Nina F. Grünfeld Frida

Nina F. Grünfeld Frida

Frida Grünfeld sa narodila 3. septembra 1908 v pobožnej židovskej rodine v dedine Leles na Slovensku, kde žili väčšinou maďarsky hovoriaci obyvatelia. Pred prvou svetovou vojnou patril Leles k maďarskej časti Rakúsko – Uhorska. Mladá žena už od detstva rebelovala a nečudo, že veľmi skoro utiekla z domu. V roku 1931 sa po prvý raz objavuje v policajných záznamoch ako prostitútka podozrivá zo špionáže. A navyše tehotná. Jej životný príbeh bol až donedávna opradený tajomstvom. Fridina vnučka Nina F. Grünfeld po dlhom pátraní zhromaždila množstvo faktov a napísala reportážnu knihu Frida s podtitulom Vojna mojej slovenskej starej mamy. Publikovalo ju vydavateľstvo Lindeni v preklade Zuzany Švedovej. Pripravte sa na šokujúce rozprávanie o strate, vojne a hľadaní vlastných koreňov. Tento skutočný príbeh stojí za prečítanie. Je autentickým svedectvom o krutosti, brutalite a ťažkom životnom osude jedného z milióna podobne zničených životov počas druhej svetovej vojny.

Príbeh Fridy by zostal zabudnutý ako tisícky ďalších, nebyť vnučky Niny. Jej otec Berthold bol totiž dieťaťom, ktoré Frida nosila pod srdcom pri prvom policajnom výsluchu a vtedy o ňom zrejme ešte netušila. Po pôrode sa ho vzdala a malý chlapček prešiel strastiplnú cestu, kým našiel náhradný domov v Nórsku, kam pred nacistickým besnením odviezli dobrí ľudia na poslednú chvíľu židovské deti. Nikdy sa nevracal do minulosti, nemal sa v podstate o čo oprieť a možno sa aj bál, na čo narazí. Nina sa však do pátrania po koreňoch zahryzla s vervou a naštudovala si kvantum historických materiálov, prešla mnoho a mnoho archívov a archívnych dokumentov. Trvalo jej niekoľko rokov, kým sa na ňu usmialo šťastie, pretože po starej mame akoby sa zľahla zem. Z nájdených čriepkov a útržkov informácií sa jej napokon podarilo vyskladať životný príbeh ženy, ktorá počas druhej svetovej vojny padla do rúk nacistickej mašinérie.

Autorka si dala skutočne záležať na výskume reálií. Chronologicky približuje najdôležitejšie udalosti, ktoré rezonovali Slovenskom a určovali jeho smerovanie od Fridinho narodenia až po koniec druhej svetovej vojny. Odviedla mravčiu prácu a zhrnula to najdôležitejšie. V rámci možností, dostupných informácií a faktov opísala otcovo detstvo a Fridin osud. Otec mal iba zopár nejasných spomienok a ona chcela vedieť čo najviac o tom, kto bola jeho matka, ako vyzerala a čo sa s ňou stalo. Otec bol skúpy na slovo a dcérino nadšenie spočiatku nezdieľal. Keď zistila prvé informácie, začal sa zaujímať viac. Pred pádom železnej opony bolo ťažké hľadať informácie, no po roku 1989 Nina niekoľkokrát navštívila Slovensko. Keď spomínala vlažný prístup archivárov v Štátnom archíve v Bratislave, hanbila som sa. Veľmi. Našťastie našla oporu a spriaznenú dušu v Zuzane Bodnárovej. „Bez jazykových schopností, poznania archívov a zapálenia výskumníčky Zuzany Bodnárovej by som sa zasekla na mŕtvom bode. Za to jej patrí úplne najväčšie poďakovanie.“

Niekoľkokrát jej počas vyšetrovania napadlo, či by príbeh starej mamy nemal zostať utajený, pretože mala pocit, že je príliš bolestný. Ale stále verila, že medzi všetkou tou bolesťou a marazmom musela existovať nádej a občas aj radosť. „Keď sa hľadanie blížilo ku koncu, objavila som niečo také neuveriteľné, až ma to presvedčilo, že mám Fridino požehnanie porozprávať svetu všetko, čo viem.“ Priznám sa, mala som pri čítaní spomínaného odseku zimomriavky ale aj slzy v očiach. Najväčšie emocionálne napätie ma čakalo v kapitolách o koncentračných táboroch. Autorka vyťahuje stále nové a nové hrôzostrašné informácie o nacistickej krutosti. Scéna, v ktorej hrajú dozorcovia futbal s novorodencom miesto lopty a detailný opis splyňovania úbohých väzňov mi asi nikdy nezmiznú z pamäte. Život ľudí v koncentračných táboroch sa nemôže nazývať životom. „Smrť sa každým dňom javila ako lákavé pokušenie.“ Už po druhý raz som sa zaprisahala, že s knihami s témou holokaustu končím. Naposledy to bolo pri Neviestkach Osvienčimu od Dominika W. Rettingera (Lindeni, 2020). Mimochodom, on ako prvý beletristicky spracoval tematiku Komanda Puf, verejného domu pre väzňov. Aj Nina Grünfeld pri výskumnej práci narazila na zmienky o verejných domoch a spomína ich vo svojej knihe.

Vrátim sa k pozitívnym dojmom. Som nesmierne šťastná, že sa autorke podarilo vypátrať príbuzných v Amerike aj v Izraeli a v prvom rade z roztrúsených čriepkov vyskladať príbeh svojej starej mamy. V knihe nájdete kópie archívnych dokumentov, rodinné fotografie, rodokmeň Fridinej rodiny a podrobný zoznam zdrojov, z ktorých autorka čerpala pri historickom výskume a náročnom pátraní po akýchkoľvek zmienkach a dokumentoch o Fridinom živote. Túto reportážnu knihu môžem len a len odporúčať.

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť