Čitateľský nedenník

Katarína Hybenová: Chcela som zachytiť Bushwick, aký som našla

By Róbert Dyda
21. apríla 2021

Katarína Hybenová patrila medzi prvých ľudí na Slovensku, ktorí sa pred vyše pätnástimi rokmi zapojili do dnes už legendárneho projektu Blog SME a odkiaľ sa virtuálne poznáme. Neskôr odišla do New Yorku, kde nedala prednosť právu, ktoré vyštudovala, ale presadila sa najprv ako blogerka, neskôr ako vydavateľka internetového magazínu o Bushwicku, ktorý sa nachádza v Brooklyne. Pred piatimi rokmi začala písať pôvodne v angličtine knihu, v ktorej chcela zobraziť ako vyzerala táto newyorská štvrť v roku 2010, keď ju našla. Neskôr ale prišla na to, že príbeh emigrantky Eleny Stankovej by mohol osloviť skôr slovenských čitateľov. Vydavateľstvo Tatran si to tiež myslelo a tak prichádza na domáce pulty román Malé jablko. Oddelení deviatimi časovými pásmami sme sa porozprávali nielen o jej debute, o presadaní sa v Amerike ale aj o zhodách či odlišnostiach svetov tisíce kilometrov od seba vzdialených.

Ako si spomínaš na blogovanie na SME?

Na blog SME si spomínam s láskou. Bolo to magické obdobie. Len tak sa prihlásiť, začať písať a byť čítaná. Obdivujem aj to, koľko talentovaných ľudí z blogu vzišlo a dodnes píšu či sú verejne aktívni. Ty, Mária Modrovich, Gabina Weissová, Zuza Karasová, Lucia Plaváková, Karol Sudor a mnohí, mnohí ďalší. Bol to skvelý projekt.

V Amerike si založila internetový magazín Bushwick Daily. Čo zo slovenskej blogerskej „praxe“ si mohla využiť?

Blog SME bol pre mňa určite dobrou školou. Písala som tam hlavne články zo svojho života čoby študentky práva v Prahe. Blog SME vo mne zapálil túžbu si článok napísať a hneď si ho aj sama opublikovať a už len vzrušene čakať na komentáre a na „karmu“. Pamätáš si karmu? (smiech)

Karmu si budem do smrti pamätať, niektorí autori ju dokázali veľmi úspešne využívať vo svoj prospech a písali články, kde presne vedeli, čím si získajú čitateľov a dosiahnu hviezdne čísla.

Veru pamätám si tých karmových lámačov rekordov. Musím sa priznať, že ja som to nikdy nevedela a vždy som si húdla svoje. A tak je to dodnes. Tak uvidíme, čo povedia ľudia na Malé jablko.

Študovala si právo v zahraničí, čo nakoniec spôsobilo, že si sa stala webeditorkou?

Právo bolo rozhodnutie z rozumu, písanie zo srdca. Právo znamenalo solídnu budúcnosť, finančné zabezpečenie, ale koniec-koncov som cítila, že v tom odbore nemám priestor použiť celú svoju osobnosť. Blogovanie mi naopak dalo rozlet, pomohlo mi ukojiť zvedavosť, preniknúť do umeleckej scény, i keď bolo aj veľkým krokom do neznáma. Sama som sa divila, koľké roky som venovala štúdiu práva, no keď prišlo na lámanie chleba veľmi ľahko som sa ho vzdala. Srdce je srdce. Srdcu nerozkážeš. Teda môžeš, ale bude ťa to stáť niečo dôležité. Zdravie, duševnú pohodu…

Manhattan, Brooklyn ale povedzme aj Jersey sú miesta, ktoré si človek spojí relatívne rýchlo s New Yorkom. Hoci je Bushwick od Dolného Manhattanu vzdialený len pár zastávok metra, je to pre Slováka úplne neznáme miesto a iný priestor aký má človek zafixovaný z filmov či fotografií. Čím ťa oslovila práve táto štvrť a nie centrum mesta, ktoré nikdy nespí?

Bushwick je taký zvláštny hybrid viacerých New Yorkov. Keď vystúpiš na zastávke metra L Morgan Avenue, uvidíš industriálne budovy, ktoré sa medzičasom zmenili na umelecké ateliéry, reštaurácie a galérie. Veľké prázdne steny tovární boli doslova predurčené stať sa streetartovým rajom. Takže smerom na Jefferson Avenue uvidíš kopec nádherného street artu od umelcov z celého sveta.

Ale keď napríklad vystúpiš na zastávke nadzemného metra M, Central Avenue, kde som bývala ja, ale aj Elena z Malého jablka, nájdeš niečo úplne iné. Nízke rezidenčné budovy, kostoly náboženstiev, o akých si v živote nepočul, botaniky, ktoré predávajú rôznorodé náboženské predmety. A v lete sa deti kúpu vo vode z otvoreného požiarneho hydrantu. Keď sa prejdeš smerom na Bushwick Avenue, uvidíš majestátne, nádherné domy, ktoré si tam na začiatku 20. storočia postavili nemeckí pivovarníci.

Na prelome milénia sa do Bushwicku začali sťahovať umelci a štvrť sa začala pomaly, ale dobre známym spôsobom meniť. Takže keď som tam prišla v roku 2010, našla som tam takú malú umeleckú utópiu, kde neplatili pravidlá Manhattanu, ktorý si cení hlavne peniaze a nablýskané veci. Bushwick bol úplne DIY (do it yourself čiže urob si sám) a ľudia tvorili kopec umenia, organizovali podujatia, vešali umenie úplne všade. Bolo to niečo úplne iné, nové a krásne. Ja som sa tam podobne ako Elena z Malého jablka dostala úplne náhodou. Zmyla ma tam nejaká newyorská energetická vlna, ktorá tam priniesla kreatívnych ľudí, ktorí potrebovali lacnejšie nájomné.

Pomohla aj Buswicku Daily podpora známeho média, alebo si sa roky dostávala do povedomia ústnou propagandou?

Určite áno. Písalo o nás veľa tradičných médii ako The New York Times či The New York Magazine. Najčastejšie citovali naše články o témach, o ktorých sa oni z diaľky nemali šancu dozvedieť. To je ten newyorský mediálny cyklus. Najprv o tom napíše miestny blog, potom väčší časopis a keď už o tom vedia úplne všetci v meste, príde The NY Times a zrazu o tom vie celá krajina. Ideálne vás vždy odcitujú ako originálny zdroj príbehu. Ale úprimne, Bushwick Daily sa stal populárny hlavne vďaka sociálnym médiám. Ľudia radi zdieľali naše články, ktoré vďaka tomu cestovali z jedného feedu do druhého. Takže také digitálne ústne podanie.

Elena je v istom okamihu vystavená výraznému shitstormu, zažila si niečo podobné pri slovenskom alebo bushwickom blogovaní? Máš návod ako to prekonať?

Počas slovenského blogovania mi sem-tam niekto povedal, že sa mu čosi nepáči na mojom článku a mňa sa to v tom období možno trochu dotklo. No to som nevedela, čo ma o pár rokov čaká v Bushwicku. Samozrejme shitstorm som zažila, a to nejeden. Nie je ľahké viesť najčítanejší blog o sociálne tak komplikovanej časti ako Bushwick a nedostať ho. (smiech) V minulosti bol Bushwick historicky chudobnou časťou, kde žili hlavne emigranti z Latinskej Ameriky a Afro-Američania. A mesto na nich kašľalo. Nemali žiadnu infraštruktúru, mesto si tam postavilo akurát továrne na spracovanie odpadu, takže to tam aj nenormálne smrdelo (a v niektorých častiach smrdí dodnes). Na uliciach horeli autá a bicyklovali sa tam díleri drog. No s príchodom (hlavne bielych) umelcov sa to začalo meniť a na Bushwicku zrazu začalo záležať a veci sa začali meniť. Bushwick bol „objavený“. Je to bohužiaľ dôsledok systémového rasizmu, s ktorým sa Amerika potýka.

No a potom tam príde dievčina z krajinky, o ktorej nikto nepočul, a začne písať o Bushwicku. A nielen to. Stane sa hlasom Bushwicku. Mnohí mi vyčítali, že nie som z Bushwicku, že neviem, aké to tam bolo pred desiatimi-dvadsiatimi rokmi, že neviem, o čom hovorím a zo začiatku tomu tak aj fakt bolo. Ale musela som sa veľmi rýchlo zorientovať a uvedomiť si, že pri blogovaní nejde len o mňa, ale o reprezentáciu celej štvrte. Išlo o to, aby sa v mojich článkoch našli aj ľudia, ktorí mali iné zázemie ako ja. Čiže neboli bieli, neboli vysokoškolsky vzdelaní a vyrástli v chudobe.

Takže v takomto prostredí sa chýb určite dopustíte. No a keď sa to stane, tak človek najďalej zájde s čestnosťou. Odporúčam zjednať nápravu, stiahnuť či opraviť článok, zároveň sa verejne ospravedlniť a priznať si chybu, prípadne ukázať, čo ste sa zo situácie naučili. Ak sa však okolo vás strhne shitstorm, ale chyba objektívne nie je vo vás, ale povedzme ľudia si na vás ventilujú krivdy, ktoré sa dejú v ich životoch a vy ste proste ľahko dostupní ako online magazín, tak súhlasím s Júliusom Smrekom z Malého jablka: vymazať blbé komenty, ísť ďalej a nepripúšťať si to. I keď nie vždy je to možné a napríklad na mojej psychike sa to vždy trochu podpísalo. Musím povedať, že ma prekvapilo o koľko som mentálne vyrovnanejšia, odkedy som predala Bushwick Daily a toto nemusím riešiť. I keď teraz mi vychádza kniha, tak možno zase nejaký ten hejt dostanem. (smiech)

Schválne som sa to nespýtal ako prvé, ale asi to bude veľmi častá otázka, zvlášť pre tých, čo poznajú tvoje CV – koľko je v Elene Kataríny?

Chceš percentuálne vyjadrenie? (smiech) Malé jabko je zvláštny román. Pôvodne som ten príbeh chcela vyrozprávať ako memoáre. Túžila som zachytiť ten Bushwick, ako som ho našla v roku 2010, tú umeleckú utópiu na pokraji zmeny, ako aj svoje vlastné hľadanie pravdy a autentického spôsobu života. Neskôr som si však uvedomila, že reálny život je nudnejší ako román, že realita sa nedá tak kompaktne vyrozprávať ako román, a tak sa z memoárov stala fikcia a začala som si vymýšľať. Nadizajnovala som si postavy a situácie tak, aby som mohla poukázať na to, na čo som chcela. Takže Elena vychádza zo mňa, ale zároveň to nie som ja. Je to literárna postava, ktorá si robí, čo chce, nachádza sa v situáciách, v akých som ja nikdy nebola a robí iné rozhodnutia, ako by som urobila ja. Viď osobná konfrontácia s Bellamym Meyersom (vydavateľ papierových novín Bushwick Journal v románe – pozn. Sieťovky) . V tomto som zajedno s Júliusom. Apropo Július. Nikto sa ma nepýta, koľko zo mňa je v Júliusovi, ale Július funguje tak trochu ako staršia ja, ktorá dáva rady tej mladšej.

Z prečítaného som nadobudol pocit, že hoci je Amerika a zvlášť New York tvorený všetkými možnými národnosťami, rasami aj vekovými skupinami, predsa len tzv. rodení Američania si medzi seba veľmi neradi púšťajú cudzincov, čím to je?

Vieš, čo? Ja som vždy hovorila, že v New Yorku som sa cítila menej cudzia ako v Prahe, kde som vyštudovala vysokú školu. Sama mám veľa, veľa amerických kamarátov a kamarátiek, jedného Američana som si dokonca vzala a jeho americká rodina ma privítala najvrelejšie, ako si len dokážeš predstaviť. Ale keďže nie si prvý, kto sa na niečo podobné pýta, asi je chyba u mňa. Zrejme som sa v Malom jablku toľko sústredila na emigrantov, že som nezhrnula priateľské americké postavy. Ale taktiež v knihe sa rozoberá Bushwick a to je veľmi špecifický prípad. S Elenou by rovnako zaobchádzali aj keby bola beloška z Wisconsinu. Ide tam hlavne o to, že Elena nie je z Bushwicku, že nevie, aké to tam bolo pred desiatimi, dvadsiatimi rokmi. Že tam prichádza v rámci vlny „nových ľudí“, kvôli ktorým sa zvýšia ceny nájomného a štvrť sa zmení takým spôsobom, že „pôvodní obyvatelia“ jej nebudú rozumieť a nebudú sa tam viac cítiť doma. No a potom tí „noví ľudia“ ako Pete a Pete či Lori sú si vedomí, že toto spôsobujú, lebo je to scenár, ktorý New York dobre pozná, ale chcú byť za každú cenu pozitívnou zmenou. Často však nevidia, čo majú priamo pod nosom: napríklad hovoria emigrantke Elene, aké ťažké je byť emigratkou v Bushwicku. Elena vyzerá tak ako oni, správa sa viac-menej tak ako oni, takže nechápu, že ako Slovenka má možno k „pôvodným obyvateľom“ bližšie, ako by sa mohlo zdať.

V knihe si sa nevyhla témam ako homosexualita, biseuxualita či židovstvo. Nakoľko sú to dôležité témy v rámci denno-denných medziľudských vzťahov?

Otázkam identity sa v knihe úmyselne venujem. Identita sa v Amerike určite veľmi rieši, a to hlavne v progresívnych a liberálnych kruhoch. Ľudia chcú byť lepšími, chápajúcejšími, chcú sa dokázať vcítiť do kože niekoho, kto je iný ako oni, či už sexualitou, rodovou identitou, náboženstvom alebo inak. To je podľa mňa veľmi dôležité a tá spoločenská diskusia je na celkom inej úrovni ako na Slovensku. Samozrejme je to proces učenia sa a nie vždy sa vyhneme chybám. Tieto témy sú viac než relevantné aj na Slovensku a román je skvelým spôsobom, ako nazrieť do hlavy niekoho iného a možno ho aj pochopiť.

V jednom okamihu ma zarazila situácia, keď hlavná hrdinka sa dostáva do finančných problémov a miesto toho, aby jej pomohla spolubývajúca Gabi, musí predať niečo pre ňu cenné. Funguje to tak, že každý je odkázaný na seba a skôr sa dočká pomoci od spolumigrantov?

Úprimne, čo sa týka peňazí, v New Yorku nemôžeš reálne čakať pomoc od nikoho. Pokiaľ teda nemáš nejakých fakt bohatých blízkych ľudí. New York je tak ťažké mesto, že keď si ako mladý začínajúci, nebodaj kreatívny človek pokryješ náklady ako nájomné a jedlo, je to veľký úspech. Takže Gabi je síce kariérne trochu ďalej ako Elena, ale sama nemá na rozhadzovanie. Rozhodne nemá na dva nájomné. A navyše, Elene predsa pomôže. Zoženie jej brigádu.

V knihe je veľmi často ohýbaný pojem džentrifikácia – zmena kvality bývania zo strany prenajímateľov, aby mohli zvýšiť nájomné a pritiahnuť bohatších nájomníkov, čo sa následne odráža na sociálnych vzťahoch. Nakoľko podľa teba toto už zasiahlo Slovensko a koľko rokov ostáva, kým to bude aj v Bratislave problém, ak už nie je?

To si fakt netrúfam posúdiť, keďže na Slovensku už roky nežijem a v Bratislave som dokonca ani nikdy nežila. Ale viem ti povedať to, prečo sa to deje v New Yorku a iných amerických metropolách. O život v meste je taký obrovský záujem, že dopyt po bývaní jednoducho prevyšuje ponuku. K tomu si pridaj nedostatočnú ochranu nájomníka na legislatívnej úrovni, obrovské rozdiely v životnej úrovni obyvateľov a máš na krku problém zvaný džentrifikácia. V slovníku obyvateľov a politikov New Yorku je to fakt jedno z najčastejších slov, a to sa z hollywoodskych filmov nedozvieš.

Nielen pre Elenu je fotografovanie dôležité, za fotografie na Bushwick Daily si bola aj ocenená. Mne by sa páčili aj v knihe, ale nemohol by vzniknúť aspoň knižný blog s nejakým ilustračným výberom?

(smiech) Áno, posnažím sa to dať pre čitateľov a čitateľky dokopy a drž palce, aby mi to môj dvojročný, veľmi akčný syn dovolil. Zatiaľ ma môžu ľudia sledovať na Instagrame (@katarinahybenova) či sa zapísať na môj newsletter na katarinahybenova.sk.

V roku 2018 si odovzdala Bushwick Daily novému editorovi a dnes žiješ s manželom a malým synom v Los Angeles. Sú NY a LA úplne odlišné svety?

Sú to odlišné svety, ale zároveň medzi mestami nájdeš kopec paralel. New York a Los Angeles sú dve najvplyvnejšie mestá, čo sa týka kultúry v Amerike a možno aj na celom svete. Takže tú pulzujúcu energiu a kreatívnych ľudí určite nájdeš aj v LA. Ale hlavne pre mňa osobne sa život po príchode do LA tak zmenil, že tie dve skúsenosti nemôžem ani porovnávať. Našla som si zamestnanie, narodilo sa mi dieťa a potom prišla pandémia. Takže pre mňa je LA skôr o prírode, o rodine a o ceste do vlastného vnútra.

Katarína Hybenová: Malé jablko, Tatran

Tak ako v minulosti, aj dnes láka New York cudzincov, ktorí túžia po voľnosti, pracovných príležitostiach a vzrušujúcom živote. Hlavná hrdinka Elena, dvadsaťšesťročná advokátska koncipientka z Bratislavy, je na stáži v New Yorku. Prišla z krajiny, kde má dopredu nalinkovanú budúcnosť, kde je zajtrajšok taký istý ako dnešok, a preniesla sa do veľkomesta, ktoré má príchuť úspechu a vyvoláva v človeku pocit, že za každým rohom ho čaká niečo prevratné. V New Yorku je Elena tabula rasa, osoba, ktorej život sa môže uberať nespočetným množstvom smerov.

Rozhodne sa skúsiť, aký je život v New Yorku. V Brooklyne v štvrti Bushwick si s priateľkou nájdu prenájom neďaleko kaviarničky s názvom Malé jablko, útulné prostredie s kapučínom a príjemným baristom Mateom. Práve táto štvrť a jej umelecké zázemie s hudbou, grafity, street artom a festivalom umenia očarí Elenu natoľko, že začne o nej písať netradičným spôsobom blogy. Postupne zisťuje, že nechce byť právničkou, ale túži písať, glosovať a bojovať za práva tejto malej komunity. Prežíva lásku s americkým priateľom Nickom, ale aj s poetkou Avou, stretáva sa so slovenskými a českými krajanmi a hľadá odpoveď na otázku, či chce zostať v USA a ako si zabezpečí pracovné víza.

Kniha je napísané sviežim, dynamickým štýlom, odkrýva bežný život menších komunít v New Yorku aj osobné hľadanie hlavnej postavy, či už ide o orientáciu v ľúbostnom živote, alebo o profesionálne uplatnenie v živote.

Katarína Hybenová (1983, Poprad) – po tom ako si vyskúšala závodne lyžovanie, odišla študovať právo na Karlovu univerzity do Prahy a odtiaľ do New Yorku. Z osobného blogu vytvorila rešpektovaný spravodajský web o Bushwicku a takmer desaťročie mu šéfovala. V súčasnosti žije s manželom, ktorý tvorí pod umeleckým menom Kenny Colors a malým synom v Los Angeles.

Katarínu môžete sledovať na Instagrame alebo Twitteri. Dostupné sú aj jej články z blogu SME a na Bushwick Daily.