Dušan Dušek Potok pod potokom

Dušan Dušek Potok pod potokom

Potok pod potokom potok pod potokom potok pod potokom… No nie je to nádhera?! Už z názvu knihy som vedela, že ma čaká skvelý literárny zážitok. Čarovanie so slovami, ktoré poskakujú, žblnkajú, krútia sa a chichocú ako voda v potoku. Možno, rovnako ako ja, pri čítaní v duchu podchvíľou vykríknete, ach to je krása!, ako je len v tejto knižke pekne! „Ivan tvrdil, že pod každým potokom, aj riekou, tečie ešte jeden iný potok, ktorý je neviditeľný, ale tým, čo ho chcú naozaj vidieť, tým sa ukáže,“ povedala jedna z epizódnych postáv a presne takto treba k útlej knižke pristupovať. Niekto sa očami skĺzne po povrchu potoka, iný dokáže uvidieť podeň. Autobiograficky ladenú zbierku mikropoviedok Dušana Dušeka Potok pod potokom v krásnej modromodrej obálke publikovalo vydavateľstvo Slovart. Autor príbehy načrtáva prostredníctvom drobných príhod a lyricko-poetických impresií.

Hlavným hrdinom je starnúci spisovateľ Adam, spisovateľovo alterego, ktoré čitatelia poznajú z predošlých diel. Adam píše knihu o zabúdaní, čo zabudol, to v nej nie je, preto je taká tenká. Našťastie je stále dosť toho, čo nezabudol. Spomienky, motýle trepotavé, prilietajú k nemu a tak prepletá minulosť s prítomnosťou, sen so skutočnosťou, a rodí sa kniha o zázrakoch. Spomienka, čriepok, záblesk, mihne sa, nasúka sa medzi riadky, pomrví a je fuč. „Spomienky sú lampy v tme.“ Uvidí aj hlavný hrdina potok pod potokom? Keď bol Adam dieťa, volali ho Mišo Kišo. Kapitoly, v ktorých si Adam pomyselne podáva ruku s detstvom, striedajú také, kde pravicou potriasa dávnym priateľom: Gabovi, Danovi, Lacovi… Životnú lásku našiel v Škorici a neprestáva nás dojímať nežnými prejavmi lásky. „Ty si ma pohladkal? Mne sa zdalo, že áno, ale potom som ťa nevidela,“ povedala Škorica. Nakláňala sa nad umývadlom, prešiel jej rukou po chrbte – a rýchlo vyšiel z kúpeľne. Vyrovnáva sa so starnutím, ktoré ide ruka v ruke s chorobami. „Drobná bolesť priťahuje ďalšiu.“ Veď aj Marián Varga hovorieval: „Dni sa vlečú, ale roky letia.“

Tí, čo poznajú a milujú tvorbu Dušana Dušeka, vedia, že vo svojich knihách prepletá vlastné zážitky s cudzími, ktoré vypočuje na ulici, v rozhovoroch so známymi i neznámymi. Keď niečo dobré zachytí, hneď to šupne do príbehu, či už je to historka, alebo len pekná veta. Pekné vety sú jeho doménou. Holé aj rozvité spôsobujú úžas čitateľa. „Požiare sa končia v koreňoch stromov.“, alebo „Zobudiť sa a prijať oplátku prichádzajúceho dňa.“, alebo „Tma je posteľ spánku.“ Niekedy ani príbeh netreba, aby si čitateľské oko prišlo na svoje. Dušek obdivuhodným spôsobom zostručňuje svoje výpovede, stačí náznak, slovo, veta. V anotácii je vypichnutý citát z knihy: Každé dobré slovo vo vete je vyslyšaná prosba. Bohatstvo jazyka je práve v jeho možnosti byť úsporný. Dušek toto kúzlo ovláda. Obrazy, ktoré vyčarúva, dokážu rozochvieť. Napríklad, keď si Adam s Tiborom prezerali staré fotografie a na jednej ležalo telíčko mŕtvej lienky. Adam sa naklonil k oknu a „sfúkol ju do vzduchu: naposledy letela.“ Nevedela som dlho ten smutno-krásny obraz vytesniť z hlavy. Predstava telíčka mŕtveho chrobáčika zažívajúceho posledný voľný let je náramne silná. Všetko je raz naposledy a nik o tom v tej chvíli netuší. A takto čaruje na každej strane. Nemrhá slovami, lež naplno využíva ich potenciál. Kratučká veta a v nej celý príbeh. Prekvapivé okamihy pretkané humorom, hravosťou aj nostalgiou, či vážnosťou. Jeho jazyk je jasný, presný a nesie silný poetický náboj. Rozohráva hru doslovných aj metaforických významov, narúša chronologické usporiadanie času. Do prítomnosti bárskedy vsunie záblesk dávno zašlých okamihov.

„Tárať – to vedel! A ešte vyhrievať sa na slnku (ako pes pri stene) aj so svojím tieňom, nech sa aj ten zohreje, aby si ho potom, keď už slnko zájde, mohol obliecť ako kabát a znovu sa zohriať.“

V žiadnej kapitole nechýba ilustrácia poštovej známky. Dizajnér Braňo Matis čerpal z Dušekových denníkových zápiskov, ktoré si zaznamenáva do zošitov a dotvára ich známkami a kresbami. Poviedky sú ako roztomilé listy. Mihajú sa v nich vnúčatá, priatelia, dávne lásky, zvieratá i vtáky: pes, čo stojí v prievane, povieva vo vetre a má z toho psinu, ostrožltá vlha svieti ako drahokam, a keď pristane v moruši, urobí z nej palmu alebo tiež vrabce, ktoré z kaluží vyberajú kvapky. Vnúčatá sú slnká. Dušan Dušek je famózny rozprávač, ktorý citlivo vníma jemné nuansy všedných dní, pamätá si a zo spomienok doluje to najlepšie, čím ohromí čitateľa. V tejto knihe je tak pekne a dobre!

Skrátená verzia článku bola pôvodne uverejnená v Magazíne o knihách ( č. 6 /2021), nájdete ho aj na Facebooku a Instagrame.

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť