sa scroluje na tablete alebo mobile. Je otázkou času, kedy začnú takéto tituly prevažovať. Takže môj koncept je prirodzene postavený aj na nových médiách.

Žijeme vo svete rýchlych informácií, množstva vizuálnych podnetov a virtuálnej reality. Myslíte si, že písané slovo a knihy budú mať stále svoje miesto vo svete?

Ja som bol vždy fanúšik nových vecí. Som nastavený tak, že rád vytváram nové veci a rád nové veci prijímam. Je potvrdené, že nijaká nová technológia úplne nevytlačila a nezničila tie staré. Knihy určite ostanú, len sa budú písať trochu inak. Aj čítať sa budú inak. Aj vo výtvarnom umení sa všetko mení a posúva. Vezmime si Banksyho. Úplne predefinoval umenie. Začal čmárať po múroch a dnes sa predáva v galériách. Pre mňa je tento kvas a chaos nádherný, všetko mi do seba zapadá a som vďačný, že sa toho môže ešte zúčastniť.

A čo váš recept na podporu písania?

Nejde o tvorivé písanie, to robím už celé roky. Tu som zareagoval na podnet rodičov, že ich dieťa nechce písať rukou. Momentálne pracujem so 60 deťmi a ich rodičmi. Je to vyslovene individuálna práca, preto aj dosť namáhavá. Pre každé dieťa som vypracoval individuálny plán, ktorý zahŕňa v prvom rade to, aby najprv prijali príbeh, v ktorom osobne účinkujú. To je taká moja „úchylka“, mám rád knihy, ktoré sa stávajú realitou a chcem také aj písať. Už nestačí len knihu prečítať, chcem, aby do nej čitateľ aj vstupoval, aby sa stal, povedzme, jej postavou. A oni sa ňou naozaj stávajú, „musia“ začať účinkovať a „musia“ začať písať. A oni zrazu písať chcú. Spätná väzba je veľmi kladná a už sa dostavujú aj prvé výsledky: dieťa, ktoré malo frustráciu z pera, papiera, písania, zrazu chce samo písať.

Aj gramatika sa zdá byť ťažkým orieškom pre školopovinné deti. Súčasná doba ponúka nástroje na opravu textu, no ovládať gramatiku je aj tak nutnosť. Dalo by sa jej učenie nejako zjednodušiť?

Deti dnes majú úplne iné skúsenosti s novými médiami. Keď, napríklad, píšu smsky, nedávajú mäkčene a tento spôsob písania uplatňujú aj v písaných textoch. My vieme prekonať tú priepasť, ale ako to dieťa prijme vnútorne, že je to iný druh písania ako keď píše esej? Toto je veľmi náročná operácia, ktorú si my dospelí ani neuvedomujeme. Deti sa dnes pohybujú v troch svetoch a my sme fungovali iba v jednom, náš svet bol naozaj iba horizontálny, jedna rovina, kde bolo čítanie, písanie, počítanie, nejaká hudba, šport a všetko iba také ploché. Jednodimenziálny svet. A teraz deti žijú v 3D a už sem prichádza 4D. Dnešné deti musia vyvinúť také strašné intelektuálne úsilie, aby toto všetko zvládli, ich organizmy sa bránia. Musia to zvládnuť mentálne aj fyzicky, a preto ako zvieratko zahnané do kúta, buď útočia alebo rezignujú. A keď to vezmeme z nadhľadu, že gramatika nie je iba gramatika, že to nie sú len vybrané slová, že gramatika je svet, systém a nie je odtrhnutá od iných predmetov, že to je stále ten istý časopriestor, môžu sa aj gramatické zručnosti posunúť na inú úroveň. Literatúra je kondenzovaný čas a zároveň aj priestor. Moja vízia je prelínať jazyk a literatúru s ostatnými predmetmi. Nová koncepcia školstva by mohla predmety úplne prekvalifikovať a jeden od druhého neoddeľovať.

Máme za sebou náročné a dosiaľ nevídané obdobie spojené s pandémiou koronavírusu, kedy sme boli všetci nútení spomaliť. Zavreli sa brány škôl, kultúrnych ustanovizní, mnohých obchodov a firiem. Ako Vás toto obdobie ovplyvnilo?

Mne toto obdobie dalo veľmi veľa. Vyburcovalo ma k aktivitám, o ktorých som dávnejšie rozmýšľal – točiť videá, usporadúvať online prednášky. Zo dňa na deň som sa do toho pustil. Veľa som sa pri tom naučil. Teraz by som možno niečo urobil inak, presnejšie, štrukturovanejšie, ale keďže som sa zapojil do rôznych učiteľsko-rodičovských skupín na FB, kde bolo množstvo žiadostí o pomoc pri práci s deťmi, bolo nevyhnutné reagovať rýchlo.

Vašu výnimočnú pomoc a aktivitu na facebooku ocenilo množstvo rodičov, detí a pedagógov. Neuvažujete nad učiteľskou kariérou. Viem o vás, že ste úspešne vyštudovali VŠ práve s učiteľskou aprobáciou.

Moja mama bola učiteľka, ale ja som učiteľom nikdy nechcel byť. Teda tým systematizovaným. Keď som si robil doktorát, tri roky som učil na VŠ a za sebou mám ešte jedno učiteľské obdobie, keď som učil rómov na vojne v Plzni. Ale nikdy som nebol v nejakom pracovnom úväzku na žiadnej škole.

No aj napriek tomu sa dá povedať, že „učíte“ a jedná sa o netradičný spôsob výučby.

Moje učiteľské know-how sa formovalo veľmi, veľmi dávno, ešte v deviatom ročníku na ZŠ. Vždy som veľa čítal, nosil som do školy knihy, ktoré ma zaujali (Mitanu, beatnikov alebo Osamelých bežcov) a spolužiaci boli zvedaví, do čoho som neustále ponorený. A tak som ich, bez toho, aby som niekomu niečo vnucoval, intuitívne začal vzdelávať a kultivovať. Dokázal som ich zaujať svojím rozprávaním o literatúre.

V čom teda spočíva váš netradičný spôsob? V pedagogických kruhoch sa tešíte veľkej priazni a ste inšpiráciou pre mnohých učiteľov.

Nikto ma neučil, ako mám učiť, a to hovorím aj napriek tomu, že mám kvalifikáciu pre stredné školy. Cítil som, že učiť by sa malo tak, aby to ten, ktorý sa vzdeláva, ani nezbadal, aby to nebral ako drinu, ale ako niečo zaujímavé, zmysluplné, fascinujúce, dobrodružné. Dieťa má predsa v sebe od narodenia túžbu dozvedať sa o svete, čo a ako funguje, ako sa žije, ako sa má žiť a čo všetko je okolo nás. Deti s tým prichádzajú do školy a žiaľ, to nadšenie im v mnohých prípadoch školský systém ukradne a zničí. Nie je to škoda? Veď v škole strávime mnoho rokov, a keď to má byť zabitý čas, tak sa to dá považovať za akýsi zločin. Preto som vybudoval svoju metodiku, ktorá je do istej miery živelná, intuitívne, založená na improvizácii, partizánska, podporená tým, že celé desaťročia chodím po školách a pozorujem deti, ako sa menia, nemenia, ako sú rovnaké ako my a zároveň iné ako my. Na druhej strane však sledujem najnovšie psychologické, pedagogické, neurologické výskumy a stratégie, koncepty iných inovátorov. Môj koncept vzdelávania dostal oficiálny tvar – O2 Radostná škola Daniela Heviera.

Ako bude prebiehať a kto všetko sa môže do neho zapojiť?

Som zástanca toho, že učiteľ by sa mal, rovnako ako žiaci, učiť, či už od kolegov, svojich žiakov alebo iných ľudí. V mojom projekte sa teda budú „učiť“ samotní učitelia. Rád budem ich motivátorom, tým, kto vysiela impulzy. Všetko je prepojené s médiami, You Tubom, videokonferenciami, videami ale aj tvorivými dielňami, klasickými knihami, brožúrami a učebnicami. Mám rád také koncepcie ktoré učiteľa pokladajú „iba“ za akéhosi motivátora, ktorý deti naštartuje a oni sa potom naučia oveľa viac, ako keby sa učili pre známku alebo pre rodičov.

Keď ste už spomenuli učebnice, neuvažovali ste o napísaní vlastnej?

Veľmi rád by som napísal takú svoju vlastnú učebnicu, teda skôr antiučebnicu, kde by sa prepájali jazyk, literatúra spolu s históriou, geografiou, prírodnými vedami či výtvarnou a hudobnou výchovou. A najnovšie som zistil, že aj v matematike by sa dali uplatniť moje skúsenosti, keďže v matematike sú aj slovné úlohy. Žiaci sú neúspešní v ich riešení nie preto, že by nevedeli počítať, alebo im chýbala logika, ale preto, že si nevedia príklad prečítať.

Dnešné deti sú veľmi vnímavé, rozhľadené, disponujú množstvo ľahko dostupných informácií, no na druhej strane trocha strácajú praktické zručnosti. Vnímate tento fenomén pri stretnutiach s nimi?

Deti, samozrejme, nevedia všetko, ale veľa tušia. Detská intuícia je geniálna. Spomeňme si na seba, čo sme my vedeli v ich veku. Vedeli sme viac ako tušili rodičia, že vieme, my sme už o živote vedeli skoro všetko. Aj dnešné deti vedia viac, ako si myslíme. Mnohokrát som odchádzal fascinovaný z prednášky, kde som spoznal dieťa, ktoré čítalo právnické zákony, iné, ktoré čítalo slovníky ako román a videlo v nich nejaký systém, niečo viac. Toto je výborné palivo na tvorbu. A pretože ja beriem konšpirácie ako inšpiráciu, vytvoril som vlastnú konšpiráciu: v dnešnej dobe si vesmír chystá nové ľudstvo. A to sú dnešné deti, a tie, ktoré sa teraz rodia, ktoré, keď sa ich opýtaš, kedy si sa narodil?, odpovedia 2015 a vyššie. Pre mňa sú to deti, na ktoré čaká svet, alebo ako ich ja nazývam Deti pre budúcnosť. Vydal som knihu s názvom Svet čaká na deti a píšem v nich práve o nich. Ony sú v istom zmysle poľutovaniahodné, lebo naozaj veľa schopností strácajú (lozenie po stromoch, hry v blate, atď.), ale veľa získavajú, ľudstvo sa stále vyvíja a deje sa to pred našimi očami. Deti strácajú zručnosť napríklad písať správne rukou, ale majú iné schopnosti a ja, pokiaľ budem vládať, chcem byť pri tom. Chcem byť ich sprievodcom, hoci som od nich vzdialený. Ony si už budú hľadať svojich autorov a svoje umenie.