„Když se dívám zpátky na své dětství, nedovedu pochopit, jak jsem vůbec mohl přežít. Bylo to bídné dětství, jak jinak: o šťastném dětství nemá cenu psát. Horší než obyčejné bídné dětství je bídné irské dětství, a ještě horší je bídné irské katolické dětství.“
Týmito slovami začína spisovateľ Frank McCourt memoáre zachytávajúce obdobie jeho neľahkého detstva a dospievania v 30. a 40. rokoch minulého storočia. Použila som slovo neľahkého, no to nestačí. Neexistuje výraz, ktorým sa dá jedným slovom opísať, čím všetkým si on a jeho rodina museli prejsť (tisícky ďalších rodín nevynímajúc). Nepredstaviteľná chudoba, hlad, špina, zima, smrť niekoľkých súrodencov… to sú veci, ktoré by zložili každého. Franka však nie. Zdedil rozprávačský dar po svojom skoro stále opitom otcovi a bez sentimentu a pátosu opísal život chudobnej írskej rodiny s naozaj poriadnou dávkou humoru. Neviete, či sa smiať alebo plakať. Priznám sa, smiala som sa takmer stále a hanbila sa pri tom, ale nedalo sa inak. V knihe nenájdete žiadne citové vydieranie, hoci sú opisované udalosti strašné. Dej rozpráva prostredníctvom detského rozprávača, seba. Začína štvorročný a končí takmer dospelý. Vynikajúco sa zhostil detského jazyka a čitateľovi nezostáva iné, ako sa neustále uchechtávať nad mudrovaním a komentármi malého Frankieho. „Babiččina sousedka paní Purcelová má jediné rádio u nich v ulici. Dostala ho od úřadů, protože je stará a slepá. Já bych chtěl taky rádio.x. Naše babička je sice stará, ale není slepá, a k čemu je taková babička, která neoslepne a nedostane od úřadů žádné rádio?“
Jeho rodičia sa zoznámili ako prisťahovalci v New Yorku. Amerika im však neposkytla nič z toho, čo očakávali. Matka Anděla zostala okamžite po prvom „rande“ s Malachym tehotná. Na nátlak sesterníc si burana zo Severného Írska musela vziať. A od severana sa predsa nedá čakať nič dobrého. Tak aj bolo. Ak aj zarobil nejaké peniaze, kúpil za ne alkohol a rodina, s už niekoľkými malými deťmi, nemala čo do úst vložiť. Po opileckých záťahoch v noci postavil deti do radu a museli prisahať, že zomrú za Írsko. Nerozumeli, ale prisahali. Keď bola situácia neúnosná a jedno z detí zomrelo, za milodar od príbuzných sa vrátili naspäť do Írska. Nik z rodiny im však nebol ochotný pomôcť (čas od času nejaká almužna či láskavosť z matkinej strany), preto sa pretĺkali ako vedeli. Matka žobrala v charitných domoch a otec, ak si sem tam našiel prácu alebo dostal podporu, zvyčajne všetko prepil. Žili v dome na spadnutie v meste Limerick. Na prízemí, ktoré nazývali Írsko sa dalo bývať iba v lete, v zime bolo takpovediac pod vodou, na poschodí nazvanom Taliansko sa krčila celá rodina. Paplóny či vankúše boli prepych, čo si nemohli dovoliť, spávali na zablšených matracoch poprikrývaní starými kabátmi. Hladovanie, vlhko a zlé životné podmienky spôsobili úmrtie ďalších detí (matka porodila dohromady šesť chlapcov a jedno dievčatko). Tu išiel všetok humor bokom, hoci aj v týchto prípadoch dokázal autor odľahčiť opisované scény. Frank a jeho mladší brat Malachy chodili zbierať drevo a uhlie po cestách, zriedkavo sa nad nimi niekto zľutoval a dal im jedlo, prípadne nejaké ukradli. Teplú vodu a výdatnú stravu autor okúsil až v nemocnici, kde niekoľko týždňov ležal s brušným týfusom a utiekol hrobárovi z lopaty.
Našťastie deti chodili do školy. Síce tam dostali viac bitky, než získali vedomostí, no aspoň sa naučili čítať, písať a počítať. „Praští vás, když nevíte, proč Bůh stvořil svět, (…) praští vás, když neumíte říct své jméno irsky, (…). Jeden učitel vás praští, když nevíte, že Eamon De Valera je největší muž, jaký kdy žil. Jiný učitel vás praští, když nevíte, že Michael Collins byl největší muž, jaký kdy žil. Pan Benson nenávidí Ameriku a musíte si pamatovat, že máte nenávidět Ameriku, jinak vás praští.“ Frank miloval knihy a zháňal ich všade možne. Láska k literatúre mu vydržala. Keď sa v roku 1949 opäť vrátil do Ameriky, odpracoval si svoje v prístavných dokoch, odslúžil vojenčinu v kórejskej vojne a vyštudoval anglický jazyk na Newyorskej univerzite. Tridsať rokov pôsobil ako učiteľ a napokon napísal memoáre Andělin popel (1996), za ktoré získal Pulitzerovu cenu. Po obrovskom úspechu nadviazal pokračovaním s názvom Andělina země.
Kapitolou samou o sebe je náboženstvo. Frank vyrastal v rodine írskych katolíkov a do dvanástich rokov si myslel, že deti necháva anjel na siedmom schode v dome. Viedol s ním dlhé debaty. Je zábavné a zároveň desivé čítať o kňazoch, viere a nezmyselných zákazoch a príkazoch. Trebárs masturbácia bola smrteľným hriechom. A decká všetkému verili: aj peklu, zatrateniu a pekelným mukám, čo ich čakajú tak či tak. Ako ísť k spovedi, keď si dospievajúci chalan? Frank mal rád hluchého kňaza, ktorý na záver spovede len zamrmlal, aby sa za neho pomodlil a bolo vybavené. Lenže jedného dňa sedel za prepážkou mladý kňaz „s uchem velkým jako mořská mušle“ a nedalo sa cúvnuť.
„Já-já-já jsem dělal sprosťárny, Otče.
Ó, mé dítě, delals je sám se sebou, nebo ještě s někým, nebo snad s nějakým zvířetem?
S nejakým zvířetem. V živote jsem o takovém hříchu neslyšel. Tenhle kněz musí být z venkova, a v tom případě mi otevírá netušené obzory.“
Na tejto príhode sa môžete smiať, pri iných sa vám určite postavia vlasy dupkom. (Ale stále sa budete usmievať, verte mi). Náboženstvo tvorilo v minulom storočí pre Írov dôležitú súčasť života. Aj tí najchudobnejší absolvovali prvé sväté prijímanie a birmovku. Protestant nenávidel katolíka a naopak. A všetci spolu nenávideli Angličanov. Paradoxne bola pre mňa posledná Frankova spoveď v závere knihy najemotívnejšou udalosťou. V tej chvíli sa vyvalili všetky nahromadené emócie. Vôbec sa nečudujem, že napokon aj tak na Boha zanevrel.
Panoptikum postáv okolo rozprávača je naozaj pestré: rovnako biedni kamaráti, lakomá teta Aggie (veľmi zlá stvora), tvrdá babička bez náznaku súcitu, vľúdny ujo (vďakabohu zaň), príšerní učitelia, ešte príšernejší bigotní kňazi, ale v prvom rade notorický alkoholik otec a zlomená matka Anděla. Otca mali deti radi, vedel rozprávať tie najúžasnejšie príbehy a spievať všetky známe írske piesne, hoci na to potreboval hektolitre alkoholu. Ženy v tej dobe pracovali zriedka a boli závislé na mužových peniazoch. Anděla neustále trúchlila za mŕtvymi bábätkami a bojovala s Malachym o každú pencu. Nič nezmohla. Keď pil, tak pil. Ona i deti boli odkázané na milosť charity a dobrotu a láskavosť cudzích ľudí. Jej sila je obdivuhodná, no za výčitku stojí, že aj keď na chleba nebolo, na cigaretu muselo byť vždy.
Frank McCourt vyčaroval obrazy prvej polovice 20. storočia naozaj detailne a farbisto. Bieda, špina, suchotinársky kašeľ, smrť v každej rodine, vlhký odev, premočené deravé topánky, bosé nohy najchudobnejších, zatuchnutý smrad zafajčených príbytkov a krčiem plných výparov whisky a piva. Fajčili všetci a zomierali mladí. Či už ich zabíjal hlad, cigarety alebo vlhko tiahnuce sa z rieky a plaziace sa ulicami. Otcovia šťastnejších rodín odchádzali cez vojnu za prácou do Anglicka a posielali domov peniaze. Aj Frankov otec odišiel, no telegram s poštovou poukážkou dorazil jediný raz. Zárobky spláchol dolu hrdlom. Mnohé historky ale dokazujú, že pre svoje deti by urobil všetko – keď išlo do tuhého, zohnal doktora, vysal synovi hlieny z nosa ústami, vštepoval im výchovu, tíšil ich rozprávkami… Démon alkoholu bol silnejší. Frank k otcovi ku podivu naprieč časom stále vzhliada a obdivuje ho. Predstavuje si, že je ako najsvätejšia Trojica, že sú v ňom traja ľudia, jeden ráno s novinami, druhý rozprávajúci príbehy a napokon tretí, ktorý robí zlé veci, páchne po whisky a chce, aby zomreli za Írsko. „Je mi smutno z těch zlých věcí, ale nikdy se od něj neodvrátím, protože ten ranní táta je můj skutečný táta, a kdybych byl v Americe, řekl bych mu: Mám tě rád, táto, jak to říkají ve filmech, ale v Limericku to říct nemůžete, protože by se vám vysmáli. Je možné Říkat, že máte rád Boha, malé děti a koně, kteří vyhrávají, ale všechno ostatní je mozek naměkko.“
Hoci mal Frank McCourt ťažký štart do života, dokázal prekonať nepriazeň osudu, stal sa úspešným a napísal dielo hodné pozornosti. Je hlasom tých, ktorí také šťastie nemali. Príbeh sa číta sám, ako tá najskvelejšia fikcia, pretože každá jedna príhoda pôsobí neuveriteľne. Žiaľ, všetko sa stalo. Ak nie jemu, tak niekomu v blízkom okolí. Táto kniha je dôležitá, veľmi dobre napísaná a jednoducho úžasná. Možno mnohých rozplače, tvrdo zasiahne, či dokonca úplne rozdrví, autor nedovolí, aby sa čitateľ úplne poddal smútku a beznádeji, vie, ako vyčarovať úsmev na tvári. Ukazuje nám, aké máme šťastie, že sme sa narodili dnes a tu a prináša nádej, že aj z toho najväčšieho bahna sa dá vyhrabať a žiť život podľa predstáv. Skvelý rozprávačský štýl, skvelo vypointované historky, živá kritika vtedajšej írskej spoločnosti, autenticita a obraz utrpenia pretvorený v grotesku – to všetko sú dôvody, pre ktoré sa oplatí po knihe siahnuť. Dovolím si do neba vychváliť český preklad Josefa Moníka. Kniha vyšla vo vydavateľstve Prostor a odporúčam ju všetkým, úplne všetkým.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments