Európska science-fiction nemala väčšieho autora, než akým bol pred storočím narodený poľský spisovateľ Stanislaw Lem (1921-2006). Svoj najikonickejší román napísal v čase, keď sa človek pokúšal dostať do vesmíru a vyšiel krátko po tom, ako sa to Gagarinovi v apríli 1961 podarilo.
Príbeh sa odohráva na vesmírnej stanici obiehajúcej okolo planéty Solaris, ktorej povrch pokrýva záhadný oceán. Hlavnou postavou je psychológ Kris Kelvin, ktorý prichádza na stanicu, aby vyšetril záhadné udalosti, ktoré postihli posádku. Čoskoro zistí, že Solaris je živá bytosť schopná materializovať najhlbšie ľudské spomienky a pocity, čím konfrontuje jednotlivcov s ich vlastnými démonmi. V Kelvinovom prípade s návratom jeho zosnulej manželky. Pri vytváraní umelých ľudí ale nejde len o presnú materiálnu reprodukciu, ktorá by bola identickou kópiou originálu. Spolu so spomienkami dostáva dvojník aj vedomie, a teda subjektivitu. Ukazuje sa však, že vedomie imitácie pozostáva len z informácií prevzatých z Kelvinovej pamäti. Harey nie je teda vernou kópiou zosnulej osoby, ako skôr syntetickým výmyslom vytvoreným z údajov jeho vedomia. Paradoxne pôvod a účel zázračného výskytu dvojníkov na vesmírnej stanici sa čitateľ nedozvie, čím ostáva priestor pre vlastné interpretácie.
Do Československa sa dostal Solaris pomerne skoro vďaka slovenskému prekladu Hany Lerchovej, ktoré vyšlo v martinskom vydavateľstve Osveta. Po česky vyšiel v časoch normalizácie v roku Československom spisovatelovi (1972, preklad Bořivoj Křemenák). Po novembri 89 vyšiel v novom preklade Pavla Weigela v Knižnom klube (1994), ktorý opakovane vyšiel niekoľkokrát, naposledy v roku 2021 v Knihe Zlín. O nové slovenské vydanie sa v ten istý rok postaral Ikar a pre jeho edíciu Odeon ho preložil Samuel Marec.
Iná forma života môže ľudstvo aj ignorovať
Z kybernetického hľadiska je planéta nevypočítateľná, nepreniknuteľná čierna skrinka, vždy plná prekvapení, ktorá ľudí v ich snahe o poznanie vrhá naspäť. Lem nepatril k spisovateľom, ktorí vytvárali nové svety typu Star Wars alebo Star Trek, hoci väčšina jeho najvýznamnejších diel sa týka stretu človeka s mimozemským životom. Naopak riešil otázku, čo ak iná forma života nebude mať záujem o priamy kontakt. Solaris s jej bizarnými tvarmi a tajomnými výtvormi možno prirovnať k symfónii, ktorej „hluchými poslucháčmi“ sú ľudia.
„Vyrazíme do kozmu a sme pripravení na všetko, to znamená na osamelosť, na boj, utrpenie a smrť. Zo skromnosti to nepovieme nahlas, ale občas si myslíme, akí sme úžasní. Teraz ešte nechceme vesmír dobyť, chceme len expandovať. Niektoré planéty majú byť púštne ako Sahara, iné ľadové ako póly alebo tropické ako brazílska džungľa. Správame sa ľudsky a šľachetne, netúžime si podmaňovať iné rasy, chceme im iba odovzdať naše hodnoty a na výmenu prijať ich dedičstvo. Považujeme sa za rytierov svätého kontaktu. A to je druhý omyl. Nehľadáme nikoho okrem ľudí. Nepotrebujeme iné svety. Potrebujeme zrkadlá. Nevieme, čo si s inými svetmi počať. Stačí ten jeden a už sa ním dusíme. Chceme nájsť vlastný zidealizovaný obraz: majú to byť svety a civilizácie dokonalejšie, ako je tá naša.“
Lemov štýl je vo vedecko-technologickej rovine presný a detailný. Zároveň však dokáže vytvoriť napätie, ktoré udržuje čitateľa v neustálom očakávaní. Planéta Solaris predstavuje nepoznateľné, niečo, čo ľudská myseľ nedokáže úplne pochopiť alebo kategorizovať. Toto vedie k hlbším otázkam o tom, či sme schopní skutočne pochopiť iné formy inteligencie, alebo či sme vždy odsúdení projektovať naše vlastné myšlienky a emócie na iných.
„Koniec koncov – čo presne ľudia očakávajú a aké nádeje vkladajú do nadviazania informačného spojenia s mysliacim morom? Očakávajú azda správu o zážitkoch s existenciou, ktorá sa nekončí v čase a je taká stará, že na svoj zrod sa celkom určite nepamätá? Opis túžob a vášní, nádejí a utrpení, ktoré svoje vyjadrenie nachádzajú v monumentálnych pôrodoch živých hôr, prerod matematiky na existenciu a osamelosti a rezignácie na pocit naplnenia? Ale to všetko predsa nemožno sprostredkovať, a keby sme sa to pokúsili preložiť do ktoréhokoľvek pozemského jazyka, všetky hľadané hodnoty a významy sa stratia, ostanú na druhej strane. Takéto senzačné objavy, ktoré sú skôr typické pre poéziu ako vedu, ostatne jej vyznávači ani nečakajú. Nie, lebo hoci si to neuvedomujú, čakajú zjavenie, ktoré by im objasnilo zmysel samého človeka.“
Solaris na filmovom plátne výrazne zaostáva
Po tom ako natočil Stanley Kubrick v roku 1968 dnes už legendárne dielo 2001: Vesmírna Odysea, chceli prísť Sovieti s podobne epickým filmom. Na odpoveď si vybrali režiséra Andreja Tarkovského, ktorý sa venoval iným témam, ale mal na to všetky predpoklady. Aby bol výsledok bez chýb, prizvali aj poľského autora na spoluprácu pri tvorbe scenára.
Lem sa s Tarkovským stretol v moskovskom hoteli Peking, kde strávili spolu niekoľko dní v intenzívnom rozhovore. Ich výsledkom bol Lemov rozčúlený odchod, keď ich nazval hlupákmi a neskôr sa vyjadril, že nenapísal vesmírnu romancu. A scénu, kde Solaris vytvorí Kelvinovi kópiu Zeme a jeho otca, odmietol úplne.
To však netušil, čo sa stane o 30 rokov neskôr, keď prišiel Steven Sodenberg s adaptáciou, ktorá ostala pamätná najmä pozadím Georgea Clooneyho. Vtedy sa vyše 80 ročný autor zmohol len na povzdych: „A to som si myslel, že Tarkovský bol nanič.“
Powered by Facebook Comments