Na úvod si neodpustím výkriky nadšenia, ktoré sa mi derú zo srdca, keď čítam výnimočnú a výbornú knihu. Po troškách je fantastické dielo, ktoré sa ma hlboko dotklo jazykom, štýlom, príbehom a ľudskosťou. Fantastické, fantastické! Ani neviem, či dokážem v tejto chvíli nájsť správne slová, ktorými by som svoje nadšenie opísala. Vôbec sa nedivím, že autorka za knihu získala množstvo nominácií na rôzne ocenenia a hlavnú cenu na krakovskom knižnom festivale Josepha Conrada. Slovenským čitateľom ju prináša vydavateľstvo Slovart vo výbornom preklade Karola Chmela.
Weronika Gogola vyrastala v Poľsku, no teraz žije a pracuje v Bratislave. Vo svojom debute Po troškách sa vracia do detstva na poľský vidiek. Inšpiráciu pri písaní našla v rozprávačskom umení svojej rodiny. Je zjavné, že má v sebe zakorenený silný pocit miesta odkiaľ pochádza. „Spúšťačom napísania knihy bola smrť môjho otca, lebo to čiastočne vnímam aj ako poslanie, ktoré mi nechal. Chcela som mu poďakovať a povedať – áno, mal si pravdu“, hovorí autorka o vzniku prvotiny. O živote a smrti píše s humorom a bez pátosu. Rozprávačkou je malé dievčatko, ktorého detský jazyk je šmrncnutý ostrosťou dospelého. Neraz som sa nahlas smiala nad vetami, ktoré autorka vložila hlavnej postave do úst.
Kniha je rozdelená do dvanástich kapitol, ktoré sú akýmsi odratúvaním času. Aj keby ste nečítali anotáciu, úvodná báseň vám našepká, že sa budú príbehy dotýkať smrti. Dvanásť štvorverší postupne odbíja dvanásť hodín. Čas sa neodvíja chronologicky. Udalosti opísané v jednej kapitole, nemusia predchádzať situáciám z inej. Čiže, keby sme veľmi chceli, môžeme ich pokojne čítať podľa ľubovôle. Kniha však nie je len o smrti, je najmä o živote, o spomienkach, o radostiach i starostiach a jemných nuansách všedných dní dedinského života v Olszynách. Malá Veronika, s obočím ako Brežnev, (tatko mal zas plešinu ako Gorbačov a mama sa podobala na princeznú Dianu) nie je žiaden anjel. Rozbité kolená, dorezaná päta, pád do žihľavy alebo čúranie postojačky sú bežnou súčasťou jej detstva. Keď sa chce niekomu pomstiť, v duchu odrieka zaklínadlo Surtupurtu za tými kurvami. Túto jedinú kliatbu môže vysloviť nahlas, lebo ju našla vo Veľkej knihe sliezskych rozprávok a mama jej na vulgarizmus nemôže nič povedať. V iných prípadoch sú nadávky tabu. V rodine sa držia hesla – Najlepšie je ochorieť čo najskôr, odfajknúť si chorobu, mať ju za sebou. Preto niet divu, že keď sa u známych vyskytne mumps, matka ich pozve na návštevu, aby ho mala dcéra za sebou. Lenže dievčatko skončí v nemocnici so zápalom mozgových blán. Choroba je vážna vec, no práve na tejto príhode som sa nevedela dosmiať, keď návštevy viseli za oknom infekčného oddelenia na odkvapovej rúre, alebo si malá pacientka zmýlila vlastný výlučok s plastelínou. Tých šialených príhod je v knihe toľko, že keby som ich chcela pospomínať iba niekoľko, rozsah recenzie by prekročil únosnú mieru.V živote treba starosti prechodiť a choroby presedieť. Táto veta sa traduje v rodine dlho. Gogolovci sa nedožívajú ani päťdesiatky. Teda chlapi. Sedia, chodia, a zrazu zomrú. A nikdy nie sú pripravení. Akoby si tou nepripravenosťou chceli zo smrti vystreliť. Ženy nie, tie sú od predčasnej smrti oslobodené vďaka daru od samej Smrti. Rozprávačka to vie, teta Geňa rodinnú historku vždy rada vytiahne z rukáva. Na stránkach knihy ožívajú všetci, ktorí v živote malej hrdinky zohrali úlohu. Sme svedkami smrti a predsa máme radosť z rozprávania. Príbehy nie sú smutné (hoci hrdlo vám niekoľkokrát stiahne a azda aj slzy vstúpia do očí ako mne), sú okorenené humorom, vyrozprávané sviežo a bez tlaku na pílu. Môžeme iba hádať, koľko z toho je realita a koľko fikcia. Knižka navodzuje silný autobiografický pocit. U Gogolovcov už to bolo tak, že ľudia za nimi chodili s kadejakými príbehmi. A oni si tie príbehy pamätali. A rozprávali. Lebo Gogola nedokáže udržať príbeh v sebe, vždy ho chce poslať ďalej. Weronika Gogola je učebnicovým príkladom tohto citátu. Rozpráva s typickým gogolovským kumštom. Otvorene, drsne aj nežne ale najmä pútavo. Veľmi vhodne sú zakomponované rituály spojené s úmrtiami v opisovanej oblasti, ale aj bežný dedinský život a príhody, ktoré všetkým, čo vyrástli na dedine, pripomenú milión podobných vlastných zážitkov. Hrebene vo vreckách starších mužov fascinovali nielen malú Veroniku, ale som presvedčená, že si na ne spomína mnoho ďalších čitateľov. (Ja a moja sestra sme sa odmalička smiali, že načo je tomu a tomu dedkovi hrebeň, keď má len štyri vlasy 😀 )
Gogolovci veľa rozprávajú preto, aby nemuseli hovoriť o veciach, ktoré sú pre nich bolestivé. Preto radi chodia na dlhé, samotárske prechádzky dívať sa do diaľky, šklbať trávu a mädliť ju v rukách. A ešte radi sedia na zemi a majú špinu za nechtami. A sú plní tajomstiev, čas od času prehodia niečo o svojich peklách, len aby aj iní vedeli, že majú trápenie, hoci chodia usmiati a rehocú sa ako kone. Gogolovci sú skvelí, zamilovala som si ich od prvej stránky. Garantujem vám, že si ich zamilujete tiež. Smútok vyprchá rýchlejšie, keď ho človek vychodí, než keď ho prespí. A tak sa postavy v knihe mrvia, hmýria, chodia a žijú, kým Smrť nepovie dosť. Dvanástu hodinu spisovateľka odbiť nenechala. Možno nám tým ponúkla možnosť dopísať si v duchu vlastnú kapitolu o blízkych ľuďoch, ktorí môžu ožiť iba v našom rozprávaní.
Toto je kniha, ktorá sa bude páčiť všetkým. Mama, tatko, dcéry, tetky, ujkovia, starí rodičia, bratranci, kamaráti a susedia tvoria galériu sympatických postáv, ktoré si obľúbite a hoci strata každej zabolí, vy viete, že nik neodchádza navždy, ak sa na neho neustále spomína. Lebo tatko vraví, že keď sa o niekom veľa hovorí, je to ako keby žil.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments