Citlivý príbeh o dospievaní Debory Feldmanovej v chasidskom spoločenstve vyvolal v kruhoch ultra-ortodoxných židov zúrivé reakcie. Chasidi očierňovali a obviňovali autorku z klamstva a všemožne sa ju snažili zdiskreditovať. Našťastie útoky ustála a silný príbeh z komunity, ktorej pravidlá vzbudzujú údiv a hrôzu, si môžu vychutnať čitatelia i fanúšikovia seriálov, nakoľko spoločnosť Netflix natočila podľa knihy minisériu s rovnomenným názvom. Ja som ju videla skôr, než vyšiel slovenský preklad Martina Kubuša vo vydavateľstve Aktuell. Keďže som sa po zhliadnutí seriálu okamžite vrhla na všetky dostupné informácie o Chasidoch, kniha už vo mne nevyvolala také silné emócie a prekvapenie. Všetci, ktorí nemajú ani páru o komunite, v ktorej autorka vyrastala, však môžu byť ohromení, zhrození a možno aj znechutení. Táto kniha si zaslúži pozornosť.
Feldmanová memoáre napísala hneď, ako sa oslobodila zo života zošnurovaného prísnymi pravidlami. Slovo „oslobodila“ treba brať s rezervou. Nik ju nedržal zviazanú, ani sa jej nevyhrážali smrťou, mohla odísť, kedy sa jej zachcelo. Lenže… Dieťa, ktoré vyrastá v komunite, kde vládnu (pre zvyšok sveta) absurdné pravidlá, je zviazané direktívnou výchovou a myslí si, hoc často pochybuje, že je to normálne, nedokáže len tak odísť v ústrety neznámemu svetu. Obáva sa božieho hnevu, nerozumie záležitostiam moderného spôsobu života, je vychovávané v strachu a nevedomosti. Preto je tak ťažké oslobodiť sa a utiecť. Na to treba obrovskú odvahu a najmä vedieť čo – to o fungovaní spoločnosti za „múrmi“ sekty. Jedinou úlohou chasidskej ženy je variť a rodiť deti. Má zakázané spievať a nosiť nohavice, väčšina dievčat do svadby netuší, že má vagínu a na čo slúži (dobre čítate). Mladej žene vyberie ženícha dohadzovačka a po svadbe si nevesty bez výnimky holia hlavy, aby následne celý život chodili v parochniach. A to je iba zlomok pravidiel, ktorými sa sekta riadi. Muži to majú jednoduchšie, no myslím si, že to tiež nie je med lízať. Rovnako sú povinní dodržiavať rôzne pravidlá a nariadenia, lenže je ich podstatne menej. Určite ich mnoho zo spoločenstva utieklo, žijú nové životy a mlčia. Devoreih (tak znie jej chasidské meno) našťastie nemlčala a som presvedčená, že pomohla mnohým iným ženám v rozhodovaní, čo so svojím životom urobia. Chasidom nedokážem porozumieť, veria totiž, že holokaust je boží trest za prispôsobenie sa iným etnikám a sionizmus. Sú zásadne proti Izraelskému štátu a túžia po jeho likvidácii. To nemyslia vážne?! Ich prvoradou úlohou je rozrastať sa a veľkým počtom pôrodov zaplniť prázdne miesta po Židoch umučených v koncentračných táboroch. Veria, že to je najlepšia pomsta Hitlerovi. Najabsurdnejšie z celej knihy sa mi javili dve veci: sedemdňová „servítková technika“ (pri tomto mi fakt rozum zastal) a vražda ako správna vec. Tak oni zakazujú ženám nosiť sukne nad kolená, ale keď mladý chalan masturbuje a otec ho za to zabije, je všetko v poriadku! Vtedy sa desatoro stáva detskou riekankou?
Devoreih vyrastala u starých rodičov, pretože otec má bližšie neurčenú psychickú poruchu a matku komunita vylúčila krátko po pôrode. Žila v strachu, že aj ona je divná a hrozí jej šialenstvo. Od útleho detstva svojsky rebelovala a porušovala pravidlá – kládla všetečné otázky, pochybovala a čítala zakázané knihy v anglickom jazyku. Pod pojmom zakázané knihy si predstavte všetku literatúru na svete okrem schválených židovských kníh. Tajne chodila do knižnice a hltala Annu zo Zeleného domu, Malé ženy, Matildu či Harryho Pottera. Zo spomienok cítiť, že romány boli spúšťačom rebelských myšlienok a pootvorili jej dvere do úplne iného sveta. Potajomky čakala, že sa jedného dňa prepadne cez zajačiu noru do Krajiny zázrakov. Z najobľúbenejších diel cituje v knihe krátke úryvky. Spomína na detstvo, dospievanie, štúdium na základnej a strednej škole (chasidi majú vlastné školy), zásnuby, svadbu, pôrod a napokon odchod z komunity. Kniha je akýmsi denníkom, hoci nie v pravom zmysle slova. Ide o prúd spomienok a úvah. Feldmanová svojmu desaťročnému či pätnásťročnému Ja vkladá do úst myšlienky nekorešpondujúce s vekom, ale to je v poriadku. „Ako dvadsaťtriročná som o písaní veľa nevedela, nemala som za sebou ani len novinový článok, tobôž nie poviedku.“ V doslove uvádza, že polovicu rukopisu mala hotovú za štyri hodiny intenzívneho písania. Dostala zo seba všetko, o čo sa chcela so svetom podeliť. To, že išla s kožou na trh, vyžadovalo nadľudskú odvahu. Zaslúži si obdiv. Dovolím si zacitovať dôležité slová, ktoré vyriekla v rozhovore na konci knihy: „Chcela by som, aby sa ľudia zamysleli nad tým, s akými ťažkosťami sa boria dospievajúce dievčatá a ženy ešte aj dnes, v dvadsiatom prvom storočí. Iste, niektoré veci opísané v knihe budú čitatelia vnímať ako extrémy vlastné ortodoxnému prostrediu, ale podľa mňa sa s bezmocnosťou, ktorú som pociťovala ja, budú vedieť stotožniť ženy všeobecne. Spravodlivejšieho zaobchádzania sa musí dostať ženám po celom svete, nielen vo fundamentalistických náboženských spoločenstvách.“Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments