Do japonských záhrad vraj chodia bohovia na čaj. Ich krásu si možno zamilovať na prvý pohľad. Aj francúzska autorka Muriel Barbery vďaka prvému manželovi podľahla čaru Krajiny vychádzajúceho slnka a neskôr v nej dva roky žila. V jej románe Pichľavá elegancia (SPN – Mladé letá, 2008, preklad Mária Gálová) sa zľahka objavujú prvky japonskej kultúry, no až v próze Jediná ruža sa naplno podelila o lásku k Japonsku a svoje dojmy z dlhodobého pobytu v meste Kjóto. Prvotnú inšpiráciu našla v haiku Kobajašiho Issu, ktoré je akýmsi základným kameňom textu: „Kráčame svetom/ po streche pekla, vidiac/ len krásu kvetov.“
Poetická meditácia o metamorfóze ženy
Hrdinka Rose vyrastala s depresívnou matkou a melanchólia sa stala jej najlepšou priateľkou. Po smrti otca, ktorého nikdy nepoznala, nečakane dostáva letenku do Kjóta. Plná hnevu, ale aj smútku prichádza do nepoznanej krajiny, aby sa zúčastnila čítania závete. Čaká na ňu otcov najlepší priateľ Paul. Stáva sa jej sprievodcom na púti znovuzrodenia. Obklopená duchmi milujúcej babičky a matky, ktorá si vzala život, neverí, že by na ňu kdesi mohlo čakať šťastie. Každé ráno nachádza v izbe kyticu vždy iných čerstvých kvetov. Poznáva všetky, je totiž botanička, no nedokáže sa z nich tešiť. Na potulkách mestom, zorganizovaných zosnulým otcom, skúma svoje najhlbšie vnútro a hľadá svoju „japonskú dušu“, ktorá má moc transformovať rozčarovanie a dezilúziu. Pokúša sa nájsť kľúč k porozumeniu krajiny i muža, čo sa k nej doteraz nehlásil. Dozvedá sa, že mal veľmi rád kvety, vedel oceniť ich krásu. „Okrem jedinej ruže,“ konštatuje Rose trpko.
Aký má zmysel darovať niekomu niečo až po smrti?
Hnevá sa na otca, že sa o ňu nikdy nezaujímal. „V čom je smútok najťažší? V tom, o čo sme prišli, alebo v tom, čo sme nikdy nedostali?“ Kto komu čo už len môže po smrti dať? Zlosť prechádza až do agresie, ktorú si vybíja na Paulovi. On depresívno – agresívnu hru hrať odmieta. Nie je Japonec, no s japonskou trpezlivosťou krok po kroku objasňuje minulosť otca a vzťah k nej i k matke. Umelec Keisuke, jedna z epizódnych postáv, sa o Rose vyjadril, že je ešte mŕtvejšia ako otec. Totálne zamrznutá. A dodal, že je to dobrá karma, že človek musí raz zomrieť, aby sa mohol naozaj narodiť. K tejto pomyselnej smrti a znovuzrodeniu má Rose v objatí starodávnych chrámov pekne našliapnuté. Pri návštevách reštaurácií a barov stretáva ľudí, ktorí mali k otcovi blízko. Každý z nich sa jej svojím spôsobom dostáva pod kožu. Tá, ktorú sme na začiatku spoznali ako otravnú a večne namosúrenú ženu, sa pomaličky mení.
Nechajte sa pozvať na čajový obrad
Muriel Barbery svoju hrdinku vedie niekoľkými posvätnými miestami, budhistickými chrámami a zenovými záhradami a necháva ju odhaľovať krásu v prvom momente nepostrehnuteľných detailoch. Rose paralelne objavuje osobu a svet svojho otca a zisťuje, že ju nikdy skutočne neopustil. Ako to teda celé bolo? Dvanásť kapitol prerušovaných krátkymi bájkami alebo podobenstvami o kvetoch a stromoch tvorí poetický text o vykúpení sa z temnoty prostredníctvom umenia a pomocou lásky. Rozprávanie prestupujú symboly, ktoré v Rose i v nás postupne dozrievajú a menia sa. Autorka s nezameniteľným štýlom preniknutým poéziou a obrazmi do románu zakomponovala mnoho zaujímavých myšlienok, či už v úvodných mikropríbehoch, haiku, v samotnom rozprávaní alebo v dialógoch. Hoci má dielo iba 179 strán, príbeh sa nikam neponáhľa, vychutnávame si ho ako pomalý čajový obrad.Článok bol pôvodne uverejnený v Magazíne o knihách ( č. 6 /2021), nájdete ho aj na Facebooku a Instagrame.
(Muriel Barbery: Jediná ruža, preklad Jarmila Pospěchová, Lindeni, 2021)
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments