Ani neviem, ako začať. Román Kukolka Lany Lux, rodáčky z Dnepropetrovska (Ukrajina) žijúcej od desiatich rokov v Nemecku, sa mi skutočne dostal pod kožu. Keby len to, zasiahol ma priamo do srdca, pretože utrpenie, ktoré musela od útleho detstva znášať hlavná hrdinka Samira, je nepredstaviteľné. Príbeh je emocionálne náročný a svojou surovosťou a otvorenosťou doslova vyráža dych. Od prvej strany vás pohltí a aj napriek hrôze, ktorú vyvoláva, budete chcieť vedieť, ako sa s krutým osudom dieťa bez rodičov vysporiada. Knihu publikovalo vydavateľstvo Literárna bašta v preklade Paulíny Čuhovej.
Príbeh začína v roku 1995 v ukrajinskom detskom domove. Život na tomto mieste by ste nepriali ani najväčšiemu nepriateľovi. Surové bitky, nezmyselné tresty, hlad… Sedemročná Samira netúži po ničom inom, iba aby si ju osvojili nejakí noví rodičia. Keďže má tmavé vlasy, zvláštne modrozelené oči so žltými bodkami, tmavú pokožku a nazývajú ju špinavou cigánkou (netuší, čo to slovo znamená), má iba malé šance na adopciu. Šťastie sa usmeje na kamarátku Marinu, ktorá so svojimi adoptívnymi rodičmi odchádza do Nemecka. Od tej chvíle má iba jediný sen: Nemecko. V Nemecku musí byť dobre, veď ľudia, ktorí si vzali Marinu, tak krásne voňali. „Voňal mydlom, mätou a parfumom. Voňal bohatstvom.“ Lana Lux disponuje schopnosťou znížiť sa na úroveň dieťaťa a preto je jej hrdinka autentická. Pozerá sa na svet očami sedemročného dievčatka, naivne a s detskou fantáziou. Samira koná a uvažuje veľmi uveriteľne. Ani na chvíľu pri čítaní nezabúdajte na jej vek. Spoznávame ju sedemročnú a lúčime sa s ňou po dovŕšení pätnástich rokov. Márne sa budete v zúfalstve pýtať: Samira, čo to robíš? Prečo? a márne sa vám budú z úst drať výkriky: Uteč! Krič o pomoc! Je to dieťa, zranené, zmanipulované, s absenciou akýchkoľvek pozitívnych sociálnych interakcií.
Po jednom zo surových trestov sa Samira rozhodla zo sirotinca utiecť. Pôjde do Nemecka! Teda, to si myslela, kým na stanici nestretla Rockyho. Sľúbi jej, že keď bude pre neho pracovať, zarobí si na cestu do vysnívanej krajiny. Začína sa niekoľkoročné obdobie žobrania a kradnutia. Rocky má pod palcom viacero takýchto detí. Samira je svedkom aj toho, o čom by dieťa vedieť nemalo, nesmelo: drogy, alkohol, prostitúcia, sexuálne obťažovanie, potrat a smrť. Dostáva nové meno – Kukolka, čo po ukrajinsky znamená bábika. Sen o ceste za Marinou ju drží nad vodou aj v najťažších chvíľach. Pri žobraní a spievaní v podchode stretáva Dimu. Stáva sa princom na bielom koni, ktorý dvanásťročnej Kukolke sľúbi cestu do Nemecka. V momente, kedy o panenstvo prichádza dieťa, som vedela, že je zle a moja viera v šťastie pre Samiru, ktorú som túžila vytrhnúť zo stránok knihy, zmizla. Do Nemecka síce odchádza, no nie raz bude boha prosiť radšej o smrť. Nerozozná nebezpečenstvo, je príliš mladá a neskúsená, je vďačná za pekné veci, za lásku, prejavy nežnosti, netuší, že za všetkým sa skrýva jedna veľká lož. Z pasce niet úniku. Čaká ju najhoršia nočná mora.
Lux píše drsne, bez príkras a zjemňovania. Násilie, drogy, nútená prostitúcia, psychické týranie, hrubé zaobchádzanie so ženami ako s kusmi mäsa, to všetko sa autorke podarilo realisticky zobraziť. Je až desivé vnímať, že stredobodom románu je dieťa a dospievanie. Hlavná hrdinka by v normálnom svete navštevovala základnú školu! Rovnako náročné je spracovať informáciu, že autorka dva a pol roka „skladala“ Samiru z osudov rôznych žien, ktoré si prešli podobným peklom (hoci si bolestne uvedomujeme, že toto sa dialo a deje stále). V rozhovore Zory Handzovej (Pravda) uviedla, že Samira je spojením rôznych ženských osudov, o ktorých vedela a čítala. „Do tejto témy som sa hlboko ponorila, na Ukrajine v 90. rokoch prebehla vlna únosov žien na nútenú prostitúciu, potom unášali ženy z Nemecka, najmä do Turecka…“ Ba dokonca, predobrazom fiktívneho detského domova je detská škôlka, do ktorej chodila, keď žila na Ukrajine, a tiež sirotinec, kde pracovala jej teta a kvôli surovosti, čo tam vládla, musela odísť.Román zobrazuje svet, pred ktorým zvyčajne verejnosť zatvára oči. Koľko dievčat a žien zmizlo za múrmi ilegálnych „bordelov“? Koľké trpeli tak, ako si ani nevieme predstaviť!? Kde sú ich hroby? V románoch očakávame šťastné konce. Túžime, aby bolo zlo potrestané ako v rozprávkach. Dopraje Lana Lux šťastie svojej hrdinke? Po celý čas som ju o to v duchu prosila. Paulína Čuhová moje prosby predpovedala v doslove „Pri čítaní príbehu o Samire – „kukolke“ s tými najzelenšími očami, ktorá nápadne pripomína smutnú svetoznámu fotku Afganské dievča od Steva McCurryho, budete celý čas túžiť po happyende.“ Neuveríte (ale to je OK), no hneď keď som si na strane 32 prečítala o jej očiach, presne táto fotografia desaťročnej Sharbat Bibi sa mi vybavila a neskôr som sa v rozhovore s autorkou dozvedela, že sa ňou nechala inšpirovať. Veľmi silný román. Hoci je príbeh detí ulice nemilosrdný, naozaj stojí za prečítanie. O týchto témach sa musí písať, čítať a hovoriť.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments