Nórska spisovateľka Maja Lunde vstúpila do povedomia čitateľov ako detská autorka. V roku 2016 ju však medzinárodne preslávil prvý diel plánovaného cyklu o klimatických zmenách a budúcnosti našej planéty Príbeh včiel. Nasledoval román Modrá (2017) a Kôň Przewalského (preklad Ľubomíra Kuzmová, 2019). Všetky tri publikovalo vydavateľstvo Slovart.
V posledných rokoch v spoločnosti čoraz viac rezonuje otázka zmeny podnebia. Zamýšľajú sa nad ňou nielen vedci z rôznych oblastí vedy a výskumu a aktivisti, ale aj spisovatelia. Prehrievajúca sa planéta, topenie ľadovcov, sucho, hromadné vymieranie živočíšnych druhov či stúpajúca hladina morí a oceánov predstavujú vážny problém. Maja Lunde vo svojich románoch poukazuje iba na zlomok z desivého scenára, ktorý čaká ľudstvo, ak sa nespamätá.
V najnovšom románe Kôň Przewalského upriamuje pohľad na vzťah ľudstva k zvieratám, konkrétne na boj o záchranu takmer vyhynutého plemena divokých koní. Rozohrala dej v troch časových rovinách, ale spojivo medzi nimi nie je také silné, ako tomu bolo v Príbehu včiel. Prenesieme sa do blízkej budúcnosti do roku 2064, kedy svet, ako ho poznáme dnes, neexistuje. Ľudia húfne migrujú na sever, pretože tam sa ešte ako tak dá prežiť. Spoznávame Nórku Evu a jej dcéru Isu, ktoré s ťažkosťami prežívajú v bývalom ZOO parku. Elektrina vypadáva, dážď marí všetky nádeje na úrodu, zvieratá museli vypustiť do lesov a nechali si len zopár kusov dobytka a dva vzácne kone. Eva ich chce stoj čo stoj zachrániť, nakoľko pred mnohými rokmi takmer vyhynuli. Budúcnosť ľudí a tisícov druhov živočíchov je vážne ohrozená. Bojuje s nedostatkom jedla aj s pubertálnymi náladami dcéry. Ich vzťah sa ešte zhorší, keď matka prijme do chalupy ďalší hladný krk.
V druhej dejovej línii sa presúvame do Petrohradu. Píše sa rok 1882 a Michail Alexandrovič Kovrov nám prostredníctvom svojho denníka rozpráva o ceste do Mongolska. Je riaditeľom veľkej zoologickej záhrady a keďže dostal informáciu, že v ďalekej mongolskej stepi vraj spozorovali údajne vyhynutý druh prakoní tachi, neváha a vydáva sa s lovcom zvierat Wolffom na cestu. Lunde načrtla aj tému homosexuality, ktorá bola v tej dobe odcudzovaná a trestná. Môže sa vám to zdať trochu melodramatické a silené. Výborným spôsobom opísala drsné podmienky mongolských stepí a nádheru prírody.
Na záchranu Przewalského koní v rôznych svetových ZOO, ktorá sa spustila po ich dovoze z Mongolska v devätnástom storočí, nadviazala veterinárka Karin. Príbeh sa začína v roku 1992, kedy sa s tímom odborníkov rozhodla divoké plemeno vrátiť do domoviny. V mongolskej stepi ju čaká náročná práca. Spoločnosť jej robí aj syn Mathias, bývalý narkoman, ktorý prahne po matkinej láske a pozornosti. Zdá sa, že jej láska ku koňom je ale väčšia. Karin nemá vzťah k ľuďom, nevie prejavovať city, zato pre zvieratá by aj život položila. Vrátiť akýkoľvek druh naspäť do prírody je ťažký oriešok. Samozrejme, od začiatku vieme, že sa to muselo podariť, či už Karin alebo jej nasledovníkom, pretože inak by Eva v budúcnosti kone tachi nechovala. Lenže podarí sa ich zachrániť aj pre ďalšie storočia? Autorka zakomponovala do dejovej linky tému nacizmu. Nie som si istá, či to bolo nutné. Nemastné – neslané, nedotiahnuté. Niekedy je menej viac.Plemeno prakoňa, okolo ktorého sa točí dej, predstavuje všetky živočíchy, ktorým vinou človeka hrozí vyhynutie. Je to ako domino, stratí sa jeden, nasleduje ďalší… Za posledných sto rokov zmizlo z planéty Zem viac než sto živočíšnych druhov. Človek zastaval, odlesnil a poškodil prirodzené teritóriá zvierat katastrofálnym spôsobom. Zmeny klímy bijú do očí a predsa sa nájdu jedinci, ktorí sa vysmievajú hlasu Grety Thunbergovej či varovaniam klimatológov. Knihy s environmentálnym posolstvom sú jedným zo spôsobov, ako čo najširšej verejnosti otvoriť oči. Hoci predstavujú fiktívne príbehy, je v nich kusisko reality a budúcnosť, ktorú zobrazujú, už klope na dvere. Maja Lunde nám vo svojom ostatnom románe nenechala skoro žiadnu nádej, čo ma zamrzelo, ale nedivím sa. Po zhliadnutí množstva dokumentárnych filmov mám pocit, že tisíce zvierat sú odkázané na zánik…ak to takto pôjde ďalej.
Romány Maji Lunde môžem len odporúčať. Nesú v sebe silné posolstvo a čítajú sa jedným dychom. Navyše sú krásne už na pohľad, obálka, predsádka, väzba, papier, na všetkom si dáva vydavateľstvo záležať.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments