„Ja som síce stále žil, ale život zamrel. Kedysi som veril, že keď raz umriem, život pôjde ďalej, avšak umrel život a pozostalý som bol ja.“
V roku 2006 sa v Turecku uskutočnil neúspešný pokus o vojenský prevrat. Spisovateľ a novinár Ahmet Altan uverejnil tri novinové stĺpčeky, vystúpil v televíznej relácii a krátko na to bol vzatý do väzby. Odsúdili ho na doživotie bez možnosti odvolať sa, na základe obvinenia, že je „náboženský pučista.“. Knihu Už nikdy neuvidím svet napísal za múrmi väznice a rukopis bol z nej prepašovaný. Úžasné dielo! Čo veta to šperk. Niektoré by som si najradšej zarámovala. Filozofické úvahy striedajú drobné väzenské príhody, či spomienky na svet vonku. V kapitole Lesné víly píše o literatúre a vzdáva hold Levovi Nikolajevičovi Tolstému.
Obdivujem jeho nezlomnú vôľu, nepoddal sa osudu, nepodľahol únave ani vlastnému skľúčeniu, hoci niekedy k tomu veľa nechýbalo. „Po prvý raz sa ma začal zmocňovať strach. Uviazol som v mŕtvole vyhasnutého života.“ Vždy sa však donútil zdvihnúť hlavu a nájsť vnútornú silu pozerať sa na svet optimisticky. „Tieto riadky píšem vo väzenskej cele. Ale nie som vo väzení. Som spisovateľ. Nie som ani tam, kde som, ani tam, kde nie som. Môžete ma strčiť do basy, ale udržať ma tam sa vám nepodarí. Pretože rovnako ako všetci spisovatelia aj ja mám kúzelnú moc. Ľahko prejdem cez vaše múry.“
Od prvej strany mi ľútosťou stislo srdce a knihu som čítala s pocitom podivného smútku a súcitu s autorom. Bez varovania ho vytiahli z domu a odviezli do väzenia. Bez možnosti obhajoby. Obhajcu síce mal, no už vopred bolo jasné, že o rozsudku je dávno rozhodnuté. Sudcu a prísediacich zaujímali iba hodiny, aby nezmeškali autobus. Pasáž, kde ho policajt ponúkol cigaretou a on odpovedal: „Fajčím, len keď som nervózny,“ mi utkvela silno v pamäti. Bol fajčiarom, no vďaka akejsi ignorácii reality mu v hlave skrsla práve táto veta. Sám nechápal, kde sa vzala, ale zmenila mu život. Silou – mocou potláčal myšlienku, že bude odsúdený, odmietal sa poddať nervozite a stresu. Upokojoval sa Epiktétovým vyhlásením: „Ak sú väznené naše telá, naše mysle môžu zostať slobodné.“
Napadlo vám niekedy, aký by bol svet bez zrkadiel? Takéto myšlienky človeka bežne neprepadajú. V zariadení, kde väznili Altana zrkadlá neboli. Zízajúc na holú stenu pochopil, že ani na tisíc spôsobov použitá obraznosť so zrkadlom v literatúre neprekoná jej obrovský význam v realite. „Ten, kto navrhol toto miesto, veľmi dobre vedel, čo robí. Musel si byť vedomý, že ľudia podrobení vypočúvaniu v tejto budove sa podvolia ľahšie, ak ich zbavia tváre.“ Odstránením zrkadiel akoby väzňov odrezali od života.
V cele načúval rozprávaniu spoluväzňov, v hlave si plietol desiatky príbehov a ukladal do pamäte, aby ich raz (možno) mohol použiť. Pripravoval sa na najhoršie, avšak neprestával dúfať v to najlepšie. Zimomriavky mi naskočili pri čítaní pasáže, v ktorej píše, že si kedysi v knihe Ako rana mečom napísal v podstate vlastnú budúcnosť. Hlavná postava bola zadržaná a čakala v „mukách“ na rozsudok, ktorý napokon znel: vinný. „Uprostred krútňavy, z ktorej sa mi nemožno vymaniť, stávam sa hrdinom, ktorého som stvoril.“ Pýta sa sám seba, či niečím vari rozhneval bohov, že ho nechali napísať si vlastný osud.Celá kniha je plná úžasných úvah, či už o čase, snoch, literatúre, písaní alebo náboženstve. Nedokázala som sa od nej odtrhnúť. Intenzívny čitateľský zážitok podčiarkol výborný preklad Ladislava Bodíka. Bolo mi smutno a zároveň krásne, pretože pôžitok z čítania skoro úplne prebil ťažobu, ktorá mi sadla na hruď. Posledná kapitola Spisovateľský paradox ma dostala. Po celý čas som sa pýtala ako len vedel, že mi pri jeho slovách bude tak veľmi clivo. Snaží sa ňou uchlácholiť čitateľa, že hoci je za mrežami, myseľ sa im uväzniť nepodarí. Je rád, že sa prostredníctvom slov dokáže dostať k tisíckam ľudí a môže aspoň takto medzi čitateľmi pobudnúť na pomyselnej slobode. Osemdesiat nositeľov Nobelovej ceny neúspešne protestovalo proti jeho odsúdeniu. Zdalo sa, že je všetko stratené, no napokon sa ľady pohli a v roku 2019 opustil múry tureckého väzenia.
Memoáre Ahmeta Altana, v ktorých uvažuje o svojom odsúdení, o nádeji a úteche, publikovalo vydavateľstvo Inaque. Kniha je obžalobou tureckého režimu a môže byť veľkou inšpiráciou pre iných. Okamžite sa stala ďalším exemplárom na polici so srdcovkami.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments