Vzala som do ruky knihu, prečítala anotáciu a vravím si, fíha, to bude super dystopia! Super to bolo, no nie dystopia, akú by ste čakali. Na obálke je uvedené: Desivo – krásny orwellovský román o totálnom ovládnutí ľudských životov štátnou mocou od jednej z najoceňovanejších autoriek súčasnosti. V podstate súhlasím, no jedným dychom dodávam, že v knihe sa skrýva ďaleko viac než len téma ovládnutia niekoho niekým iným. Dielo oceňovanej japonskej autorky Yoko Ogawi publikovalo vydavateľstvo Lindeni v preklade Maríny Gálisovej.
Ocitneme sa na bezmennom ostrove v neurčitom čase. Každú chvíľu tu zmizne nejaká vec. Nie, nevyparí sa z ničoho nič do vzduchu, ľudia sa jednoducho ráno prebudia a cítia stratu. Až po chvíli zisťujú, že k zmiznutým lodiam, klobúkom, stužkám, cukríkom pribudli napríklad vtáky alebo ruže. Vtedy musia zničiť, spáliť, zlikvidovať každučký kus daného predmetu, ktorý sa nachádza na ostrove. Na stratené veci okamžite zabúdajú a nejaká sila im vygumuje všetky spomienky s nimi spojené. Žijú tu však aj ľudia, ktorí si pamätajú. Sú neustále v ohrození, skrývajú sa v úkrytoch, alebo sa snažia rečou a správaním nevytŕčať z davu. Pamäťová polícia má oči všade a na pamätníkov doslova poľuje. Nedozvieme sa, kam sú odvlečení tí, ktorých zatkli a čo sa s nimi deje, a to robí výjavy ešte desivejšími. V niektorých pasážach sú opisované scény podobné situáciám z druhej svetovej vojny, kedy gestapo odvážalo na nákladiakoch a vlakoch židovské obyvateľstvo. Strašidelný pocit vyvoláva scéna pálenia kníh. Plamene šľahajú až k oblohe a za knihami nariekajú iba tí, ktorí nezabúdajú.
Hlavná hrdinka – mladá spisovateľka prišla v útlom veku kvôli pamäťovej polícii o mamu. Po smrti otca žije sama. Keď zistí, že jej redaktor a dobrý priateľ R patrí k tým, čo si dokážu uchovať spomienky, rozhodne sa poskytnúť mu pomoc. So spriateleným starým mužom vytvoria pod podlahou skrýšu, kde sa snažia redaktora udržať nažive. Podstupujú obrovské riziko, ale veria, že R je záruka toho, že ich pamäť nezostane úplne prázdna. „Mne sa nestane, že by mi niekto vytrhol spomienky aj s koreňmi. Aj keď vyblednú, niečo z nich zostane. Ako drobné semienka, ktoré by mohli znovu vyklíčiť, ak by na ne zapršalo. No i keby spomienka celkom zmizla, srdce si aspoň niečo zachová. Záchvev bolesti, kúsoček radosti, slzu.“ Žena aj starec sú totiž plní pomyselných dier, prederavení skrz naskrz a prázdne miesta nejde zaplniť. R sa im snaží obnoviť pamäť, no zdá sa, že je to márne. Na okamih som pocítila nával šťastia, keď letiaca kniha pripomenula spisovateľke vtáka, alebo sa pri vypočúvaní zapozerala na stužku na kabáte príslušníka pamäťovej polície (kde sa tam vzala?), no nakoniec z toho nič nebolo. S každou stratou sa obyvatelia ostrova uspokojujú s menším a prázdnejším svetom.
Yoko Ogawa začala pred zmiznutím kníh písať román (mimochodom tiež veľmi zaujímavý). Keď došlo k likvidácii všetkých publikácií, má pocit, že stratila aj slová. Rozpísaný romantický príbeh sa mení na temnú drámu a je dosť možné, že ho nebude schopná dokončiť. V maličkej kobke pod podlahou ju R neúnavne presviedča a motivuje, aby pokračovala. Dá sa to? Možno to bude ich jediná záchrana. Vo vzduchu visí strach, že napokon zmizne úplne všetko…Priznávam, že som veľká citlivka. Každá zmiznutá vec ma bolela a prázdno, ktoré ostávalo v postavách, ma úplne pohltilo. Rozmýšľala som, aké by to bolo, keby sa to stalo naozaj a ja by som bola jednou z tých, ktorí nezabúdajú. Tiež by som ukrývala veci dúfajúc, že raz si na ne všetci spomenú… Ako som písala v úvode, súhlasím s výrokom z obálky, no táto kniha nesie oveľa väčšie posolstvo. Nejde len o ovládnutie človeka nejakým diktátom. Vo mne román prebúdzal aj iné myšlienky. Počas čítania som si robila do knihy poznámky (teraz budem pre niektorých za barbara 🙂 ) Kde je vzbura? Kde sú tí, čo si všetko pamätajú, čo spia? Prečo sa tak podriaďujú tyranii? Čo je zač pamäťová polícia? Frustrácia narastala až do momentu, kým mi to nedocvaklo. Pod posledné riadky v knihe som si poznačila: Ach, áno! Toto dielo nemožno interpretovať len ako politický román. Je to metafora, alegória. Tu ide väčšmi o stratu než o podriadenie sa nejakej moci. S každou stratou, ktorá človeka postihne, odchádza aj kúsok z nás. Čím väčšia strata, tým viac sa zmenšuje naše šťastie, pohoda, komfort. A nehovorím iba o materiálnych záležitostiach, ale aj o myšlienkach a spomienkach. Videla som paralelu s Alzheimerom. Pri tejto chorobe sa človek stráca, myseľ sa zahmlieva, až ostane len prázdna schránka. Kniha môže byť aj meditáciou o smrti. Veď vieme, ako bolí, keď „zmizne“ človek. Rozpísaný príbeh, ktorý sa skrýva v románe, výborne opisuje, akí nenápadní a šarmantní bývajú manipulátori v našej blízkosti. Pripravia nás o všetko: o radosť, zdravý rozum, hlas…
Ostrov bez pamäti je kniha so silným posolstvom. Všetko je pominuteľné – veci, ľudia, spomienky, život… Môžem byť patetická? Môžem… Prach si a na prach sa obrátiš. Memento mori.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments