Literárnu kritičku a šéfredaktorku časopisu Elle Oliviu de Lamberterie v októbri 2015 tvrdo zasiahla samovražda milovaného brata Alexa. Zármutok ju naštartoval k napísaniu prvotiny Zbohom smútok, prostredníctvom ktorej sa vyznáva zo svojho odmietnutia smútku. „Touto knihou som chcela vyjadriť iba to, že už nechcem smútiť a túžim, aby môj mŕtvy brat zostal v mojom živote prítomný. Knihou som mu dala trochu života navyše,“ vyjadrila sa pri preberaní ceny Renaudot za esej v roku 2018. Skladá dojímavú poctu mužovi, ktorý nedokázal uniesť ťarchu depresie a podáva silné svedectvo o boji s touto chorobou.
Aj z malého princa sa môže stať melancholický kráľ
Príbeh osciluje medzi spomienkami na detstvo, poslednými týždňami pred tragédiou a čiernym obdobím krátko po nej. Autorka obnažuje svoju bolesť až na kosť. Knihy boli jej koníčkom i prácou, no iba do osudného dňa, keď smrť zrazu urobila slová cudzími. Až pri písaní vlastného príbehu slová opäť ožili. S nostalgiou opisuje vzťah s bratom, jeho vydarené manželstvo, zdieľané chvíle radosti ale najmä boj celej širšej rodiny a priateľov proti Alexovej forme depresie – dystýmii. Táto zákerná choroba spôsobuje nenapraviteľnú skazu na tele i na duši, žerie, žerie, až kým nezostane nič, iba bolesť pozostalých a spomienky ako jediná útecha. Z riadkov cítiť bezmocnosť autorky a výčitky svedomia, že nedokázala zabrániť nešťastiu. Bratovi bola oporou, snažila sa zaháňať temné myšlienky, no jeho nechuť žiť zvíťazila. Z niektorých pasáží prýšti hnev na lekárov, na vlastnú nemohúcnosť, na prázdne reči cudzích ľudí. Rozumieme jej. Niekedy je hnev najlepšia obrana. „Úplné maličkosti ma vyvádzajú z miery, úplné maličkosti ma vedia očarovať. Dobrá blbosť, všetko ma vyvádza z miery. Hlava sa mi pomútila a je plná hrôzy. Táto kniha nemala nikdy existovať, lebo ty si nemal nikdy zomrieť.“
Boj s depresiou sa ťažko vyhráva
Brat žil s manželkou a deťmi v Montreale, ona s rodinou v Paríži. Ani obrovská vzdialenosť nezmenšila silné súrodenecké puto. Správa o intenzívnom návrate choroby ju zastihla na dovolenke. Neváhala a v plážových šľapkách nastúpila do lietadla, aby bola bratovi nablízku. Na psychiatrickom oddelení ho videla naposledy. Rozprávali sa o chuti písať zmiešanej so strachom vrhnúť sa do prázdna. Alex už akoby dával zbohom svojim milovaným, no všetci verili, že sa z toho opäť dostane. „Ako som mohla vedieť, že žijeme našu poslednú hodinu, práve v tejto miestnosti, práve v tomto vzlyku? Hovoril si, že už niet nádeje.“ Vrátila sa do Paríža a netrvalo dlho, keď hlas v telefóne oznámil definitívny koniec.Existuje gén samovraždy?
Zdá sa, že samovraždy sú rodinným prekliatím. U de Lamberterieovcov sa páchajú ako u Hemingwayovcov. Alex nebol prvý a autorka sa bojí, že ani posledný. „Kto je ďalší na rade? Mám troch synov, rada by som to vedela.“ Do knihy vložila súkromné e-maily, čím nás vpúšťa do úzkeho rodinného kruhu a delí sa o intímne spomienky. Spolu s ňou oplakávame tragický koniec štyridsaťdeväťročného muža, ktorému sa jedinému zdôverovala. „S kým si mám teraz šepkať?“ Rozpovedať príbeh o jeho odvahe a vyjadriť šťastie, že mala skvelého brata, považovala za zásadné. Do svojho vyznania vložila aj optimistický pohľad a nádej na svetlejšie zajtrajšky. „Viem, kde odteraz si: si v nás.“ Olivia de Lamberterie premenila brata na bytosť z papiera, na nesmrteľnú literárnu postavu. Vymyslela radostný spôsob, ako byť smutná. Srdcervúci portrét namaľovala neuveriteľne živo. U niekoho možno vyvolá záplavu sĺz a inému azda prinesie útechu vo vlastnom žiali.
(Olivia de Lamberterie: Zbohom, smútok, preklad Ivana Dobrakovová, Inaque 2021)
Článok bol pôvodne uverejnený v Magazíne o knihách ( č. 4/2021.), nájdete ho aj na Facebooku a Instagrame.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments