Nemôžem uveriť, že ubehli tri roky od vydania románu Donatelly Di Pietrantonio Tá, čo sa vracia. Na úbohé dievča, ktoré si medzi sebou pohadzovali dve matky ako horúci zemiak sa zabudnúť nedá. Z pohodlného domova muselo zo dňa na deň odísť na vidiek do chudoby. Prišlo o priateľky, milujúcich rodičov a život bezstarostnej tínedžerky. Svetlým momentom sa stala sestra Adriana, o ktorej dovtedy ani netušilo. Di Pietrantonio veľmi originálne a sugestívne zobrazila vzťah matiek a dcér. Za knihu získala prestížnu cenu Premio Campiello. Vydavateľstvo Inaque publikovalo pokračovanie románu pod názvom Južné predmestie opäť vo výbornom preklade Adriany Šulíkovej. Bezmenná rozprávačka, nazvaná v predchádzajúcej knihe Arminuta, žije vo Francúzsku, je uznávanou profesorkou na univerzite v Grenobli, no stačí jeden telefonát a je donútená k návratu domov, konkrétne na južné predmestie, do rybárskej štvrte Pescary. Mladšia sestra sa topí v problémoch a ona dostáva možnosť zmieriť sa s minulosťou.
Román sa otvára vo chvíli, keď Adriana vtrhne ako vietor do bytu rozprávačky s dieťaťom v náručí. Arminuta ani len netušila, že sa stala tetou. Sestry sa nevideli dlhší čas. Odvážna, divoká a večne nepokojná Adriana je na úteku, no nechce povedať prečo, ani pred kým. Narušila život rozprávačke, ktorá je zdanlivo šťastne vydatá za Piera. S jej príchodom sa ukazujú v manželstve vážne trhliny, Piero už nie je tým, kým býval. Dlho ukrývané tajomstvá sa derú na povrch. Hlavná hrdinka spätne uvažuje o náznakoch, ktoré krach vzťahu predpovedali. Najviac ju zranili dávne matkine slová pri prvej návšteve zaťa: „Pekný chlapec, ale vidno, že to nie je naša fajta. Pre teba je pridobrý.“ Ach, ako zraňujúco znejú také slová z úst rodiča!
Sestry majú spoločnú minulosť, viaže ich silné puto. Obe boli svojím spôsobom opustené a táto ťarcha sa stala celoživotným bremenom. Matka pre ne nikdy nebola oporou, akou zvyčajne matky bývajú. V intenzívnom rozprávaní sledujeme, ako vedia sestry jedna v druhej nájsť útechu a povzbudenie. Autorka často, niekedy doslova po riadkoch skáče v čase i priestore, no zvláda to brilantne. Rozprávačka odvíja tenkú niť spomienok a v texte sa vyskytne iba zopár momentov, kedy je ťažké sledovať jej myšlienkové pochody.
Kapitola za kapitolou sa prelínajú príbehy oboch žien. Vyrovnávajú sa spolu i osve s minulosťou a utŕženými ranami. Za jednu z hlavných postáv môžeme pokojne považovať južné predmestie, kde žije Adriana. Obyvatelia sa živia rybolovom, ženy predávajú na trhu úlovky, s ktorými sa ich muži vracajú z mora, deti behajú bosé, na balkónoch sa suší bielizeň, z domov sa šíria vône tradičných jedál a slnko v lete rozpaľuje vzduch do žerava. Rytmus dní je pomalý, pre obyvateľov predstavuje predmestie požehnanie aj kríž. Adriana sa tu cítila milovaná ako nikdy predtým, no nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veľmi silnou pasážou a pomyselnou predzvesťou nešťastia bolo matkino prekliatie: „Budeš naveky prekliata, nevďačnica! Vztiahla si ruku na mňa, ktorá som ti dala krv a mlieko, preklínam ťa!“ Stalo sa tak počas vzájomnej potýčky. Adriana narobila v mladosti kopec problémov a dôsledky jedného vyústili do bitky. Prekliatie si niesla v mysli dlhé roky. „Keď vyrukovala s tým, že ničím česť rodiny, zahmlilo sa mi pred očami a udrela som ju. Aká sme my už len rodina?“ Týmito slovami sa obhajovala pred sestrou. Veta – Aká sme my už len rodina? – hovorí za všetko. Chlad zo strany rodičov a strádanie u všetkých súrodencov, či už to boli dievčatá alebo chlapci, sme mali možnosť precítiť už v prvej časti Tá, čo sa vracia. Prekliatie je vážna vec a hoci naň človek neverí, zaryje sa mu kdesi do podvedomia ako červ a pri každom náznaku smoly vystrčí hlavu.Donatella Di Pietrantonio dokázala na relatívne malom rozsahu vyrozprávať napínavý a neobyčajne sugestívny príbeh sestier, ich rodičov, aj manželov Piera a Rafaela. Rozvrátený život plný výčitiek, nešťastia a neporozumenia nás necháva naplno precítiť a my popri čítaní nevyhnutne premýšľame aj o našich vlastných životoch a vzťahoch. Obe hrdinky sa chtiac – nechtiac neustále vracajú do rodného domu, azda pre pocit, že sú dcérami, že sa niekomu narodili a že sú stále nažive. Autorka vie ako navodiť atmosféru so všetkými vôňami a pocitmi. Zavedie nás na miesta so silným emocionálnym nábojom, do nemocnice, na cintorín, do rodného domu hlavných hrdiniek. Slnečné ulice ostro kontrastujú s príbytkom plným zapáchajúcich mačiek. Vyvoláva silné obrazy, graduje emocionálne napätie, ktorého sa zbavíme až v samom závere. Disponuje poetickým jazykom a náznakovo využíva v texte aj dialekt, ktorým hovoria rodičia, Adriana aj obyvatelia rybárskej štvrte. Južné predmestie je výborný a silný román, ktorý sa dostal medzi piatich finalistov ceny Premio Strega 2021. Ak po ňom siahnete, určite neoľutujete.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments