Pandémia, ktorá zasiahla celý svet je tu s nami už rok. Každý z nás vníma a prežíva lockdown inak a nikto to nemá ľahké. Vydavateľstvo Lindeni prináša čitateľom 19 jedinečných výpovedí rôznych známych osobností i obyčajných ľudí o tom, ako vnímali informácie o novom víruse a ako sa vyrovnávali s jarnou karanténou. Za úžasný považujem nápad, že euro z každej predanej knihy bude venované na činnosť neziskovej organizácie Post Bellum SK.
Na úvod musím zacitovať slová Mária Gešvantnera z vydavateľstva Albatros Media Slovakia, ktorý celý projekt vymyslel: „Tieto príbehy majú zmysel a je dobre, že sú zaznamenané. Hovoria o nás ľuďoch – akí sme krehkí a zraniteľní, ale aj o tom, ako dokážeme v blbých časoch zabojovať a myslieť na druhých. Verím, že táto kniha bude mať svoju silu, aj keď koronavírus zostane už len spomienkou.“ Som presvedčená, že jeho slová sa naplnia a výpovede všetkých zúčastnených si radi (hoci z nostalgie) prečítame aj po rokoch. Hovoria o sile, odhodlaní, pozitívnom naladení, ľudskosti a nádeji. Sama si neviem vybrať príbeh, čo ma úplne najviac zasiahol. Mário Gešvantner oslovil viacerých ľudí a len málo z nich nápad odmietlo. Väčšina si povedala, že idú do toho. Nie všetci si trúfli napísať text osobne. Na pomoc prišiel novinár Maroš Szücs. Aj vďaka nemu je kniha prudko čitateľná. Vie totiž nielen dobre písať ale je aj skvelý poslucháč, ktorý sa fundovane pýta.
Spisovateľku Moniku Kompaníkovú netreba špeciálne predstavovať. Jej príspevok vás chytí za srdce. A posledné vety zatnú do živého: „Vieme presne, koľko ľudí počas karantény zomrelo na Covid-19, ale netušíme, koľko ich v tom čase zomrelo na rakovinu či obyčajnú starobu. Ich smrť akoby nestála za pozornosť a zmienku.“ Poetka Mirka Ábelová prežila v karanténe a so strachom posledný trimester tehotenstva. Formou denníka zaznamenáva dni v izolácii a aj napriek vážnej situácii, vsunula do textu láskavý humor. Milo ma prekvapil hokejista Dominik Graňák. Covid ho síce v prvej vlne minul, no má za sebou prasaciu chrípku aj vírus zika. Píše, že pandémia bola dobrým mementom. „Správame sa, akoby sme boli presvedčení, že všetko môžeme a všetko vieme ovplyvniť. Nevieme. Ukázalo sa, že nedokážeme ovplyvniť ani malé veci.“ Jeho myšlienky sa nedotýkajú iba koronakrízy, ale nazerá na život z rôznych uhlov. Veľmi múdro hovorí. Ešte jeden športovec prispel svojím príbehom. Horolezec Peter Hámor sa musel vzdať plánovaného prvovýstupu severozápadným hrebeňom na Dhaulágirí v Himalájach. Repatriačným letom putoval rovno do karantény v Gabčíkove. Šokovali ma zápisky študentky Alexandry Pónyovej, ktorá strávila v karanténnom centre 5 dlhých týždňov. Testy stále vykazovali pozitivitu, čo nikomu na psychickej pohode nepridá.Keď budete čítať jednotlivé príbehy, som presvedčená, že všetky do jedného vás zaujmú a zanechajú vo vás nejakú pečať. Medzi prispievateľmi sú osobnosti, ktoré sa okamžite po vypuknutí pandémie vrhli na pomoc ľuďom a lekárom, či už je to vedec Pavel Čekan, ktorý so svojím tímom vyvinul test na covid, dobrý anjel Ľudmila Kolesárová, lekárka Alena Koščálová bojujúca v prvej línii, psychologička Sylvia Ondrisová alebo Šimon Šicko, ktorý sa spolu s ďalšími podieľal na vzniku platformy Kto pomôže Slovensku. Ako sa vyvíjala situácia vo Veľkej Británii, keď sa Boris Johnson vysmieval z epidémie, podáva z prvej ruky Jana Kirschner. Píše aj o tom, ako si potajomky robila zásoby, lebo šípila, že dobre nebude. Nájdete tu tiež osobnú výpoveď terénnej pracovníčky Alžbety Mižigárovej, ktorá pomáhala obyvateľom Žehry, keď ju uzavreli pred svetom. Rozprávanie Evy Mosnákovej siaha až do obdobia 2. svetovej vojny, kedy zažívala izoláciu v úkryte pred fašistami. Politička Lucia Plaváková nehodila flintu do žita ani po prehre vo voľbách a aj počas karantény sa venovala problémom dúhových rodín v aktuálnej situácii. Slovensko totiž počas prvej vlny zakázalo vstup cudzincov na naše územie a výnimku mali len manžel, manželka alebo maloleté deti. Mnohí sa nemohli dostať k rodinám, pretože im chýbal doklad o uzavretí manželstva a je jedno, či to boli heterosexuálni partneri žijúci vo vzťahu „bez papiera“, nieto ešte páry rovnakého pohlavia. Výnimočný (m)učiteľ David Králik plný bezodnej energie naštartoval aktivity týkajúce sa online vzdelávania detí. Je jeden z mála ľudí, u ktorého som nikdy nepostrehla negatívnu myšlienku 🙂 Aj z KO-rony si spravil OK-ronu.
„OK je skratka, ktorá údajne pochádza z čias druhej svetovej vojny. Vtedajší britskí letci zapisovali prinávrate počet zabitých v boji. Správa OK, teda „0 killed“, bola tou najlepšou správou, lebo znamenala, že všetci prežili. (…) Preto mi napadá, že by som vo svojom prípade mal upraviť názov tohto fenoménu a namiesto KO-rona nazývať aktuálnu pandémiu OK-rona. Čo vy na to?“
V knihe nájdete mnoho pekných a inšpiratívnych myšlienok od všetkých zúčastnených. Číta sa ľahko a čas pri nej ubieha tak rýchlo, že zrazu ste na konci a je vám ľúto, že iniciátor projektu Mário Gešvantner nezaradil do publikácie aspoň 2 x 19 príbehov. Všetky kapitoly končia vierou, že najhoršie už máme za sebou, pretože rukopisy sa odovzdávali v lete a nik netušil, že druhá vlna sa nebezpečne blíži. Ak sa Lindeni rozhodne v projekte pokračovať, ďalšia kniha bude zrejme menej optimistická.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments