V roku 2007 vydal Pavel Sanajev drsné, famózne dielo Pochovajte ma za lištu. Možno ho čítala aj Alina Bronsky (na začiatku kariéry si zvolila tento pseudonym a pravé meno dosiaľ nepoznáme) a trošku sa inšpirovala pri písaní svojej, rovnako skvelej knihy Nejostřejší pokrmy tatarské kuchyně, ktorá zožala úspech u čitateľov aj kritiky. Kým Sanajevova babka týrala všetkých okolo seba, vrátane milovaného vnúčika, tatárska hrdinka Rosalinda sa vŕši najmä na svojej dcére Zulfii a, naopak, vnučku neskonale zbožňuje (hoci aj jej sa ujde drezúry). Poviem vám, bol to zážitok! Román niekoho možno pobúri, znechutí, ale garantujem, že určite rozosmeje a nadchne. Kto čítal Poslednú lásku Baby Dune, vie, že Bronsky píše božsky. Najostrejšie pokrmy sa Poslednej láske vyrovnajú a azda ju aj prekonávajú. Je to fakt drsný príbeh, odľahčený humorom, miestami až čiernym. Autorka nás pozýva do bývalého Sovietskeho zväzu a do Nemecka, kam kedysi húfne putovali Rusi za lepším životom. Ona sama sa narodila v Jekaterinburgu a od dvanástich rokov žije v Nemecku.
Názov evokuje, že sa dej bude točiť okolo jedla. Nie je to celkom tak. Na recepty zabudnite. V prvej polovici knihy rezonuje téma jedla najmä v otázkach: Kde a ako zohnať kvalitné potraviny? Čím pohostiť hostí, aby sa lapili na udičku? Ako zabezpečiť výdatnú stravu dieťaťu, čo si vypestovať, zavariť alebo zakonzervovať? Žena je tá, čo vláči tašky s potravinami cestou z práce. V druhej polovici sa zjaví zberateľ receptov, avšak čo sa týka tých tatárskych, veľa vody nenamúti.
Rosalinda Achmetovna je krásna žena, mladá, bystrá, šikovná, jednoducho vo svojich očiach dokonalá. O dcére Zulfii si myslí pravý opak. Považuje ju za škaredú a hlúpu. „Bylo mi jí ale taky líto. Jaksi to přece jen byla moje dcera.“ Dúfa, že nejaký muž bude toľko prehliadať jej nedostatky, dokiaľ nebudú stáť pred matrikárom. Čo čert nechcel, mladá otehotnela nevedno s kým a po neúspešných pokusoch matky o prerušenie tehotenstva, priviedla na svet dievčatko. Neviete si predstaviť Rosalindino nadšenie z krásnej vnučky Aminat. Konštatuje, že krásu zdedila po nej a určite bude aj bystrá. Robí všetko možné, aby Zulfiu o dcéru obrala. Taktiež hľadá a dohadzuje dcére ženíchov, len nech neostane na ocot. Manipuluje a organizuje život všetkým okolo seba, pričom zdôrazňuje, že sa usiluje len o dobro celej rodiny. Aminat miluje a zbožňuje a chce z vnučky vychovať „dokonalú bytosť“ za akú sa považuje ona sama. Hoci pôsobí ako šialenec, budete jej svojím spôsobom rozumieť, niektoré skutky sú odsúdenia hodné, iné sa pochopiť dajú. Príbeh by bol bez Bronskej humoru fakt desivý. Mužské postavy v knihe sú neschopné indivíduá a treba ich iba správne využiť. Či už je to Rosalindin manžel (volal sa Boris, no nikdy mu tak nehovorila, mala pre neho vlastné mená), alebo dcérini nápadníci. „Ach,“ vydechla jsem. Idiotský cizinec, jako bychom tady neměli dost svých vlastních idiotů.
Keď sa to už v domovine nedalo vydržať, Rosalinda sa rozhodla, že ideálnym manželom pre Zulfiu bude nechutný Nemec, ktorý skončil počas výletu po ZSSR v nemocnici, kde sa o neho dcéra starala. Urobí všetko preto, aby sa dostali preč z krajiny. To už aj mne začalo byť z hlavnej hrdinky zle. Veď posúdite sami. Život imigrantov nie je med lízať. Ani v cudzej zemi Rosa nezaprie guráž a odhodlanie. Na sentiment niet času.Bronsky skvelo vykreslila atmosféru vtedajšieho Sovietskeho zväzu, potraviny na prídel, úplatkárstvo, zdieľanie bytu s inou rodinou, chudobu a starosti bežných občanov. Kniha je plná vynikajúcich postrehov a bravúrne zvládnutých charakterov postáv. Nejeden psychológ by si prišiel na svoje. Čím viac budete krútiť hlavou nad konaním hlavnej hrdinky a žasnúť nad jej rozhodnutiami, tým viac sa budete smiať. Nahlas a cynicky. Musíte, lebo Alina Bronsky vie, ako v ťažkých situáciách odľahčiť dej.
Po dočítaní knihy som dlho rozmýšľala, čo si mám o nej vlastne myslieť a napísať, nech nevyznievam ako úplná cynička a necitlivá tvrďaska. Bavila ma, aj rozcitlivela či rozčúlila, aj vlasy mi sem-tam dupkom vstali. Lomcovali mnou všetky emócie. A hoci je román Aliny Bronsky drsný, s čistým svedomím napíšem, že je úžasný, jedinečný a stojí za prečítanie. Rosalinda nie je pozitívna postava a k srdcu nikomu neprirastie, aj tak sa vám bude páčiť. Pre blízkych chcela vždy iba to najlepšie, svojsky bojovala ako levica. Záver ma prekvapil, dojal a dá sa povedať, že zahalil smútkom. Nie, nie som sklamaná, lepší byť nemohol. Pretože život sa s nami nemazná a zázraky sa síce dejú, no nie na počkanie.
Alina Bronsky Nejostřejší pokrmy tatarské kuchyně, preklad Libuše Čižmárová, Vydavateľstvo Jota, 2011
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments