Veľtrh vo Frankfurte predstavuje to najdôležitejšie, čím svet knihy žije. Pre mnohých je silnou inšpiráciou ale neraz aj koncom ich snov. Čo znamená pre spolumajiteľa slovenského kníhkupectva Martinus Michala Meška návšteva knižného raja, sme sa ho spýtali priamo na mieste.
Má zmysel pre internetové kníhkupectvo prísť sa pozrieť na knižný veľtrh ako je tu vo Frankfurte?
Myslím si, že to má zmysel. Minimálne vidíme, kde je svet. Sme tu druhý rok ako návštevníci a keď si to porovnáme so slovenskou Bibliotékou, tak možno uvidíme prečo u nás mnohé veci nefungujú a tu áno. Keď človek vidí, aká masa ľudí tu je, čo všetko sa pre nich robí, akcie ako sa vysielajú do televízie a celé mesto tým žije, tak pochopí pozíciu knižného trhu na Slovensku. Tá do značnej miery súvisí asi aj s tým, kde je Slovensko posunuté kultúrne.
Čo je podľa vás najväčší rozdiel?
Najväčší rozdiel vidím v obrovskom záujme ľudí, ktorí sem prídu a naozaj chcú vidieť autorov naživo. Tých je tu rádovo viac, takže je aj koho vidieť. Nie ako na Slovensku, kde sa na besedách točí stále ten istý okruh ľudí.. A to potom robí špirálu. Keď je dostatočný záujem, tak je dostatok vydavateľov, ktorí chcú vydávať knihy, ktoré sú zamerané hoci aj na totálne úzke témy. Je tu napríklad stánok vydavateľstva, ktoré sa špecializuje na stredoveké brnenia s desiatkami kníh a je plný. Boli sme tu v kníhkupectve, ktoré malo 5 poschodí. Všetky sedačky boli zaplnené a ľudia tam čítali napriek tomu, že bežná cena bestselleru sa tu pohybuje okolo 20-25 euro. Takýto trh potom umožňuje veci, ktoré na Slovensku nie sú možné.
A čo je také najvypuklejšie, čo by sa dalo na Slovensku urobiť? Lebo ten záujem asi treba živiť dlhodobejšie.
V dnešnej dobe, keď je pretlak všetkého možného, ťažko budú mať ľudia záujem čítať sami od seba. Myslím si, že na Slovensku chýba dlhodobá kampaň na čítanie akými prešla Amerika, Británia a ďalší. Všade tam boli celonárodné kampane na čítanie a to u nás chýba. Dobré je, že sa na Slovensku zorganizovala Moja naj kniha, aby to zas nevyzeralo, že sa nerobí nič.
Výrazný rozdiel medzi Nemeckom a Slovenskom je podľa mňa aj v multimediálnosti. Novinky majú na webových portáloch trailer podobný filmom, rôzne doplnky pre fanúšikov, z Murakamiho románu 1Q84 mesiac dopredu ponúkali denne jednu stránku a pod.
Opäť to podľa mňa súvisí s veľkosťou trhu. Lebo tak ako stojí výroba prvého výtlačku najviac, tak aj webový trailer sa musí urobiť za tú istú sumu, či pôjde pre 10 ľudí, 100 000 alebo 80 miliónov. Na Slovensku asi nie je kritická masa ľudí, kvôli ktorým by sa to oplatilo vydavateľstvám robiť. U nás prakticky neexistuje nejaký výrazný knižný marketing. Okrem billboardov na Stratený symbol sa objavujú kampane na knižné tituly len sporadicky. Skôr čo si všímam majú reklamu tituly, ktoré vydá Petit Press alebo Forza, pre ktorých to nie je ťažisková činnosť, ale keďže propagujú aj svoje iné aktivity, tak to vedia urobiť aj pre knihy. Sú to ale všetko len jednohubky. Ani jedno slovenské vydavateľstvo nerobí nejaké masívne a hlavne dlhodobé kampane. Toto mi na Slovensku dosť chýba.
Kým na nemeckom trhu prejde kniha cyklom od hardcover cez paperback až po audioknihy, tak na Slovensku, kde bola veľká tradícia počúvania rozhlasových hier, sa veľa audiokníh nepredáva.
Je to tak. Vychádza minimum audiokníh. Ikar to skúsil s pár titulmi a potom už do ďalších projektov nešiel. Vznikajú síce ďalšie pokusy ako Knihy do ucha a pod., ale neviem či to niekto dokáže na Slovensku robiť tak ako v Čechách. Opäť podobná situácia ako s tými trailermi. Nie je trh, ktorý by to absorboval a kniha kontra audiokniha by sa mohli vzájomne kanibalizovať. Ďalšia vec je, že u nás naozaj chýba ten cyklus prechodu z hardcoveru do paperbacku, na ktorý sú ľudia zvyknutí vonku, pri ktorom sa cena zníži až na polovicu. Naše knihy sú už od počiatku niečím medzi hardcoverom a paperbackom – veľkosťou väzby, písma a typom papiera.
Každopádne máme na Slovensku vydavateľstvo, ktoré vsadilo na paperbacky a de facto sa im dnes hovorí evitovky.
Evita úžasne postavila vydavateľstvo na paperbackoch, ale celkovo chýba knižnému trhu tá dvojvlnovosť.
Kupujú Slováci české audioknihy?
Nie. Ja osobne som si kúpil, keď ich Ikar vydal, ale musel som sa vrátiť k anglickým. Pre počúvanie v aute je to super vec. Ale jeden z dôvodov, ktorý nie je každému zrejmý hneď na prvý pohľad, je ten, že u nás nemáme metro. Bratislava nie je taká veľká metropola, aby sa v nej dalo počas cestovania pohodlne čítať. Jazda električkou je o inom. V Londýne, v Paríži všade v metre sú polovične zastúpené plagáty na knihy priamo od vydavateľstiev a cestujúci tam aj čítajú, či už Kindle alebo paperbacky z tej druhej vlny, prípadne počúvajú audioknihy. V Bratislave, ktorá by ako hlavné mesto mala byť ťahúňom priemyslu a teda aj knižného, to nemá.
Ako sa pozeráte ako aktívny poslucháč na prístup, keď knihu nahovorí autor – napríklad aktuálny bestseller Liz Gilbertovej Jedz, modli sa a miluj nahovorila sama – a keď je nahovorená hercami?
Sú knihy, ktorých nahovorenie je de facto umeleckým dielom. Napríklad Harry Potter, ktorého zvuková podoba je určite lepšia, ako keby to nahovorila Rowlingová, ale sú knižky kde si viem predstaviť, že ich nahovorenie autorom by bolo lepšie. Napríklad v prípade ženských románov.
Pre internetové kníhkupectvo môže byť zaujímavý aj boj čítačiek. Čomu dávate ako užívateľ prednosť vy? Apple alebo Kindle.
Jednoznačne Kindle. Čítam na ňom knihy už dva roky. Na iPade som sa snažil čítať dve minút kdesi v lete pri mori a nič som tam nevidel. V princípe iPad alebo čohoľvek jemu podobné svieti. Kindle je ako papier, večer k tomu človek potrebuje svetlo, iPad je len väčšia obrazovka. Neviem, čo vyhrá v najbližších pár rokoch, ale nevylučujem, že to bude nejaký hybrid, ktorý bude mať dve obrazovky a užívateľ si to jednoducho prepne. Lebo nikto nepochybuje, že Kindle je lepší na knižky a iPad je lepšia investícia. Možno sa nájde niekto, kto spojí obe. Keď si budem chcieť pozrieť ilustrovanú detskú knihu, tak si ju zobrazím na peknom farebnom displeji, a keď to bude obyčajná, tak ju budem čítať na elinkovom čiernobielom.
Kedy sa budú dať kúpiť prvé slovenské elektronické knihy na Martinuse?
Dúfame, že už do konca roka. Priznám sa, pragmaticky sme vyčkávali, lebo svet sám nevedel kam to pôjde. Ešte na londýnskom veľtrhu sa najväčší vydavatelia hádali, aký model zvoliť, či obsah chrániť alebo nechrániť, aké zariadenie použiť. Pred rokom dvomi ešte existovalo asi desať rôznych formátov, každý si hľadal to svoje miesto pod slnkom. Dnes je už zrejmé, že ePub je tá správna cesta a pdfko na tie zložitejšie. Slovensko je príliš malý trh nato, aby si niekto mohol dovoliť experimentovať a zainvestovať do riešenia a po roku zistiť, že svet ide iným smerom. Aj keď to teraz spustíme, tak nejdeme na tom robiť nejaký obrovský biznis. Uspokojíme pár nadšencov, ale nejaké závratné obraty na tom neurobíme.
Bolo tu niečo, čo vás prekvapilo, čo ste ešte nevideli?
Priznám sa, že minulý rok toho bolo viac. Možno aj preto, že to bolo krátko potom, ako prišla vlna čítačiek. Na trh prišli lacnejšie zariadenia a bolo tu možno aj dvadsať rôznych výrobcov a prezentátorov. Tento rok nemám pocit, že by ich bolo viac. Naopak. Zdá sa, ako keby niektoré zmizli, avšak firmy, ktoré sa udržali, ako keby to trošku rozšírili. Nemám pocit, že by za posledný rok nastal v oblasti čítačiek nejaký výrazný posun. Skôr sa vytvoril priestor pre ich šírenie. Vydavatelia si za posledných 12 mesiacov povedali, že toto je jedna z ciest ktorou musíme ísť a začali sa tomu venovať. Myslím si, že ďalšia vlna bude budúci rok, keď sa to posunie ďalej najmä cenovo. V súčasnosti je asi jediný rozdiel v tom, že niektoré zariadenia padli na cenu 130-150 dolárov oproti 250 eurám minulý rok. Najlacnejšie z nich sú úplne okresané, nemá to okrem čítania nič. A tak by to malo aj zostať. Malo by mať WiFi, aby to bolo aspoň trochu pohodlné, jednoduchý webový prehliadač, aby sa dali kúpiť knihy. Obyčajný displej, bez podsvietenia, len nech je to lacné, lebo keď sa to dostane pod hranicu 100 eur aj na Slovensku, vtedy to začne byť zaujímavé, nakoľko sa dostaneme na cenovú úroveň približne 10-tich kníh. Ak tomu budeme my, kníhkupci, v spolupráci s vydavateľstvami vedieť dať ponuku: „Kúp si čítačku a dostaneš 5 kníh zadarmo“, tak vtedy môže nastať rozbeh, lebo ľudia si povedia, tak teda dobre dávam za zariadenie v podstate len 50 eur.
A niečo špecifické pre tento rok, čo vás zaujalo?
Najväčšia kniha na svete ma zaujala v hale 8. Listovateľný atlas sveta austrálskeho vydavateľstva Millenium Publishing. Cena 100 000 dolárov a už majú 31 objednávok.
Prečo podľa vás ľudia na Slovensku nečítajú v takej miere ako to vidíme tu?
Vždy sa nad tým zamýšľam, prečo to tak je. Určité vysvetlenie sa dá vidieť na internete a hlavne v diskusiách, ktoré sú nám obom dobre známe. Človek ocení nejaký dobre predávaný titul a vzápätí tam prídu obrovskí „literárni kritici.“ Aj keď sa vám tá kniha páči, zrazu sa cítite udupaný do zeme, čo za brak sa vám to páči, a ako sa to vôbec opovážite nazvať knihou alebo dokonca až literatúrou. Potom si poviete, že tak teda o tomto sa ani baviť nebudem , čo som nenormálny, aby som na to peniaze míňal?
Nemám rád ľudí, ktorí rozdeľujú knihy na kvalitnú a brakovú, pretože literatúra môže pôsobiť v dvoch rovinách. Jeden účinok je, že povznesie ducha a rozvíja človeka. Druhá rovina – prídem z roboty domov, nechce sa mi nič robiť, chcem zrelaxovať. Radšej nech si človek prečíta knihu ako zapne televíziu. A takýchto ľudí, ktorých je myslím si väčšina, či už u nás, v Nemecku alebo v Amerike, udupávajú tí „kritici“, ktorí tvrdia, že toto je brak, toto sa ani vydať nemalo a podobne. V tom je super Evita. Jednak zaviedla u nás paperbacky a povedala, že to nie sú žiadne literárne skvosty. Sú na to, aby ste sa vžili do iného sveta a zrelaxovali. Ale hlavne začala robiť skutočný marketing. Takmer každá kniha má krst, polovica jej autoriek chodí do Fun Rádia, majú rozhovory v bulvároch a podobne. A aj keď pre bulvár, ale tam si to prečíta masa ľudí a toto slovenskému trhu chýba.
Keď prídete domov, ako sa odrazí pre zákazníkov Martinusu táto vaša návšteva, začnete niečo meniť hneď?
Tento veľtrh vždy strašne otvára myseľ. Všetko zresetuje. To isté aj v Londýne. Ale tu je to ešte silnejšie. Sme tu partia pár ľudí z firmy a dali sme si za úlohu spisovať nápady. Sú to neraz to maličkosti, ktoré sa na Slovensku nerobia a pritom stoja pár drobných. Tým by sme sa chceli odlíšiť. Staviame aj kamenné kníhkupectvá, čoskoro otvoríme už štvrté, tak sa dá hrať aj vo fyzickom svete, aj keď sme stále prioritne online. Nie sme vydavatelia, takže ťažko môžem odpozorovať niečo, na základe čoho by sme mohli povedať, že toto bude u nás letieť o rok. Skôr vidíme, ako tu bežní ľudia s knihami žijú a snažíme sa abstrahovať, čo ich na nich láka, čím by sme my vedeli prispieť. Či je to tým, ako sa cítia v kníhkupectvách, ako sú v nich vystavené knihy. Čo im tam dáme ako pridanú hodnotu. Či im pridáme naše recenzie do kníh alebo pristúpime podobne ako Panta Rhei k literárnym besedám, kde príde hoci aj malá skupinka ľudí, ale je strašne dôležité, že sa to robí. Zmeny preto zákazník nezaregistruje okamžite, lebo je dobré chvíľu počkať, kým sa nápady vyhodnotia a utrasú.
Ak vás záujíma, aký bol Frankfurt 2010, prečítajte si dojmy a odporúčania na blogu Martinusu s ďalšou bohatou fotogalériou!
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments