Samyzdat

Samyzdat nostalgie

Vydavateľstvo Literárna bašta sa bez váhania chopilo ponuky od študentov a študentiek prekladateľstva ruského jazyka na FiF UK a dobre urobilo. Výber z poviedkovej tvorby súčasných ruských spisovateľov a spisovateliek, ktorý publikovalo pod názvom Samyzdat nostalgie sa zrejme bude páčiť každému. Zahŕňa sedem výborných poviedok a dvadsať miniatúr. Prekladu jednotlivých textov sa zhostili M. Durkáčová, V. Goldiňáková, B. Koššová, I. Roháčová, P. Rusina a M. Vinczeová. Čo bolo prvotnou inšpiráciou k zostaveniu zbierky sa dozviete v predslove Veroniky Goldiňákovej. Prekladateľky a prekladateľ pred každou poviedkou v krátkosti predstavujú jednotlivých autorov, autorky a ich tvorbu.

„Viete, ľúbiť predsa len treba! Treba sa zamilovávať, strácať rozum, chodiť na rande, dusiť sa a cítiť tlak v hrudi, bežať svojej láske naproti… Hej, starneme, hej, chýba nám vápnik, fluór a ktoviečo ešte…každý z nás má vlastnú hormonálnu minulosť. Ale duša, tá má stále pätnásť!“ Týmito slovami sa začína próza Taký dlhý život. Dva príbehy lásky rusko-izraelskej spisovateľky Diny Rubiny. Jedná sa o dva ľúbostné príbehy, v ktorých sa muži vyrovnávajú so stratou partneriek. Poviedka ma skutočne silno zasiahla. Prvý muž ťažko nesie smrť manželky, nevie, ako bude ďalej bez nej žiť, Táňa bola jeho fyzickým, duševným aj cievnym pokračovaním. O to viac ma zaskočila úplne nečakaná pointa. Druhý muž nekonečne dlhé obdobie podvádzal ženu so študentkou Rajkou. Nedbala na odhováranie rodiny a priateľov, verne mu stála po boku až do smrti. Až potom sa ukázalo, ako veľmi mu na nej záležalo. Dovolím si zacitovať ešte jednu vetu: „A možnože sme v skutočnosti „jeden pre druhého sekerami, ktoré vytínajú tých, čo naozaj ľúbime“.

Ako sa žilo v Leningrade počas Gorbačovovej perestrojky nám prostredníctvom dospievajúceho Andreja v poviedke Commedia dell’arte približuje petrohradský spisovateľ Andrej Alexandrovič Astvacaturov. V roku 1985 sa v potravinách prestali predávať hovädzie safaládky. Dnes si pomyslíme, že aká banalita, no v tej dobe aj takáto, na prvý pohľad malicherná vec ľuďmi zamávala. Samozrejme, že problém so safaládkami je iba jedným z ironizujúcich postrehov, ktorými autor odľahčuje poviedku. Hlavný hrdina rieši záležitosti srdca a popri tom sa zamýšľa nad životom v neslobode. „V kapitalizme môže škaredý človek aspoň zbohatnúť, aby ho to tak nemrzelo. Ale u nás? Figu borovú. Kde je spravodlivosť?“ Berie nás so sebou do školy, učitelia sú presne takí, akých si ich mnohí dobre pamätáme spred Nežnej revolúcie. Astvacaturov je vtipný a ironický, keby to všetko nebolo také absurdné, smejem sa viac a ešte častejšie. Výborná poviedka, autentický návrat do minulosti.

Spisovateľka, poetka a prekladateľka Linor Goralik je autorkou zbierky 130 krátkych textov, ktoré vyšli pod názvom Skrátka: veľmi krátka próza. V Samyzdate nostalgie je z nej preložených dvadsať miniatúr. Zachytávajú kratučké mikropríbehy alebo zamyslenia, Goralik kladie dôraz na dôležitosť prežívania prítomných okamihov. Niektoré by sme pokojne mohli nazvať poéziou. Pri čítaní som si okamžite spomenula na svojho obľúbeného brazílskeho spisovateľa Machada de Assis. Románom Posmrtné pamäti Brása Cubasa (Portugalský inštitút, 2018) vniesol do literatúry dovtedy nevídaný experimentálny charakter, ktorý sa okrem iného vyznačuje netradične veľkým počtom kapitol, niektoré z nich sú tvorené len dvomi či tromi vetami. Goralikovej miniatúry sú kratšie i dlhšie a všetky úderné.

Na záver nemôžem nespomenúť poviedku Dvere. Oceňovaná spisovateľka Jevgenija Nekrasova v nej vykreslila temný príbeh o psychickom týraní. Matka s dcérou navzájom nekomunikujú. Už to samo osebe je pre psychiku dospievajúceho dievčaťa náročná situácia. Lenže tu sa teror nekončí. Dochádza k úplne absurdnej situácii, kedy matka zamyká Marinu na dlhé obdobie v byte a sama si užíva nový život, akoby si kompenzovala to, čo jej zobralo materstvo. Dcéra sa márne snaží prísť na spôsob, ako získať naspäť všetko, čo jej vzalo dcérstvo. „V dňoch, keď mala bolesti hlavy, videla, ako sa k nej steny každú minútu približujú rýchlosťou jeden centimeter za minútu a zamurovávajú ju zaživa.“ Marina nemôže nikoho žiadať o pomoc, pretože nemá mobil. Predstavuje si, že tuba od krému Ingredients je telefón. Začína četovať s virtuálnou kamarátkou s nickom ingredients. Atmosféra celej poviedky je napätá, pocity, ktoré prežívame spolu s hrdinkou, sú neznesiteľné. Prekladateľ Peter Rusina v medailóniku o autorke uvádza, že: „Originálny jazyk, ktorým spisovateľka líči celý príbeh, zaraďuje tento počin medzi najsilnejšie texty postmoderného ruského realizmu.“

Všetky prózy zo Samyzdatu nostalgie sú vynikajúce. Niekto v nich nájde inšpiráciu, iný možno odpovede na otázky, ktoré mu víria v hlave a všetci si užijú originalitu, kvalitu a rozmanitosť tvorby dnešnej ruskej literárnej scény.

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť