Vražda morskej panny

Rydahl a Kazinski Vražda morskej panny

„Dospelých už neprekvapí, keď počujú čosi nové a neuveriteľné. Sú skeptickí voči všetkému, čo nie je vytesané do kameňa či odliate z cínu. Najprv sme deti, naše duše vedia cítiť, rozumieť a veriť, a potom sa to stane. Každý ďalší rok je ako tehla v opevnení. Múr len rastie, až sa stane nedobytným, šeď dní a nešťastné lásky slúžia ako malta. Spája kamene a uzatvára človeka pred vonkajšou krásou.“ Existujú však dospelí, ktorí nezabudli byť deťmi. Slávny dánsky rozprávkar je jedným z nich.

Hansa Christiana Andersena určite netreba nikomu predstavovať. Jeho životopis a najmä rozprávky pozná každé dieťa i dospelý. Vo svojich čarovných príbehoch spracúval najmä svoje ťažké životné skúsenosti, bôle ale aj túžby. Väčšina z nich je smutná a mnohé sa končia tragicky, no to im vôbec neuberá na kúzelnosti. Za vznikom Malej morskej panny údajne stojí nešťastná a nenaplnená láska k dcére svojho dobrodinca pána Collina. Písal jej zaľúbené básne a listy, no ona k nemu necítila nič viac než priateľstvo. Odborníci sa doteraz v otázke jeho sexuality nezhodli, polemizuje sa o tom, či bol heterosexuál, bisexuál alebo homosexuál. Nie je to jedno? V rozprávke vraj symbolizuje malá morská panna, ktorá obetovala všetko pre lásku a napokon sa zo žiaľu premenila na morskú penu, práve jeho. Trojica dánskych autorov (za pseudonymom sa skrývajú Thomas Rydahl, Anders R. Klarlund a Jacob Weinreich) však ponúka novú interpretáciu rozprávky vo fiktívnom príbehu Vražda morskej panny. Okolo postavy dánskeho rozprávkara spisovatelia rozohrali príbeh s kriminálnou zápletkou, kde je Andersen hlavným podozrivým aj samozvaným „detektívom“ zároveň. Slovenskí čitatelia si vynikajúci historický triler môžu vychutnať vďaka vydavateľstvu Lindeni a prekladu Jozefa Zelizňáka.

Píše sa rok 1834 a v kodanskom prístavisku sa našlo zohavené telo mladej prostitútky Anny. Sestra zavraždenej okamžite ukáže prstom na údajného vraha. Je ním Hans Christian Andersen, v tom čase neúspešný básnik a spisovateľ, ktorý často chodil do nevestinca za mŕtvou. Nie za sexuálnymi radovánkami, lež preto, lebo jej podobizeň rád vystrihoval z papiera. (O záľube vo vystrihovaní zvieratiek, postavičiek či vecí sa dočítate v jeho životopise a autori tento fakt zakomponovali do príbehu). Po okamžitom obvinení je vzatý do väzby a čaká na popravu. Márne kričí, že je nevinný. Kto by už veril takému bizarnému čudákovi, ktorý sa rozpráva s vecami dennej potreby. Našťastie sa za neho prihovorí bohatý mecenáš Collin a Andersen má tri dni na očistenie svojho mena. Podarí sa mu presvedčiť Anninu sestru Molly, že je nevinný a s vervou sa púšťajú do pátrania. Našťastie vieme, že rozprávkar sa dožil vysokého veku, ale poviem vám, bála som sa o neho. S Molly sa dostávajú do nebezpečných situácií, v ktorých im ide doslova a do písmena o život. Obraz mŕtvych žien zbavených ženstva, čo nosia vypálený na sietnici, im nedá spať. Hrozba odťatej hlavy je pre Hansa rovnako silnou motiváciou.

Od začiatku poznáme meno vraha, no netušíme kto je, ani čo ho poháňa v morbídnom zabíjaní. Áno, morbídnom. Verte, že sa zimomriavkam a zhnuseniu neubránite. Rovnako tak vás môžu obchádzať mdloby pri opisoch prostredia. Smrad tiahnuci sa z kanálov, stoky plné výkalov, chudoba, skazenosť, špina, ženy zarábajúce si na živobytie, čo obslúžia za noc aj viac ako desať zákazníkov, otrhané deti trpiace podvýživou, práčky s rukami zodratými do krvi a kožou vyžranou od lúhu, slúžky s ohnutým chrbtom, latrinári nosiaci vedrá s exkrementami celej Kodane a väzni hnijúci v smradľavých kobkách vám zoberú chuť k jedlu. Rovnaké pocity som zažívala pri čítaní historických kriminálok 1793 a 1794 od Niklasa Natt och Daga (Tatran). Autori si dali na atmosfére poriadne záležať. (Ale tú spackanú popravu si naozaj mohli odpustiť.) Umne do príbehu zakomponovali situácie, ktoré vo vás okamžite vyvolajú asociácie k známym rozprávkam. Ja som našla Škaredé káčatko, Cínového vojačika, Snehovú kráľovnú, Slávika, Palculienku, Cisárove nové šaty a ďalšie.

V románe silno rezonuje motív „väzenia“ a túžby. „Neľudské chce mať tvár, škaredé byť pekné. Všetci a všetko chcú byť niekým iným.“ Jeden je uväznený v chudobe, druhý v hrdosti, tretí v ctižiadosti, iný v beznádeji a ďalší v živote, ktorý sa dá len ťažko zmeniť. A všetci v sebe živia túžbu po zmene. V čom spočíva vrahovo osobné „väzenie?“ V hlave, v tele, v spoločnosti? Táto otázka nedá Andersenovi pokoja. Zločincovi v podstate rozumie, sám by najradšej pretvoril svoj osud chudobného chlapca a prerazil múr samoty. Akurát že vrah je ochotný riskovať a zájsť až na kraj možností. Vraví sa, že nádej umiera posledná a je motorom pre ľudské napredovanie. No neslobodno zabúdať na túžbu, tá keď sa vymkne spod kontroly, môže spôsobiť mnoho utrpenia. Páči sa mi, ako sa autori vysporiadali s tým, že v Andersenovom živote nenájdete ani zmienku o nejakom jeho odsúdení alebo zapletení sa do vrážd. Jednoducho sa v románe zaviaže mlčaním o všetkých udalostiach, ktorých bol svedkom a aktérom. Môže toto niekto žiadať od spisovateľa? Veru nie. A slávny rozprávkar si cestičku našiel. „Príbeh si vždy nájde svoju cestu. Ako burina medzi dlažobnými kockami sa zjaví tam, kde ho najviac potrebujú. Jestvuje spôsob, ako rozpovedať príbeh, ktorý kráľ nemôže zakázať, spôsob, akým šepkať zakázané vety…“, aby ich počul každý a nik nevedel zastaviť.

Veľmi, veľmi sa mi kniha páčila. Prvý raz som, tuším, pri kriminálnom príbehu plakala. Nahlas.

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť