Vo výbornom románe izraelského autora Saida Kašuu Iný človek (ktorý veľmi odporúčam) zohrala dôležitú úlohu kniha Kreutzerova sonáta. Rozhodla som sa, že si ju prečítam.
Vážené dámy a vážení páni, tak to bolo niečo! Už počas čítania ma prepadla túžba na chvíľu vstúpiť do doby vydania tejto novely. To musela byť udalosť! A veru aj bola. Dočítala som sa, že okamžite po publikovaní bola cenzúrou v Rusku zakázaná, zdvihla sa totiž obrovská vlna odporu zo strany cirkvi. V ruštine vyšla až v roku 1890 v Berlíne. V roku 1898 bola preložená do angličtiny, francúzštiny, dánčiny, bulharčiny, nemčiny, srbčiny a maďarčiny. O tri roky neskôr vyšla aj v taliančine, švédčine a v roku 1894 v slovenčine. Následne na to v ďalších jazykoch.
A prečo táto rozsahom neveľká novela vzbudila také emócie? Keby som bola škodoradostná, napíšem len: Prečítajte si! Ale nie som 🙂 .
Vo vlaku sa cestujúci pustia do vášnivej debaty o manželstve a rozvodoch. Výmena názorov nie je príjemná, debatujúci opúšťajú kupé a napokon v ňom zostáva len rozprávač s mužom, ktorý má na lásku a manželstvo veľmi svojský pohľad. V tej dobe priam škandalózny. Predstaví sa ako Pozdnyšev – ten, čo zabil svoju ženu. Pustí sa do rozprávania vlastného nešťastného príbehu, kde hrá hlavnú úlohu chorobná žiarlivosť, nedôvera a paranoja. Na lásku má veľmi vyhranený názor, rovnako tak na ženy, ich úlohu vo svete, na manželstvo i neveru. Rozpráva o postavení ženy v spoločnosti, netají sa názorom, že sú nástrojom zmyselnosti a rozhodli sa zotročiť si mužov.Ako mladý si užíval s rôznymi dámami, a potom zahľadiac sa do ženy, o ktorej si myslel, že je tá pravá, oženil sa. Od tej chvíle začne rozmýšľať nad jednou hlúposťou za druhou. Veď keď bol smilník on, prečo by aj jeho žena nepodvádzala? Vysmieva sa z medových týždňov, pretože hneď tam došlo k prvej, druhej, tretej aj štvrtej hádke. Zrazu si uvedomuje, že sa zmýlil, že uviazol v manželstve a niet cesty späť. Dostáva sa do nebezpečného citového rozpoloženia a nám je jasné, že to nemôže skončiť dobre. S manželkou sa neustále od seba vzďaľujú, hádajú sa, na ten just majú odlišné názory na všetko.
„V tom je spása i trest človeka, že ak žije nesprávne, môže si zaslepiť oči, aby nevidel úbohosť svojho položenia. Tak sme robili aj my. Ona sa snažila nájsť zabudnutie v napätej, vždy súrnej práci v domácnosti. A ja som mal svoje ópium – ópium úradu, poľovačky, karát. Tak sme teda žili v ustavičnej hmle, nevideli sme rozpoloženie, do ktorého sme sa dostali.“
Keď už tlak nevedeli vydržať, presťahovali sa do mesta, „lebo v meste sa nešťastným ľuďom žije lepšie, v meste môže človek prežiť aj sto rokov a nedovtípi sa, že už dávno umrel a zhnil.“
Akonáhle v jeho rozprávaní vstúpi na scénu dávny priateľ – huslista, kyseline s názvom žiarlivosť už nič nebráni v tom, aby ho zožrala zaživa a aby spáchal smrteľný hriech.
„Hrali Beethovenovu Kreutzerovu sonátu. Poznáte prvé Presto? Poznáte?!“ zvolal. „Uch!… Strašná vec je táto sonáta. Najmä táto časť. A vôbec, hudba je strašná vec. Čo to vlastne je? Nechápem. Čo je hudba? Čo spôsobuje? … Ako vám to povedať?“
Škoda, že som si nestopla čas, za ktorý som novelu prečítala. Pretože to bol najdlhší monológ nešťastného človeka, aký som si kedy „vypočula“ a mala som pocit, že sa sotva tri – štyri razy nadýchol. Sledovať jeho rozprávanie možno len so zatajeným dychom sediac na tŕňoch. Od začiatku sa priznáva k vražde, ale v čitateľovi rastie presvedčenie, že je to len alegória na rozpad manželstva. Mohol by vrah chodiť po slobode, cestovať vlakom a chváliť sa vraždou? Neskutočne som si to rozprávanie užila. Niekedy som sa musela pousmiať nad jeho slovami o ženách a vzťahoch, inokedy som mu v duchu pritakala, že ozaj, aj takáto interpretácia sa ponúka.
Tolstoj analyzuje lásku a manželstvo, opisuje tragický rozvrat medzi dvomi ľuďmi, ktorí sa kedysi milovali. Do rozprávania Pozdnyševa vkladá množstvo teórií o manželstve, láske, mužoch, ženách, deťoch, rodičovstve, zmyselnosti a sexuálnej príťažlivosti. Asi preto bola kniha v tej dobe vo svete taká žiadaná. Pozdnyšev je úplne dokonale vytvorená postava so všetkými svojimi skutkami a myšlienkami. Odporný žiarlivec a psychopat, s ktorým, ani neviete ako, súcitíte a ľutujete ho. Čo dodať na záver? Potlesk, prosím.
Lev Nikolajevič Tolstoj: Kreutzerova sonáta, Pravda, 1985 Preložila Ružena Žiaranová – Dvořáková
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments