Nik nepíše originálnejšie príbehy ako život. Častokrát také absurdné, že im neveria ani tí, ktorí boli ich účastníkmi. Písanie románov „podľa skutočných udalostí“ má výhodu v tom, že nemusíte vymýšľať postavy a zápletku. Ak je však korzet faktov príliš silno utiahnutý, neostáva veľký priestor na originalitu. Iná situácia je v prípade, že medzi začiatkom a koncom absentujú detaily a fantázia môže dostať viac menej voľné krídla. Presne to urobila Maggie O’Farrell. Svoj román Hamnet otvára nasledujúcou historickou poznámkou.
V osemdesiatych rokoch 16. storočia mali manželia, ktorí bývali na Henley Street v Stratforde, tri deti – Susannu a potom Hamneta a Judith, dvojičky. Chlapec Hamnet zomrel roku 1596 vo veku jedenásť rokov. Jeho otec približne o štyri roky napísal hru pod názvom Hamlet.
Meno autora Hamleta v románe nezaznie. Autorka používa na jeho označenie slová muž, otec, učiteľ latinčiny a ten za celý čas povie nahlas len niekoľko viet. Jeho úmyselné vynechanie očisťuje príbeh od toho, aby sme ho vnímali ako životopis TOHO známeho človeka z hodín literatúry, na ktorých sme sa učili len o jeho diele, ale takmer nič o ňom samotnom. Maggie O’Farrell ešte aj tých niekoľko málo známych faktov, ktoré o Williamovi Shakespearovi vieme, mierne upravila.
Hamnet je pocta dramatikovej manželke
Zavádzajúci je už názov románu. Hamnet a jeho predčasná smrť síce prestavujú kostru príbehu, ale ústrednou postavou a bijúcim srdcom je chlapcova matka Agnes Ak by ste, poučení zo školských lavíc, na tomto mieste položili otázku, o akej Agnes je tu reč, tak toto meno sa objavuje v testamente jej otca. Preto dostala prednosť pred Anne Hathaway. Ale to nie je jediný odklon od tradície. Životopisci hodnotia väčšinou dramatikovo manželstvo negatívne. Ako keby bol do neho dotlačený, nakoľko z úradných záznamov vieme, že sa oženil osemnásťročný so staršou ženou a prvé dieťa sa narodilo šesť mesiacov po svadbe. Skutočnosť, že sa zdržiaval skoro stále v Londýne, považovali za dôkaz, že ich vzťah za veľa nestál. Hoci sa na sklonku života vrátil dožiť do Stratfordu, historici nezabúdajú vypichnúť fakt, že v závete jej odkázal len svoju „druhú najlepšiu posteľ“. Maggie O’Farrell sa rozhodla ignorovať tento uhol pohľadu a predstavuje ich ako dvojicu, ktorá bola vzájomne veľmi silne prepojená.
Preskočí mu pohľadom na tvár. Dívajú sa na seba zblízka. Učiteľ vidí oči bezmála zlatej farby s hlbokým jantárovým krúžkom okolo zreničiek. Zelené fliačky. Dlhé tmavé mihalnice. Bledú pleť s pehami na nose a lícnych kostiach. Vtom urobí dievčina čosi podivné – priloží ruku na jeho, ktorá jej spočíva na nadlaktí. Chytí kožu a sval medzi palcom a ukazovákom a stisne. Stisk je pevný, nástojčivý, zvláštne dôverný, hraničí s bolesťou. Učiteľ sa musí nevdojak nadýchnuť. Zakrúti sa mu od toho hlava. Od jej nebojácnosti. Tam sa ho ešte nikto nikdy nedotýkal, preletí mu mysľou, a navyše takto. Keby si chcel ruku vytrhnúť, šlo by to iba prudkým myknutím, ale nechce. Jej sila je prekvapivo mocná a uvedomí si, že neobvykle podmanivá.
Je viac ako isté, že budúci autor vyše 30 hier a stovky sonetov so slovnou zásobou desaťnásobne väčšou ako bežný Angličan, musel vyčnievať už v mladosti a byť tŕňom v oku svojmu menej vzdelanému okoliu. Tým pádom staršia Anne/Agnes mohla byť jedinou osobou, ktorá si bola vedomá jeho mimoriadnych schopností. Nakoniec, prečo by mal byť najväčší anglický bard nešťastný? Jeho dielo nič také nenaznačuje.
Muž alebo žena? Rozdiel bol neraz len optický klam
Shakespeare písal v dobe, keď ženské postavy museli hrať mladí chlapci. Zámena alebo až stieranie pohlaví tým pádom nebolo nič výnimočné. Aj jedna z jeho najobľúbenejších hier – Večer trojkráľový (v originále Dvanásta noc), je postavená okrem iného na skutočnosti, že okolie nezaregistruje rozdiel medzi pohlaviami a podobou Violy a jej brata Sebastiana. Spisovateľka veľmi umne a zrejme aj ako easter eggs pre dramatikových milovníkov zakomponovala túto črtu do deja, keď si dvojičky Hamnet a Judith menia šaty, aby si ich ľudia plietli. Ale aj tu vie prísť s novým uhlom pohľadu.
Ako sa hovorí niekomu, kto bol dvojčaťom, ale už nie je dvojčaťom? pýta sa Judith mamy.
Mama, ktorá práve do rozpáleného vosku strká zložený dvojitý knôt, znehybnie, ale neobráti sa.
Keby si bola ženou, pokračuje Judith, a zomrel by ti muž, bola by si vdova. Keď zomrú dieťaťu rodičia, je sirota. Ale ako sa hovorí tomu, čo som ja? Neviem, odvetí mama. Judith pozoruje, ako z koncov knôtov steká do lavóra vosk. Také slovo asi ani nie je, nadhodí. Asi nie, odvetí mama.
Mor ako zabijak ale aj pomocník
Morová nákaza sa vznáša nad celým príbehom ako zlo, ktoré sa nedá poraziť. Autorka dokonca trasuje celú cestu, ktorou sa z Egypta dostal vírus k malej Judith a následne k jej dvojčaťu, ktoré sa pokúsi o jej záchranu.
Bez ohľadu na to, či bol mor skutočnou príčinou Hamnetovej smrti, v žiadnej Shakespearovej hre nehrá ústrednú tému. Použil ho len ako nepriamy dôvod tragédie Rómea a Júlie, keď sa list o Juliinom pláne na domnelú smrť k Rómeovi nedostane, lebo sa ho posol bál kvôli nákaze doručiť. Vtedajšia cenzúra sa bránila tomu, aby divadlá zobrazovali mor a kritiku vlády. Shakespearove hry sa preto nezaoberali jeho súčasnosťou, len sem tam vložil nejaké odkazy na aktuálne udalosti. Nakoniec boli kráľovským divadelným súborom, ktorý mal primárne zabávať jej veličenstvo a nie komentovať jej vládu. Znie to strašne, ale čierna smrť mu profesionálne pomohla. Zlikvidovala jeho konkurenciu a výrazne zasiahla aj do zloženia publika. Navyše sa traduje, že počas niekoľkoročnej karantény napísal v izolácii svoje najtemnejšie hry Macbetha a Kráľa Leara.Telo jej syna je v mukách, v pekle. Zmieta sa, krúti, vyhadzuje sa, namáha sa. Agnes ho chytá za plecia, za hruď, aby ho znehybnila. A pomaly jej svitá, že viac už urobiť nemôže. Môže pri ňom zostať, upokojovať ho, ako sa len dá, ale mor je veľký, silný, desivý. Pre ňu priveľmi mocný nepriateľ. Chápadlami pevne obkrútil jej syna a odmieta ho pustiť.
Má pižmový, vlhký, slaný pach. Priplazil sa k nim zďaleka, zo zahnívajúcich, mokvavých, nepriedušných končín, rozmýšľa Agnes. Neúprosne si razí cestu skrz ľudí, zvieratá i hmyz, všetko jedno. Živí sa bolesťou, nešťastím a žiaľom. Je neukojiteľný, nezastaviteľný, je to najhoršie, najčernejšie zlo.
Strata dieťa bolela vždy
Často máme tendenciu si myslieť, s ohľadom na vysokú detskú úmrtnosť v 16. storočí, že strata dieťaťa bola niečim bežným, čím sa nik veľmi nevzrušoval a prekvapujúce bolo skôr to, ak sa potomkovia dožili dospelého veku. Veď aj Shakespearova matka porodila osem detí a prišla o tri z nich. Autorka sa s takýmto uhlom pohľadu nevie zmieriť a ide na kosť utrpenia straty dieťaťa, ktorá musela bolieť vždy.
Zisťuje, že plakať sa dá celý deň a celú noc. Že sa to dá mnohorako – náhlym vytrysknutím sĺz, hlbokými, mučivými vzlykmi, nečujným, nekonečným slzením. Že rozboľavené okolie očí sa dá ošetriť olejom napusteným tinktúrou z očianky a harmančeka. Že dcéry možno utešiť ubezpečovaním o nebi a večnej radosti a že po smrti sa tam všetci zídu a on ich tam bude čakať, hoci ničomu z toho neverí. Že ľudia nie vždy vedia, čo povedať žene, ktorej zomrelo dieťa. Že podaktorí sa jej práve preto vyhnú, prejdú na druhú stranu ulice. Že ľudia, ktorých nemali za priateľských, prichádzajú na priedomie, nechávajú na podobločnici chlieb a koláče, po kostole prehodia niečo milé a vhodné, postrapatia Judith vlasy a uštipnú ju do poblednutého líca.
V mnohých recenziách sa môžete stretnúť s názorom, že Hamnet fakticky ani nie je veľmi kniha určená pre mužov, lebo len ženy, menovite matky, chápu každý jeden detail a duševné stavy, ktorými prechádza hlavná hrdinka. Voči stotožneniu sa s prežívaním strachu a žiaľu nemožno mať samozrejme žiadne námietky, napriek tomu bolesť jej muža dostáva primeraný priestor. Nie je len nemý pozorovateľ katastrofy.
Smrť je v Shakespearových drámach veľmi často prítomná a mimoriadne expresívne vyjadrená. Keď starý Lear plný zúfalstva nesie v náručí svoju najmilšiu dcéru, ktorú nedokázal zachrániť pred popravou, prečo by mal konať inak otec Hamneta, ktorý kráča mestom so synom vystretým na doske a zahaleným do bieleho rubáša. Autorka predčasný odchod dieťaťa využíva aj na to, aby vypichla prepojenie manželov, ktorí si kedysi sľúbili stáť bok po boku v dobrom aj zlom.
Zrazu je pri nej, priskočí jej za chrbát. Objíme ju okolo pása, obráti ju, tisne si ju k sebe. Hlavy majú pri sebe a ona cíti kožu jeho rukavíc, slanosť jeho sĺz. Takto tam spolu stoja, sú ako jedna bytosť, a ona pocíti, ako ju k nemu ťahá, ako ju ťahalo vždy a ustavične, ani čo by mala okolo srdca obkrútené lano, ktoré je uviazané okolo jeho srdca. Ich chlapec bol stvorený z neho a z nej, letí jej mysľou. Stvorili ho obaja, pochovali ho obaja. Už nikdy nepríde. Čosi v nej túži navinúť čas, zmotať ho ako priadzu. Ako rada by krútila kolesom späť, zrušila Hamnetovu smrť, jeho detstvo, dojčenstvo, pôrod, všetko až po chvíľu, keď sa s mužom v posteli preplietli a tvorili dvojčatá. Ako rada by to všetko navinula späť, vrátila až k surovému rúnu, našla cestu k tej chvíli. Vtedy by vstala, obrátila by sa tvárou k hviezdam, k nebu, k mesiacu a vyzvala ich, aby zmenili, čomu bolo predurčené, prosila by, aby preňho vymysleli iný rezultát, prosila by a prosila. Urobila by pre to všetko, dala by hocičo, vzdala sa hocičoho, čo by za to nebesá žiadali.
Shakespeare opustil svet zároveň so Cervantesom
Všeobecne známou iróniou osudu je fakt, že ľudstvo prišlo v jeden deň (prípadne deň po sebe) o dvoch z najväčších spisovateľov všetkých čias, keď v Madride skonal autor Dona Quijota a v Stratforde nad Avonom autor Hamleta. Keďže nám Maggie O’Farrell na začiatku povedala, kto zomrie a kto bude žiť, nie je prezradením deja, že staršia Susanna sa dožila rovnako ako jej matka 66 rokov, vydala sa za lekára a mala jedinú dcéru Elisabeth.
Judith zomrela vo vysokom veku 77 rokov a mala troch synov. Najstarší Shakespeare zomrel vo veku 6 mesiacov, jeho bratia Richard a Thomas vo veku 21 a 19 rokov. Manželstvo Shakespearovej vnučky Elisabeth bolo napriek dvom manželstvám bezdetné a tak v roku 1670 jeho rod vymrel.
Bojí sa svojej predtuchy. Áno, bojí sa. Pamätá sa na vidinu, takú jasnú ako vyrytú do ľadu, že keď bude odchádzať zo života, pri nohách jej postele budú stáť dve postavy. Teraz vie, že je možné, ba viac ako možné, že jedno z jej detí zomrie, lebo deti umierajú stále. Ibaže toto nedopustí. Nedopustí. Toto dieťa, tieto deti, naplní životom. Postaví sa medzi ne a dvere vedúce von a bude tam stáť s vycerenými zubami,prehradí cestu. Svoje tri deti bude chrániť pred tým, čo sa nachádza za týmto svetom. Neustane, nezaspí, kým si nebude istá, že ich nič neohrozuje.
Krása vydania a prekladu
A ešte jednu skutočnosť treba zdôrazniť. Tatran vydal krásnu knihu už na dotyk. Čo u nich nie je nič mimoriadne, ale fakticky norma. Skutočný skvost z nej ale urobil Otakar Kořínek svojím prekladom. Originál je krásne ľubozvučný, ak viete anglicky, skúste si zadovážiť audioknihu. Pán prekladateľ, podobne ako jeho veľkí predchodcovia, dokázal, že slovenčina je rovnako zvukomalebná a bohatá na výrazové prostriedky ako jej „staršia“ sestra.
Odchod z cintorína jej padne ešte ťažšie ako príchod. Musia prejsť okolo toľkých hrobov a toľkí smutní a zlostní duchovia ju mykajú za sukňu, siahajú na ňu studenými prstami, neodbytne, žalostivo žiadajú: Nechoď, počkaj na nás, nenechávaj nás tu! Musí si podvihnúť lem sukne. A skrsne v nej podivne ťaživá myšlienka – prišla sem s tromi deťmi a odchádza s dvoma. Má tu jedno nechať, vraví si, ale ako môže? Tu, kde nariekajú duchovia, kde kvapká z tisov a sú tu studené chmatkajúce ruky?
| Aj filmári sa zaoberali osudom Hamneta a jeho smrti. Kenneth Branagh, ktorý veleúspešne adaptoval Shakespeara v rokoch 1989-2006, nakoniec stvárnil anglického barda v životopisnom filme Všetko je pravda (All is true – 2018). Dramatik sa vracia do Stratfordu, kde žijú jeho dve dospelé dcéry a manželka. Kým staršia Susanna je vydatá, mladšia Judith ešte nie. Medzi ňou a otcom dochádza k opakovaným hádkam ohľadne nebohého brata s výnimočným nadaním, ktorý opustil svet príliš skoro. Branagh si nevybral pre Hamneta smrť v dôsledku moru a prichádza s pomerne prekvapivým prístupom k jeho osudu, kde všetko je nakoniec úplne inak. Fanúšikov Shakespeara určite poteší aj návšteva grófa Southamptona, v podaní Iana McKellena, ktorý sa považuje za predobraz krásneho mladíka v jeho Sonetoch. |
| Maggie O’Farrell (27.5.1972, Coleraine, Severné Írsko) je britská spisovateľka. Jej prvou knihou bol román Odkedy si preč (2000), za ktorú dostala Betty Trask Award určenú debutantom do 35 rokov. Odvtedy ich napísala ďalších desať. Za ostatného Hamneta získal v roku 2020 cenu kritikov National Book Critics Circle Award. Na jeseň 2021 vychádza vo vydavateľstve Tatran jej kniha pre deti Kam chodia snehoví anjeli |
Ilustračné foto: Jakub Zachar
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments