Deborah Feldmanová

Deborah Feldmanová Neortodoxná

Citlivý príbeh o dospievaní Debory Feldmanovej v chasidskom spoločenstve vyvolal v kruhoch ultra-ortodoxných židov zúrivé reakcie. Chasidi očierňovali a obviňovali autorku z klamstva a všemožne sa ju snažili zdiskreditovať. Našťastie útoky ustála a silný príbeh z komunity, ktorej pravidlá vzbudzujú údiv a hrôzu, si môžu vychutnať čitatelia i fanúšikovia seriálov, nakoľko spoločnosť Netflix natočila podľa knihy minisériu s rovnomenným názvom. Ja som ju videla skôr, než vyšiel slovenský preklad Martina Kubuša vo vydavateľstve Aktuell. Keďže som sa po zhliadnutí seriálu okamžite vrhla na všetky dostupné informácie o Chasidoch, kniha už vo mne nevyvolala také silné emócie a prekvapenie. Všetci, ktorí nemajú ani páru o komunite, v ktorej autorka vyrastala, však môžu byť ohromení, zhrození a možno aj znechutení. Táto kniha si zaslúži pozornosť.

Feldmanová memoáre napísala hneď, ako sa oslobodila zo života zošnurovaného prísnymi pravidlami. Slovo „oslobodila“ treba brať s rezervou. Nik ju nedržal zviazanú, ani sa jej nevyhrážali smrťou, mohla odísť, kedy sa jej zachcelo. Lenže… Dieťa, ktoré vyrastá v komunite, kde vládnu (pre zvyšok sveta) absurdné pravidlá, je zviazané direktívnou výchovou a myslí si, hoc často pochybuje, že je to normálne, nedokáže len tak odísť v ústrety neznámemu svetu. Obáva sa božieho hnevu, nerozumie záležitostiam moderného spôsobu života, je vychovávané v strachu a nevedomosti. Preto je tak ťažké oslobodiť sa a utiecť. Na to treba obrovskú odvahu a najmä vedieť čo – to o fungovaní spoločnosti za „múrmi“ sekty. Jedinou úlohou chasidskej ženy je variť a rodiť deti. Má zakázané spievať a nosiť nohavice, väčšina dievčat do svadby netuší, že má vagínu a na čo slúži (dobre čítate). Mladej žene vyberie ženícha dohadzovačka a po svadbe si nevesty bez výnimky holia hlavy, aby následne celý život chodili v parochniach. A to je iba zlomok pravidiel, ktorými sa sekta riadi. Muži to majú jednoduchšie, no myslím si, že to tiež nie je med lízať. Rovnako sú povinní dodržiavať rôzne pravidlá a nariadenia, lenže je ich podstatne menej. Určite ich mnoho zo spoločenstva utieklo, žijú nové životy a mlčia. Devoreih (tak znie jej chasidské meno) našťastie nemlčala a som presvedčená, že pomohla mnohým iným ženám v rozhodovaní, čo so svojím životom urobia. Chasidom nedokážem porozumieť, veria totiž, že holokaust je boží trest za prispôsobenie sa iným etnikám a sionizmus. Sú zásadne proti Izraelskému štátu a túžia po jeho likvidácii. To nemyslia vážne?! Ich prvoradou úlohou je rozrastať sa a veľkým počtom pôrodov zaplniť prázdne miesta po Židoch umučených v koncentračných táboroch. Veria, že to je najlepšia pomsta Hitlerovi. Najabsurdnejšie z celej knihy sa mi javili dve veci: sedemdňová „servítková technika“ (pri tomto mi fakt rozum zastal) a vražda ako správna vec. Tak oni zakazujú ženám nosiť sukne nad kolená, ale keď mladý chalan masturbuje a otec ho za to zabije, je všetko v poriadku! Vtedy sa desatoro stáva detskou riekankou?

Devoreih vyrastala u starých rodičov, pretože otec má bližšie neurčenú psychickú poruchu a matku komunita vylúčila krátko po pôrode. Žila v strachu, že aj ona je divná a hrozí jej šialenstvo. Od útleho detstva svojsky rebelovala a porušovala pravidlá – kládla všetečné otázky, pochybovala a čítala zakázané knihy v anglickom jazyku. Pod pojmom zakázané knihy si predstavte všetku literatúru na svete okrem schválených židovských kníh. Tajne chodila do knižnice a hltala Annu zo Zeleného domu, Malé ženy, Matildu či Harryho Pottera. Zo spomienok cítiť, že romány boli spúšťačom rebelských myšlienok a pootvorili jej dvere do úplne iného sveta. Potajomky čakala, že sa jedného dňa prepadne cez zajačiu noru do Krajiny zázrakov. Z najobľúbenejších diel cituje v knihe krátke úryvky. Spomína na detstvo, dospievanie, štúdium na základnej a strednej škole (chasidi majú vlastné školy), zásnuby, svadbu, pôrod a napokon odchod z komunity. Kniha je akýmsi denníkom, hoci nie v pravom zmysle slova. Ide o prúd spomienok a úvah. Feldmanová svojmu desaťročnému či pätnásťročnému Ja vkladá do úst myšlienky nekorešpondujúce s vekom, ale to je v poriadku. „Ako dvadsaťtriročná som o písaní veľa nevedela, nemala som za sebou ani len novinový článok, tobôž nie poviedku.“ V doslove uvádza, že polovicu rukopisu mala hotovú za štyri hodiny intenzívneho písania. Dostala zo seba všetko, o čo sa chcela so svetom podeliť. To, že išla s kožou na trh, vyžadovalo nadľudskú odvahu. Zaslúži si obdiv. Dovolím si zacitovať dôležité slová, ktoré vyriekla v rozhovore na konci knihy: „Chcela by som, aby sa ľudia zamysleli nad tým, s akými ťažkosťami sa boria dospievajúce dievčatá a ženy ešte aj dnes, v dvadsiatom prvom storočí. Iste, niektoré veci opísané v knihe budú čitatelia vnímať ako extrémy vlastné ortodoxnému prostrediu, ale podľa mňa sa s bezmocnosťou, ktorú som pociťovala ja, budú vedieť stotožniť ženy všeobecne. Spravodlivejšieho zaobchádzania sa musí dostať ženám po celom svete, nielen vo fundamentalistických náboženských spoločenstvách.“

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť