Táto kniha kričí. Táto kniha ziape. Táto kniha bolí. Rozloží vás a emócie rôznych druhov sa budú valiť ako lavína. Ale je taká dobrá, že by ste si ju nemali nechať ujsť. Jana Micenková píše fantasticky, jej jazyk je pôsobivý a štýl neošúchaný. Píše spôsobom, akoby príbeh rozprával niekto známy, iba tak pri víne a vy máte chuť počúvať bez prerušenia, hltať slovo za slovom, vstrebávať obraz za obrazom. Žalúdok sa vám búri, hlava odmieta prijať, čo uši počujú, ale v duchu si vravíte, no poď, hovor ešte, toto nemôže byť snáď pravda. Psychologický román Krv je len voda, ktorý publikovalo vydavateľstvo Marenčin PT, zobrazuje množstvo pálčivých tém (alkoholizmus, psychické problémy, materstvo…) ale najdominantnejšou je rozklad jednej dysfunkčnej rodiny. Slovo rozklad by som hlbšie definovala ako rozklad rozkladu. Možno sa vám definícia zdá nezmyselná, lenže keď zostanete na konci poslednej kapitoly čumieť do steny, pochopíte.
Matka, otec a Klára. Mená rodičov nie sú podstatné, ani pre rozprávača, ani pre čitateľa. Sledujeme tri rozprávačské línie a na tri roky „šialenstva“ jednej zdanlivo obyčajnej rodiny sa striedavo pozeráme z pohľadu otca, matky a dcéry. Je fascinujúce ako rôzni ľudia vidia tú istú udalosť odlišne. Matka je bývalá herečka (dnes po nej ani pes neštekne), ktorá desivým spôsobom šikanuje submisívneho manžela a ničí život trinásťročnej Kláre. Dcéra nedokáže zapadnúť do kolektívu, je terčom posmechu spolužiakov, nezdravo sa upína na vytipované objekty. Raz je to nová spolužiačka, inokedy chalan s Downovým syndrómom (za čo schytáva ešte väčší náklad posmeškov), alebo učiteľka či spolužiak Michal. Dôsledky otrasnej výchovy a nedostatku sociálnych zručností z nej robia ukážkovú outsiderku. Otec sa jej aj snaží dať lásku a venovať pozornosť, no nestačí to. Obaja doslova tŕpnu, v akom stave príde každý deň domov matka. Tá najradšej pozerá na dno pohárika. Striedajú sa u nej temné obdobia úpadku s maniakálnymi stavmi, kedy srší nápadmi, učí sa texty a plánuje opätovný rozbeh kariéry. Je nevyspytateľná.
„Dni pred premiérou boli vlastne fajn, rodina sa zblížila, ale potom ju to začalo srať. Matka nechce, aby títo dvaja rodinní príslušníci boli pri nej tak blízko, nechce, aby sa ju snažili pochopiť. Matka nechce harmóniu, to slovo ju desí! Harmónia by predsa mohla vytvoriť nudu, zatuchnutie, umŕtvenie, smrť…“
Rodina žije v pekle na zemi. Doslova a do písmena. Dcéra je vďačná za každý úsmev a prejav náklonnosti. Tých je ako šafranu. Otec je ukážkou najsubmisívnejšieho muža, akého si viete predstaviť. Pracuje, stará sa, snaží sa hasiť každý požiar, no má čo robiť sám so sebou. Uvedomuje si absurdnosť vzťahu, lenže nedokáže buchnúť po stole a vycúvať z desivého manželstva. Bolo mi ho ľúto a zároveň som mala chuť ním silno potriasť. Rovnako som ľutovala Kláru. Ja ako matka si ani neviem predstaviť, že by moje dieťa takto trpelo a plantalo sa životom bez pozornosti, materinskej lásky a vidiny zmeny k lepšiemu.„Kláre sa v hlave rozpadajú všetky pravidlá. Nič z toho, čo sa doteraz o svete naučila, nedáva zmysel. Všetko sa dá porušiť, spochybniť, rozjebať, tak načo sa to vôbec učiť? Kráča sídliskom ako duch, ako autistické dieťa. Má strach z okoloidúcich. Má strach zo zvukov, nevie sa nadýchnuť. Ale prečo by mala vlastne dýchať? Prečo?“
Micenková v závere románu ďakuje všetkým, ktorí boli jej inšpiráciou a zverili jej svoj príbeh. To, že je postavený na reálnych základoch, ešte viac umocňuje hrôzu z textu. V spoločnosti je rozšírený názor, že iba ženy trpia v područí despotických mužov, no o tom, že to býva aj naopak, sa príliš nehovorí. Desivá scéna, kedy matka po týždňoch abstinencie teatrálne vypije pivo a dostane amok, pričom po stanici rozsype vedro jahôd, krvavou (jahodovou) rukou šermuje otcovi pred nosom, bliaka ako zmyslov zbavená a okoloidúci ľudia záhadne oslepli a ohluchli, mi dlho rezonovala v mysli. Nie a nie ju vytesniť. Podobných epizód je v diele nespočetné množstvo. Hlava v záchode v obľúbenom pajzli, dorezaná ruka, rýchlovka s neznámym, zničená kúpeľňa, ovracaný byt….a dcéra s otcom úplne bezmocní.
Hoci má román úctyhodných štyristodevätnásť strán, číta sa vďaka rastúcemu napätiu rýchlo. Postavy sa vyvíjajú, z matky pijanky sa stáva superalkoholička, dobrácky otec sa postupne mení na bitého psa a introvertná dcéra padá do priepasti. To, čo matka stvára vo finále, je naozaj desivé, priam neúnosné. Zo zákulisia viem informáciu, že sama autorka sa pýtala priateľky, či to s tou matkou nie je už trochu cez. Odpoveď znela: „Je, ale drbni to tam.“ Keďže som v citácii použila vulgarizmus, pristavím sa. Autorka využíva vulgarizmy v hojnej miere, no v každom prípade veľmi funkčne. Pasujú do textu a šťava, ktorú mu pridávajú, by mu naozaj chýbala. Často využíva aj zdrobneniny, no nie preto, aby zjemnila rozprávačovu výpoveď, lež aby ešte viac vyzdvihla iróniu a absurdnosť konania postáv. „Tak si matka sníva pred Kauflandom, dokonca vyšlo slniečko, ešte predtým si lupla kávičku s rumíkom a Lexaurinom (Saša Šimko ju stále zásobuje, občas našťastie dáva aj na sekeru.)
Psychologická dráma Jany Micenkovej je skutočne depresívna, ale prináša intenzívny čitateľský zážitok. Veľmi rada si ju prečítam znova, nakoľko jazyk, precízne vystavaný text a samotný príbeh ma dostali. Odporúčam všetkými desiatimi.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments