John Hersey Hirošima

John Hersey Hirošima (Desivá katastrofa, ktorá zmenila svet)

Najdesivejšia zbraň, aká bola kedy použitá, ukázala svoju nepredvídateľnú silu 6. augusta 1945 v Hirošime a o tri dni neskôr v Nagasaki. Pri výbuchu atómovej bomby zahynulo len v Hirošime stotisíc ľudí a ďalšie státisíce utrpeli zranenia a doživotné následky. John Hersey vo svojej knihe, prvý raz publikovanej v roku 1946, vyrozprával príbehy šiestich preživších. V novom vydaní sa po štyridsiatich rokoch vracia do Japonska, aby ich vyhľadal a priblížil ich osudy. Knihu publikovalo vydavateľstvo Ikar v preklade Henriety Hatalovej.

Ráno krátko po ôsmej hodine japonského času, vo chvíli, keď nad mestom explodovala atómová bomba, si Tošiko Sasakiová sadala na stoličku v kancelárii, Dr. Fudžii sa chystal na verande domu čítať noviny, vdova Nakamurová skontrolovala deti a sledovala suseda pri búracích prácach, páter Kleinsorge čítal jezuitský časopis, doktor Sasaki kráčal so vzorkou krvi do laboratória a reverend Tanimoto sa chystal vyložiť vozík plný vecí odsťahovaných z mesta, pretože sa bál očakávaných náletov. Všetci šiesti patrili medzi šťastlivcov, ktorí boli síce rôzne zranení, no prežili. So svojimi desivými príbehmi sa podelili prostredníctvom Herseyovej knihy s celým svetom.

Po explózii nik nevedel, čo sa vlastne stalo. Mesto horelo, všade kričali ranení, kto mal zdravé ruky pomáhal. Niektorým zhorelo obočie a kúsky kože im viseli z tváre a rúk, viacerí za chôdze vracali, ďalším spálilo šaty a väčšina utrpela popáleniny. Ľudia krátko po výbuchu zomierali po stovkách. Reverend Tanimoto horúčkovito pomáhal a behal z miesta na miesto. „Ako kresťana ho napĺňal súcit k ľuďom uväzneným pod troskami a ako Japonca ho zdrvila hanba, že on zostal nezranený. V behu sa modlil: „Bože, pomôž im a dostaň ich z ohňa.““ Ľudia hľadali útočisko v lesnom parku, no oheň začal pohlcovať aj ten. Ach! Hrôza, ktorá sa valí zo stránok sa nedá opísať… Jedna mamička nechcela štyri dni odložiť z náručia svoje mŕtve bábätko…

Predstavte si tú ohromnú silu. Výskumníci, ktorí sa hneď pustili do práce, zistili, že sľuda s bodom tavenia 900°C sa roztiekla na žulových náhrobkoch vzdialených od centra výbuchu asi 350 metrov. Telefónne stĺpy, ktorých teplota zuhoľnatenia je 240°C, zhoreli úplne, pričom boli viac než 4 km od centra. Pri výpočtoch sa zistilo, že teplo z bomby dosahovalo v centre šesť tisíc stupňov celzia. V okruhu 800 metrov od centra výbuchu zahynulo asi 95 percent ľudí a tisícky tých, čo boli ďalej. A toto si dovolil spôsobiť človek človeku!

V knihe sa dočítame, že rok po zhodení bomby bola slečna Sasakiová mrzáčka (utrpela škaredú zlomeninu a veľmi dlho čakala na ošetrenie), pani Nakamurová chudobná, páter Kleinsorge v nemocnici, doktor Sasaki nevládal pracovať ako predtým, doktor Fudžii prišiel o nemocnicu a pán Tanimota o kostol aj vitalitu. V priebehu rokov sa však ako tak dokázali opäť postaviť na nohy a žiť nový život. Mnoho obyvateľov Hirošimy pociťovalo voči Američanom nenávisť. „Viem,“ prehodil raz doktor Sasaki, „že sa v Tokiu práve teraz koná proces s vojnovými zločincami. Myslím si, že by tam mali byť tí, čo rozhodli o použití bomby, a mali by ich všetkých obesiť.“ Prekvapivý počet Japoncov si zachoval viac či menej ľahostajný postoj k etickej stránke použitia bomby. „Bola vojna, museli sme s tým počítať.“

Tých, čo prežili bombardovanie Hirošimy a Nagasaki, začali Japonci nazývať „hibakuša“ – osoby postihnuté výbuchom. Viac než desaťročie žili títo ľudia v akomsi vákuu, pretože japonská vláda sa nechcela ocitnúť pod tlakom morálnej zodpovednosti za ohavné činy víťazných Spojených štátov. Hoci drvivá väčšina hibakuša trpela následkami, vláda nerobila nič až dovtedy, kým sa Japonskom neprehnala vlna pobúrenia spôsobená americkým testom vodíkovej bomby na atole Bikini v roku 1954, kedy bolo ožiarených dvadsaťtri členov posádky rybárskej lode. Zákon o úľavách pre hibakuša prešiel aj tak až po troch rokoch od udalosti. V roku 1957 parlament konečne schválil zákon o zdravotnej starostlivosti o obete atómovej bomby.

V knihe sa dočítate omnoho, omnoho viac. Neľahké osudy ľudí zo zbombardovaných miest nenechajú nikoho chladným. Kniha je pamätníkom nielen šiestim menovaným, ale všetkým obyvateľom Hirošimy a Nagasaki. Celé ľudstvo by si malo sľúbiť, že sa už nikdy nič podobné neudeje. Mestá povstali z pustatiny trosiek v roku 1945. Z Hirošimy je pozoruhodne krásne mesto, moderné, obrovské ale pamätajúce na osudný 6. august. „V prebudených spomienkach na minulosť musel doktor Sasaki žiť s jedinou vecou, ktorú trpko ľutoval: v troskách Nemocnice červeného kríža v prvých dňoch po zhodení bomby sa už v určitom bode nedala zisťovať totožnosť tých, ktorých telá odtiahli na masovú kremáciu. Bezmenné nepokojné a nepovšimnuté duše teda musia po celé ďalšie roky ustavične blúdiť.“

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť