Viac ako tridsať rokov čakali čitatelia na zodpovedanie otázok, ktoré sa vynorili po publikovaní Atwoodovej dystopie Príbeh služobníčky odohrávajúcej sa vo fiktívnom Gileáde. Je to príšerné miesto, kde ženy nesmú pracovať, zarábať, jazdiť autami, písať, čítať, Služobníčky (ženy schopné počať dieťa) sú oplodňované mužmi za prítomnosti neplodných manželiek, v domácnostiach pracujú slúžky zvané Marty a velebenie Boha je na dennom poriadku. Nik nepochyboval o tom, že uvedenie pokračovania spôsobí nemalý ošiaľ. Výrazne tomu napomohol aj megaúspešný seriál z produkcie HBO. Kníhkupectvá odpočítavali minúty do uvedenia románu Svedectvá a vo Veľkej Británii sa počas prvého týždňa predávala kniha každé štyri sekundy.
Román sa odohráva pätnásť rokov po tom, čo hlavná hrdinka Offred z Príbehu služobníčky nastúpi do dodávky a jej osud zostáva nejasný. V pokračovaní je zrejmé, že sa jej podarilo do slobodnej Kanady prepašovať bábätko Nicole, tak ako to bolo v seriáli. Bábätko Nicole sa okamžite v Gileáde stáva akousi modlou. Predstavitelia štátu po dievčati stále pátrajú a verejne žiadajú Kanadu, aby ho vrátila naspäť. Lenže akoby sa po ňom zľahla zem. Navyše je za hranicami Gileádu celkom dobre vybudovaná prevádzačská sieť, ktorej členovia pomáhajú utekať Služobníčkam na slobodu.
Rozprávačky sú tentoraz tri. Prvý hlas patrí známej tyranke Tete Lýdii, ktorá potajomky píše memoáre. Ak by ich niekto objavil, odvisla by na Múre, alebo by ju nechali ukameňovať či roztrhať v krvilačnom obrade Služobníčkam. Druhým hlasom je mladučká Agnes vyrastajúca v Gileáde. V trinástich ju Tety pripravujú na svadbu s Veliteľom, ktorý si potrpí na detské nevesty, a keď ho omrzia, jednoducho zomrú. Posledná rozprávačka, kanadská tínedžerka Daisy, sa po atentáte na rodičov ocitá vo veľkom nebezpečenstve.
Pri čítaní Príbehu služobníčky si akiste každý kládol otázku: Ako môžu ženy – Tety robiť také strašné veci iným ženám? Teta Lýdia bola stelesnením zla a nočnou morou každej Služobníčky (samozrejme spolu s Veliteľmi). Prihliadala na rituálne znásilňovanie, ba dokonca, čo je zrejmé z jej memoárov, ona sama za pochodu vymýšľala rôzne zákazy, nariadenia a príkazy. Dozvedáme sa, že kedysi bola sudkyňou. Keď v USA zvrhli predstavitelia nového režimu vládu, nahnali ženy na štadión a zo zábavy každý deň zopár zastrelili. Lýdia mala šťastie. Dostala na výber, buď bude spolupracovať, alebo ju zabijú. Po uväznení a mučení si vyberá cestu zla. Zo zápiskov zisťujeme, ako sa vyvíjala jej „kariéra“ a čo všetko bolo možné v krajine, kde boli ženy iba podradnými tvormi. Veľmi skoro si uvedomila, že poznanie je moc a preto zhromažďovala dôkazy o tom, že Gileád je pod maskou svätosti a cnosti prehnitý skrz-naskrz. Ak k nej aj na chvíľu pocítite sympatie, o pár strán ďalej vás strasie, pretože neváha obetovať pre svoje ciele iné ženy. Mnohé detaily o absurdnom živote v krajine sa dozvedáme aj z Agnesinho rozprávania. Dievčatá sú vychovávané v strachu pred mužmi, z pomyslenia na pohlavný styk im naskakuje husia koža (čoby nie, keď mnohé v útlom detstve pocítili na tele chlípne a odporné ruky pedofilov), sú sobášené s oveľa staršími ženíchmi, pri slove pôrod sa okamžite začnú modliť, nakoľko sa rodí čoraz viac „nedetí“, a ženy pri pôrodoch zomierajú. Ak sa teda nejakej vôbec podarí otehotnieť.Čo sa týka Daisyinej linky, pôsobí najslabšie a je tak trochu pritiahnutá za vlasy. Každopádne tvorí dôležitú súčasť románu. Ale dovolím si trochu pofrfľať, lebo udalosti opísané v jej príbehu pôsobili dosť nevierohodne, príliš jednoducho a zrýchlene.
Prvá kniha bola temná, plná zúfalstva a mnoho detailov zostalo nevyjasnených. Nepredvídateľný vývin udalostí držal čitateľa v napätí. Chýbali podrobnosti a vznikol tým veľký priestor pre fantáziu. Aj druhý diel je napínavý a útočí na myseľ čitateľa desivými obrazmi, no keďže tri rozprávačky vypovedajú ako svedkovia, je jasné, že všetko dobre dopadne. Aj napriek tomu sa román číta jedným dychom. (425 strán som prečítala za deň, fakt som sa nevedela odtrhnúť) Možno je to iba môj pocit, no zdá sa, že autorka sa nechala trocha ovplyvniť seriálom.
Dystopický svet, ktorý Atwoodová stvorila, sa dnes už nemožným nezdá. Náš svet je toxický, ženám ešte stále nie je umožnené, tak ako by malo byť, vyrovnať sa mužom, v mnohých krajinách sveta by si vládnuci predstavitelia chceli uzurpovať právo rozhodovať o ženských telách… Príbeh služobníčky aj Svedectvá sú pripomienkou toho, že stačí málo a raz dva sa môže niečo zomlieť, ale oba romány našťastie nesú aj nádej a posolstvo, že každý režim sa dá zvrhnúť. „Totalitné režimy sa môžu rozložiť zvnútra, keď nedokážu splniť sľuby, ktoré ich vyniesli na piedestál moc, alebo po útoku zvonku, prípadne spojením oboch,“ píše autorka v závere.
Margaret Atwood: Svedectvá, Slovart 2021, preklad Katarína Karovičová
Margaret Atwood o Svedectvách a Príbehu služobníčka
Rozhovor s Margaret Atwood v rámci frankfurtskej Buchmesse 2020, kde bola Kanada čestným hosťom
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments