Záhadný odkaz o vražde ženy menom Magda sa stáva impulzom k hlbokému skúmaniu života, smrti, smútku, hnevu aj podstaty literatúry.
Americká spisovateľka Ottessa Moshfeghová zaujala čitateľské publikum v roku 2015 debutom s názvom Eileen, za ktorý získala nomináciu na Bookerovu cenu. Mimoriadnemu úspechu sa teší druhý román Môj rok pokoja a odpočinku (Literárna bašta 2020) a aktuálne sa čitatelia môžu ponoriť do novinky Smrť v jej rukách. Anotácia nás upozorňuje, že pri pozornom čítaní môžeme prísť na to, že príbehy, ktoré sme sa naučili rozprávať o vlastných životoch, nemusia byť úplne pravdivé.
Keď sa vražda stane impulzom k životu
Vesta Gulová žije na samote v lese, kam sa presťahovala po smrti manžela Waltera. Každodennú rutinu zdieľa so psom Charliem. Počas prechádzky nájde rukou písaný odkaz: Volala sa Magda. Nikto nikdy nezistí, kto ju zabil. Nebol som to ja. Tu je jej mŕtve telo. Samozrejme, po tele ani chýru ani slychu. Došlo k skutočnej vražde? Keďže nebohý manžel nikdy neschvaľoval žiadne Vestine priateľstvá, trávila väčšinu času pri detektívkach. Azda preto sa teraz sama púšťa do pátrania namiesto toho, aby zavolala políciu. V meste je nová, ľuďom sa vyhýba a riešenie záhady sa pre ňu stáva sviežim životným impulzom. Vyšetrovanie je od začiatku akási hra na detektíva. Vesta si vymýšľa okolnosti zločinu, identitu mŕtvej a vytvára zoznam podozrivých. Podkutá vedomosťami z kníh a kriminálnych filmov dbá na každý detail svojich vymyslených dôkazov. Okolo domnelej mŕtvoly buduje celý svet. Všetko zapisuje do zošita a tak trochu sa pasuje do role spisovateľky. Aký osamelý je tento proces! Písanie je výsostne osobná vec, môže ťa zničiť alebo vniesť do života nepoznaný zdroj sily. Hra na detektíva je úsmevná len dovtedy, kým nezistíme, že je všetko inak, ako sa sprvoti zdalo. Do popredia vystupuje neveselá minulosť starnúcej ženy. Netrvá dlho a Vesta je úplne ponorená do svojej imaginárnej reality. Do jej myšlienkových pochodov často zasahuje hlas zosnulého manžela.Temný atmosférický príbeh
Moshfeghová vykreslila psychologický portrét osamelosti podfarbený ťaživými spomienkami na minulosť. Ponára nás do nejednoznačného priestoru medzi trilerom a psychologickou drámou. Vybudovala atmosférický príbeh, pri čítaní ktorého vás zovrie úzkosť a napätie. Hádže čitateľa do jamy plnej obsedantných myšlienok. Tému dobrovoľnej izolácie zvolila už v románe Môj rok pokoja a odpočinku a tu v nej pokračuje. Myšlienkové pochody Vesty sú nestabilné a podivné. Stráca rozum alebo sa napokon ukáže, že je spoľahlivou rozprávačkou?
Nič nie je, ako sa zdá
Ten, kto čítal román nobelistky Olgy Tokarczukovej Cez kosti mŕtvych pluh svoj veď (Premedia 2021), si určite, ako mnoho iných recenzentov, všimne podobnosť s dielom Moshfeghovej. Obe hrdinky sú staršie ženy a milovníčky psov, žijú na samote a v oboch knihách sa mihajú odkazy na poéziu Wiliama Blaka. Bol to autorkin pokus vyvolať prízrak plagiátorstva? Možno, pretože ona si servítku pred ústa nedáva a zastáva názor, že spisovateľ si môže robiť, čo chce: „Veľa pri písaní uvažujem, ako to celé osrať a čím to tu celé zasmradím.“ Názvom románu zavŕšila svoj temný príbeh priam geniálne. Pod vrchnou vrstvou kriminálnej zápletky sa skrýva oveľa hlbší zmysel, ku ktorému dospeje čitateľ na samom konci. Tento príbeh nie je vôbec taký, akým sa zdá. Nejde v ňom o to, o čo si myslíte, že ide.
Ottessa Moshfegh: Smrť v jej rukách, preklad Daniela Krnáčová, Literárna bašta 2021
Článok bol pôvodne uverejnený v Magazíne o knihách ( č. 7 /2021), nájdete ho aj na Facebooku a Instagrame.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments