Oceňovaná argentínska spisovateľka, novinárka, dramatička a scenáristka Claudia Piñeiro je svetu známa najmä ako autorka románov s detektívnou zápletkou. V jednom rozhovore sa vyjadrila, že ju fascinuje smrť a preto sa v jej dielach tento motív často objavuje. Nie je tomu inak ani v zbierke poviedok Kto z nás, ktorú publikovalo vydavateľstvo Artforum vo výbornom preklade Barbary Sigmundovej. Zbierka pozostáva zo šestnástich poviedok, ktoré napísala počas pätnástich rokov a publikovala v rôznych literárnych časopisoch. Jedná sa o prvé dielo autorky preložené do slovenského jazyka.
V knihe nájdeme slabšie aj silnejšie príbehy z každodenného života, ale aj také, čo nesú nádych gotického hororu. Poviedky sú kratšie, zápletky husté a tvrdé a väčšina končí mrazivou pointou. Azda iba pri dvoch z nich možno zahrá čitateľovi úsmev na perách. Zobrazujú rodinné tajomstvá a vzťahové problémy, vždy s pomyselným zlovestným tichom pred búrkou. Spoločnou črtou sú postavy stojace tvárou v tvár priepasti, ktorou je život sám.
Prvá poviedka U ocka je bránou do autorkinho pisateľského majstrovstva, ktoré si určite vychutnáte. Rozpráva o dvoch mužoch s nevyriešenou minulosťou. Prvý z nich po rozchode s manželkou prespáva v bytoch určených na prenájom a do jedného takého bytu vezme svoje deti na narodeninovú oslavu. Neočakávaný hosť naruší rodinnú akciu a vo finále sa ťažko rozhodnúť, či sa smiať či predýchať súcit. Ohromnú silu má príbeh Odpad pre sliepky. Žena sa snaží pod rúškom tmy vyhodiť vrece na odpadky. Autorka stupňuje a zhusťuje atmosféru až do samého konca. Okamih, keď čitateľ dospeje do bodu, kedy sa dozvie obsah vreca, je silný.
Zúfalý človek robí zúfalé činy. Aj matka malého Augustína – označeného za problémového žiaka, je zúfalá. Kedysi ju zdravil: „Čau, krásna mamina.“ Zákazy, príkazy a tresty zo strany školy ho obrali o radosť a ona už nemá komu odpovedať: „Čau, krásny synček.“ Je nešťastná a aby toho nebolo málo, vedenie školy ju postaví pred hotovú vec. Jej syn vraj nezvládne učivo na vyššom stupni a musí odísť. Zabudli, že v každej matke drieme šelma, ak ide o dobro dieťaťa. Príbeh opísaný v poviedke Jasne a naliehavo by sa mohol stať každému. Šikana, mobbing, bossing a neschopnosť akceptovať akúkoľvek inakosť vymykajúcu sa norme sú, žiaľ, veľmi časté.
Za poviedku Modré oči za záclonkou by sa nemusel hanbiť žiaden majster psychotrilerov. Napätie, ktoré Piñeiro vybudovala, by sa dalo krájať. Predstavte si večne sliediace oči, ktoré vás prepaľujú spoza záclony a človek, ktorému patria, pozná vaše najtemnejšie tajomstvo. Ste v pasci, on mlčí a roky trpíte s rozloženou psychikou. Katarzia, ktorú dosiahne hlavný hrdina na konci, vyvoláva polemiku o vine a treste. Sú roky prežívajúce v obrovskom strese dostatočným trestom za spáchaný skutok?
Nemôžem nespomenúť poviedku Dočasný podnájom. Autorka naplno rozbalila svoju schopnosť vybudovať hororovú atmosféru. Žiadne vraždy, striekajúca krv, duchovia či príšery, lež neskutočne vygradované napätie s prísľubom desivého rozuzlenia. Natália sa nevie po smrti malého syna vyrovnať zo stratou. S manželom nedokážu bývať v starom byte, preto sa odsťahujú do podnájmu. U susedov sa dejú čudné veci, ozýva sa plač, stonanie a neidentifikovateľné zvuky. Žijú tam štyri deti, pravdepodobne s matkou. Natália sa pri občasných stretnutiach na schodisku kontaktuje s najmladším dievčaťom len pohľadom a zdá sa, že vysiela signál o pomoc. Jedného dňa sa jej podarí s malou prehodiť pár viet a dievčatko jej vtisne do ruky náhradné kľúče, aby mohla kedykoľvek vstúpiť do ich bytu. V snahe zistiť, čo je vo veci, tak urobí. Príliš neskoro si uvedomí, že je všetko inak, ako sa zdalo. Pri rozuzlení mi zostalo nevoľno a neubránila som sa výkriku.
Protagonisti všetkých próz v zbierke sú obyčajní ľudia, pasujúci sa s nejakým problémom. Či už sú to narušené rodinné vzťahy, životná strata, tajomstvo alebo nespracované emócie. Vždy však stoja na hranici, ktorej krehkosť ich sotva drží na strane zákona a zdravého rozumu. Vynikajúca práca s budovaním atmosféry udržiava čitateľa v strehu a napätí až do poslednej chvíle, kedy náhly a silný koniec častokrát vyrazí dych. Zbierka Claudie Piñeiro hovorí o tichu, nedostatku komunikácie, nešťastí, násilí a strachu. Stavia hrdinov tvárou v tvár extrémnym situáciám. Knihu venovala „všetkým, ktorí sa vedia vcítiť do kože druhých, hoci aj čudákov.“ Kto z nás sa nikdy necítil zvláštne alebo nenormálne? Kto z nás sa nikdy nestretol s niekým, kto pôsobil zvláštne alebo nenormálne? Dokážeme byť dostatočne empatickí? Ak budete čítať zbierku a odsúdite toho-ktorého hrdinu, na chvíľu sa zamyslite, čo by bolo, keby ste na jeho mieste stáli vy. Tým neobhajujem trestné činy, len podnecujem k hlbším úvahám. Samozrejme, v niektorých poviedkach sú zobrazené také extrémne situácie, že byť empatickým azda ani nie je možné. Ľudská myseľ je krehká, stačí oná posledná kvapka a dochádza k skratu. A to sa naozaj môže stať každému. Všetko je napokon o komunikácii, ktorá v uponáhľanom svete absentuje.Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments