Finkel Posledný pustovník

Michael Finkel Posledný pustovník

Keď zmizne bez slova dvadsaťročný chlapec s určitým rodinným zázemím, akosi predpokladáme, že ho niekto nahlási ako nezvestného.

Tu ide len o jednu z mnohých zvláštností prípadu, kedy v letovisku Pin Tree v štáte Maine po pätnástich rokoch pátrania konečne zatknú podivného vlamača, ktorého výčiny trápili trvalých aj príležitostných obyvateľov neďalekej chatovej oblasti pri Severnom rybníku (North Pond). Rozhodne sa mu nedalo vytknúť, že si z každej chaty vždy prisvojil len pár „maličkostí“, a nepoškodzoval úmyselne majetok. Nemôžeme sa čudovať ani fascinácii vyšetrovateľov, rôznych odborníkov a samotného autora knihy, ktorí sa stretli s Christopherom Tomasom Knightom, dvadsaťsedem rokov sa skrývajúcim neďaleko ľudských obydlí a napriek tomu sa úspešne vyhýbajúcim pozornosti, ktorú mu za tie roky venovali.

Pustovník po následnom umiestnení v nápravno-výchovnom ústave samozrejme svojím prípadom a sebe vlastnou typickou mlčanlivosťou pritiahne pozornosť médií aj verejnosti a legenda sa rozšíri za hranice jedného štátu. Vznikajú ďalšie legendy, dokonca piesne a snahy o stretnutie sa s čudákom z lesov, no Christopher Knight odmieta všetky ponuky, kým ho nakoniec nepresvedčí americký novinár Michael Finkel. I keď, aj táto spolupráca má svoje hranice…

Autor sa prehŕňa chatárskymi legendami a príbehmi, ktoré sa o Christopherovi šírili medzi domácimi i návštevníkmi, dopĺňa ich výsledkami rozhovorov s rodinou a so spolužiakmi, so psychológmi a inými znalcami snažiacimi sa aspoň približne ho zmestiť do nejakej tej diagnózy, a my tak môžeme získať určitý obraz chlapca, ktorý jedného dňa vyrazí na cestu, kým mu vydrží benzín, potom bez akejkoľvek prípravy prejde mainskými vrchmi, aby sa nakoniec na desiatky rokov utiahol do ústrania. Nedá sa neobdivovať húževnatosť a šikovnosť človeka, čo prežije v prírode aj tie najtreskúcejšie zimy a „mainsky nepriaznivé“ podmienky pre život.

Finkel sa nezabudol venovať ani fenoménu života v dobrovoľnom odlúčení v histórii ľudstva a ponúka stručnú exkurziu rozmanitými podobami pustovníctva: hikikomori, mnísi, askéti, eremiti, swami… či známe osobnosti, tých všetkých priťahovala samota a ticho, ktoré v nej zaznie a prehovára inak a hlbšie než slová, a v dnešnej dobe sa k nim znovu obracia pozornosť. Vieme o Thoreauovi, spisovateľovi z mainských lesov a mnohých ďalších, ktorí si dobrovoľne vyskúšali samotu (hoci, Christopher by vám povedal o Thoreaovi svoje). Knight dokázal, že samota sa celkom slušne dá objaviť aj neďaleko ľudských obydlí. Prostredníctvom nej ostával vo svete, no menilo sa jeho nazeranie naň i na seba: „Veci, ktoré sú samy osebe cenné, sú v samote ešte cennejšie. To nemôžem poprieť. Samota mi zosilnila vnímanie. Ale pozor, je v tom malý háčik – len čo som zosilnené vnímanie zameral na seba, stratil som identitu. Nemal som potrebu definovať sa. Moje vlastné ja sa stalo bezvýznamným.“ Mimochodom, nerád sa označuje za pustovníka.

V listoch a rozhovoroch s Finkelom poeticky odhaľuje svoj vzťah k tichu, ktoré mu najviac po zatknutí chýbalo: „Oddával by som sa mu, čerpal z neho plnými dúškami, načieral doň, pil, jedol ho ráno, na obed i večer, vychutnával by som každý hlt, každú dúšok. Tomu vravím hostina.“ Objavil hodnotu ticha, ktoré vie byť utešujúce a podporné, ale aj silné a jasne vymedzujúce hranice kontaktu: „…Ticho vyvoláva v ľuďoch strach. Dosť ma to mätie. Pre mňa je mlčať úplne normálne. Je to pohodlné.“ Tu sa postupne objavujú a vysvetľujú mnohé zvyky, vyplývajúce najmä zo života v ústraní: prečo sa nepozerá ľuďom do tváre, jeho priame vyjadrovanie bez spoločenských „zaoblení“ a zjemňovaní či ako po sebe dokázal po celé roky nezanechávať stopy; aký relatívne luxusný život sa dá viesť v lesnej skrýši; čo sa dá na jednom mieste robiť okrem čítania kníh a počúvania rádia; stret s vlastnými morálnymi hodnotami, napr. pri krádeži.

Rozhodne som sa pri čítaní nenudila, naopak, sama vyhľadávam takéto pustovnícke chvíľky a k Finkelovej knihe som pristupovala čiastočne ako k návodu na uskutočniteľný život v samote a čiastočne ako k zaujímavej štúdii osobnosti, ktorá prekvapujúco za takmer tri desaťročia nikdy nepociťovala potrebu ďalšieho ľudského kontaktu. Užila som si komentáre ku knihám, ktoré si za tú dobu „nazbieral“ a prečítal; v jeho vyjadrovaní názorov pociťujem ten chýbajúci nános ostatných postojov a očakávaní, ktoré si bežne prenášame pri každodennom ľudskom kontakte. Ďalšou obľúbenou časťou sa stali výskumy: môže byť inklinovanie k samote dedičné? Čo s nedobrovoľnou samotou?

Ako Chris nakoniec dopadol, si poďte prečítať sami. Jednoznačne ju odporúčam tým, čo samotárom nerozumejú, tým, ktorí samotu milujú (a možno čosi potichu plánujú), tým, čo idú prvýkrát na táborák (a netušia, či sa vrátia alebo nie)… nuž a rozhodne všetkým ostatným. Posledný pustovník totiž ponúka dobrú sondu do duše a života človeka, ktorý sa vyníma nielen v ľudskej spoločnosti, ale aj medzi samotármi.

Možno si kladieme nesprávnu otázku,“ nadhodil Knight. „Možno by sme sa nemali pýtať, prečo niekto pred spoločnosťou uteká. Možno by sme si mali klásť otázku, prečo by v nej niekto chcel zotrvať.“

Vďaka, absynťáci.

Michael Finkel: Posledný pustovník, Vydavateľstvo Absynt, 2020

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť